„Memento mori.“

     V knihe Ohlasujte Evanjeliá sa opisuje príbeh človeka, ktorý bol považovaný za bohatého a zároveň za veľkého hriešnika. Rozhodol sa, že sa zmení. Naplánoval si, že pôjde do Ríma a vyspovedá sa u samého pápeža. A tak aj urobil. Mal možnosť stretnúť sa so Svätým Otcom, ktorého vtedy požiadal o svätú spoveď. Bolo mu vyhovené. Dostal poučenie, oľutoval hriechy a prijal rozhrešenie. Na rozlúčku ešte dostal prsteň  s latinským nápisom: „Memento mori“ - „Pamätaj na smrť.“ Tento človek spočiatku takto premýšľal. Ani ma to nestálo toľko námahy či straty času a ešte som dostal aj pekný darček od samého pápeža. Viac a viac si začal uvedomovať slová na prsteni. Pamätaj, že umrieš, že ťa čaká smrť, že opustíš všetko, čo dnes vlastníš, že pred Bohom platia iné hodnoty, že smrť je brána do iného života... Viac a viac začal žiť v prítomnosti Božej. Slová z prsteňa ho viedli k prehodnocovaniu vzťahu k veciam, udalostiam i ľuďom. Čo predtým malo prvé miesto a hodnotu, začalo ustupovať a na to miesto prichádzali hodnoty, na ktoré si predtým ani nepomyslel. Jeho zmenu života cítil nielen on, ale aj okolie to veľmi skoro pocítilo. Čo bolo pre neho najväčším prekvapením? Začal sa cítiť pokojnejší, šťastnejší a viac spoznával lásku ľudí zo svojho okolia.

     A predsa nás Boh chce!

     Stará židovská legenda hovorí, že keď sa Boh rozhodol stvoriť človeka, opýtal sa na názor anjelov, ktorí stáli okolo jeho trónu.
Anjel spravodlivosti povedal: „Nerob to. Človek sa dopustí všetkých zločinov proti svojim blížnym. Bude krutý, neúctivý a nespravodlivý.“
Anjel pravdy povedal: „Nerob to. Človek bude falošný a bude klamať blížnych i teba.“
Anjel svätosti povedal: „Nerob to. Človek bude pred tvojím zrakom siahať po tom, čo je nečisté, bude hrešiť pred tvojou tvárou.“
Potom predstúpil anjel milosrdenstva, ktorého Boh mal najradšej. Povedal: „Urob to, náš nebeský Otec. Ak človek opustí cestu spravodlivosti, pravdy a svätosti, vezmem ho jemne za ruku, ukážem mu správnu cestu a potom ho privediem naspäť k tebe.“

