Čo cezo mňa vyžaruje?

     Duchovný spisovateľ Willi Hoffsümmer v knihe Kurzgeschichte opisuje, ako šiel malý žiak Martin po boku svojej matky okolo veľkej katedrály. Pozoroval nebotyčnú výšku chrámu a povedal matke: „Tie veličizné okná veru nie sú pekné. Sú šedé, tmavé a samý prach.“
Matka ho vzala za ruku a povedala „Poďme dnu a podívajme sa na ne zvnútra.“ A videli, že okná sú zvnútra jasné a žiaria nádhernými farbami. Martin nemohol odtrhnúť oči z okien. Najkrajšie bolo okno nad oltárom. Slnečné svetlo práve žiarilo cez vznešenú postavu muža na bielom koni.  Matka povedala Martinovi: „Je to svätý. Je to svätec. Má meno ako ty. Je to svätý Martin. Podáva svoj plášť ako dar chudobnému človekovi.“ A malý Martin bol dojatý a šťastný.
     O niekoľko dní na vyučovaní náboženstva v škole pýtal sa kňaz detí: „Kto z vás by mi vedel povedať, čo znamená svätý?“
V triede nastalo veľké ticho. Kňaz sa ešte raz spýtal: „Kto z vás by mi vedel povedať, čo znamená svätý?“
     A vtedy vstal Martin a povedal: „Ja to viem. Ja som to videl. Svätý, to je človek, cez ktorého svieti slnko.“
     A kňaz dodal: „Áno, dobre si povedal, svätý je človek, cez ktorého svieti Božie slnko, Božie svetlo, Božia dobrota, Božia láska, Božia krása. A táto Božia krása žiari z takého človeka, ktorý usmerňuje svoj život podľa Ježišovej náuky, podľa Ježišovho príkladu a s Ježišovou pomocou. A Ježiš vlastne preto prišiel na svet, aby sme sa všetci mohli stať svätými, čiže bohumilými.“
     My všetci sme pozvaní k tomu, aby sme prinášali Kristovo svetlo. Aby sme svojímživotom ukazovali skutočnú dobrotu Boha, ktorý za nás zomrel a vstal zmŕtvych. Ak chceme byť skutočnými kresťanmi, tak žime tak, aby sme ukazovali Bohu ako ho milujeme a ľuďom aký je Boh dobrý!   