     Liturgické postoje

     Prejavy úcty k Bohu sú duchovnej, vnútornej povahy. Preto modlitbu, vďaku a lásku treba prejaviť aj vonkajším spôsobom.
Telo patrí k človeku rovnako ako aj duch. Je mnoho dôkazov o tom, že všetky (aj tie najduchovnejšie) ľudské činy sú súčasne aj telesnými a že človek bez tela nie je schopný žiadneho činu. Preto je aj úcta k Bohu od svojho počiatku aj telesná. Nevzdávame úctu Bohu len svojím duchom a rozumom, ale aj svojím telom. Telesná úcta k Bohu sa navonok prejavuje činnosťou a prejavmi nášho tela: slovami, pohybmi a skutkami. Liturgia je vrcholom, centrom kresťanského života. V nej Boh Otec v Ježišovi Kristovi posväcuje svet a Boží ľud skrze Ježiša Krista vzdáva najväčšiu úctu Bohu Otcovi. Okrem toho si prostredníctvom liturgie človek prisvojuje aj ovocie Kristovej obety, čiže ňou sa v nás uskutočňuje dielo spásy. Preto sa Cirkev veľmi usiluje, aby veriaci na tomto tajomstve neboli prítomní akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne. Činnú účasť na liturgii prejavuje tým, že počúva Božie slovo, modlí sa, spieva...a vyjadruje jednotu celého zhromaždenia svojimi postojmi a úkonmi tela.
      Státie - Státie patrí v byzantskej liturgii k základným liturgickým postojom. Svoj pôvod má ešte v Starom zákone. V knihe Genezis je napísané: „...Abrahám stál pred Pánom...“(Gn 18,22). V druhej knihe Kroník je napísané:  „...všetci ľudia stáli pred Pánom...“
Stáť pri bohoslužbách a modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie.
Modlitba postojačky patrí medzi najstaršie formy modlitby. Sprevádzalo ju aj zloženie rúk na prsiach alebo zdvíhanie rúk. Státie je výrazom úcty pred Bohom. Vstávame totiž stále pred tým, koho si chceme uctiť. Ďalej státie je charakteristickým prejavom modliaceho sa. Dosvedčujú to fresky v katakombách, ikony, prví kresťanskí spisovatelia a predpisy rôznych cirkevných snemov.
Postoj státie je prejavom úcty pred Bohom a tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Postojom tiež vyjadrujeme radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7,9; 15,2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha. Preto kresťania stáli hlavne vo veľkonočnom období a v nedeľu.
     Kľačanie - Kľačanie je výrazom pokánia, pokory a ľútosti. Podľa sv. Bazila Veľkého si je modliaci vedomý toho, ako ho hriech  zrazil k zemi. Vo Svätom Písme je napísané, že Ježiš Kristus na Olivovej hore padol na kolená a začal sa modliť.(Lk 22,42). Skutky apoštolov opisujú ako Peter padol na kolená a začal sa modliť (Sk 9,40) a ako Pavol v Milete pokľakol s nimi a začal sa modliť (Sk 20,36).
     Sedenie - Sedenie je ďalším liturgickým postojom. Sedenie biskupa predstavuje symbol učiteľskej moci. Tento postoj prešiel do kresťanskej Cirkvi zo synagogálnej modlitby.
     V byzantskom obrade celebrant spolu s prisluhujúcimi sedí počas čítania Apoštola. Pokiaľ neboli lavice, dovoľovalo sa sadnúť na zem pri čítaniach a kázňach. Avšak už v apoštolských časoch bolo sedenie bežným javom (Sk 20,9;  1 Kor 14,30). Je to teda aj postoj učiaceho sa. Napr. Mária sedela pri Ježišových nohách a počúvala jeho slovo (Lk 10,39).
     Malá metánia - malá poklona
     Pri malej poklone sa robí znamenie kríža na sebe a  trochu sa skláňa hlava i plecia, no pri ktorej sa ruka nespúšťa ani po kolená, alebo až po zem pred znamením svätého kríža alebo po ňom. Táto malá poklona sa praktizuje v týchto prípadoch:
     a) keď tí, čo pristupujú k svätému stolu, po prvý raz vchádzajú do svätyne a vychádzajú z nej; tí, čo robia túto poklonu, bozkajú aj svätý stôl;
     b) na začiatku každej bohoslužby pri slovách: Požehnaný Boh nás..
     c) na Svätý Bože, a to tri razy; taktiež : Tvojmu krížu...
     d) na Poďte, pokloňme sa..., a to tri razy.
     e) na trojité Aleluja  pri konci stichov, a to tri razy.
     f) keď sa spomínajú tri Osoby Najsvätejšej Trojice;
     g) vtedy, keď niekto dostáva požehnanie od kňaza;
     h) keď sa niekto postaví pred cárske dvere, aby niečo čítal alebo spieval, a keď
          stadiaľ po čítaní alebo spievaní odchádza;
     ch) kedykoľvek niekto prechádza popri sv. oltári alebo ikonostase;
     i) keď to predpisujú rubriky
     Znamením sv. kríža, avšak bez sklonenia hlavy a pliec sa treba poznamenať aj na začiatku a na konci evanjelia.
     Taktiež diakon má vzdať česť neveľkým úklonom hlavy a pliec pred kňazom, keď vychádza zo svätyne pred ikonostas na ekténie, alebo keď sa tam vracia.
     Veľká metánia - veľká poklona
     Pri veľkej poklone alebo veľkej metánii sa robí na sebe znamenie sv. kríža a celým telom sa padne na zem. Táto poklona sa praktizuje iba v čase Veľkého pôstu - štyridsiatnice a na Liturgii vopred posvätených darov.                                                                             
o. Peter Iľko
č. 4 / 2008
11.2.-24.2.2008
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!