     Liturgický rok
     Liturgický rok tvoria dve zložky:   1. týždeň   2. nedeľa

     Liturgický týždeň
je časová miera pochádzajúca zo semitských kultúr.  Sedemdenný týždeň sa odráža v diele stvorenia v prvej hlave knihy Genezis a aj v treťom prikázaní Dekalógu. Od Semitov prenikol takýto cyklus aj do helenistickej kultúry. Kresťania prevzali od Židov sedemdenný týždeň i názvy dní. Dejiny nedele začínajú zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Vzkriesenie Pána, jeho zjavenie sa v zhromaždení veriacich, spoločné jedenie s nimi, zoslanie Svätého ducha na apoštolov a príkaz hlásať evanjelium, to všetko tvorí obsah kresťanskej Paschy. Toto ústredné dianie a vyvrcholenie dejín spásy vtlačilo navždy pečať prvému dňu v týždni - nedeli. Celé veľkonočné tajomstvo je sprítomnené v tomto dni, preto v nedeľu je vždy týždenná oslava tajomstva Veľkej noci.
     Kresťanská oslava „prvého dňa“ (vzkriesenia Ježiša Krista)  sa začala na ôsmy deň po jeho vzkriesení: „O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi“ (Jn 20,26). Pri tomto stretnutí Ježiš Kristus sústreďuje pozornosť učeníkov na dve veci: ukazuje im svoje rany a žiada od Tomáša vieru. Apoštolská cirkev vystihla hneď od počiatku význam tohto prvého dňa, ktorý zostal pre ňu nerozlučne spojený s pamiatkou na prítomnosť ukrižovaného a vzkrieseného Pána. Židokresťania najprv nazvali nedeľu ako „prvý“ deň týždňa, lebo posledným bola sobota. Tú totiž spočiatku slávili ako sviatočný deň a deň pracovného pokoja. Chodili do synagógy a zúčastňovali sa na bohoslužbách. Avšak dôležitejším dňom sa stala nedeľa. To nebol jednoducho iba o deň posunutý sabbat so sviatočným pokojom, ale deň, kedy slávili Eucharistiu, pamiatku Pána, ktorý v ten deň dovŕšil svoje vykupiteľské dielo zmŕtvychvstaním. Židokresťanské obce slávili sabbat ako deň pokoja, nedeľu ako deň pamiatky na vzkriesenie Ježiša Krista. Sobota mala pre nich náboženský a spoločenský význam, pokiaľ zachovávali Mojžišov zákon. Druhá a tretia generácia však od tejto tradície už upustila a na konci prvého tisícročia kresťania slávili liturgicky už iba nedeľu. Nedeľná Eucharistia sa stala podstatou nedeľného zhromaždenia kresťanov, preto aj Didaché prikazuje: „V deň Pána sa zhromaždite, lámte chlieb a slávte Eucharistiu“.
     Aj keď nedeľa nebola dňom sviatočného pokoja, predsa sa všetci kresťania spoločne zhromažďovali. Kto uveril v Ježiša Krista, nemohol žiť izolovane od spoločenstva, v ktorom sa Kristus sprítomňuje v Eucharistii ako zmŕtvychvstalý a súčasne ako darca svetla a života. Toto tvrdenie zvlášť platilo v dobe prenasledovania kresťanov, kedy si kresťania zvlášť vážili bohoslužobné zhromaždenie Cirkvi i miesta, kde sa sprítomňuje Kristova obeta. Napríklad Didaskalia Apoštolov (z polovice tretieho storočia) napomína: „Svoje pozemské záležitosti nestavajte nad Božie slovo, ale nechajte v deň Pána všetko stranou a ponáhľajte sa horlivo do svojich chrámov a tam vzdávajte Bohu svoju vďaku. Aké ospravedlnenie by mali pred Bohom tí, ktorí sa nezhromažďujú v deň Pána, aby počuli slovo života a nasýtili sa božským pokrmom pre večnosť?“
     Nedeľa bola prvým dňom, ale i ôsmym, podľa počítania prvotnej Cirkvi. Kresťania chceli týmto počítaním zabrániť tomu, aby sobota bola posledným dňom týždňa a tým jeho vrcholom. Nedeľou a zmŕtvychvstaním Pána sa začínalo nové stvorenie. Táto myšlienka na eschatologický odpočinok, ktorá mimo Cirkvi bola spojená s číslom osem, splnila svoju úlohu. Počítanie nedele ako ôsmeho dňa bolo také bežné svätým otcom, že kdekoľvek narazili pri svojom alegorickom výklade Písma na číslo osem, chápali toto číslo vždy ako symbol pre nedeľu, pre vzkriesenie Pána a pre obnovu sveta Ježišom Kristom.
     Prvý deň (podľa židovského počítania) je súčasne ôsmym dňom (podľa kresťan- ského počítania). Už Justín videl v tomto „mystérium“ a Augustín pripomína: „Deň, ktorý bol prvým, stal sa ôsmym, takže nám sa prvý život nevezme, ale sa nám daruje ako večný život“. Nedeľa ako ôsmy deň sa stala symbolom večného života, nakoľko tým, že spomína vzkriesenie Pána, súčasne čaká na jeho „druhý a slávny príchod“.

     Názov nedele
     S pojmom Nedeľa - Deň Pána sa prvýkrát stretávame v knihe Zjavenia sv. Jána -  11,10. Čo znamená tento termín?
     Deň Pána znamená deň Ježiša Krista. Vskutku sa názov vzťahuje na Boha - Syna a nie na Boha - Otca, ktorému sa pripisuje stvorenie sveta. Nedeľa je dňom Pána, lebo je dňom jeho vzkriesenia. A tento deň vzkriesenia je súčasne dňom, kedy sa Kristus zjavil uprostred učeníkov a kedy pil s nimi víno novej zmluvy. Keď sa Ježiš Kristus zjavil na ôsmy deň v apoštolskom zbore, stalo sa to preto, lebo práve očakávanie jeho príchodu ich zhromaždilo. Na základe týchto faktov môžeme teda zhrnúť teológiu nedele do nasledujúcich bodov:
                1. Nedeľa - je to deň pamiatky na vzkriesenie Pána.
                2. Nedeľa - je to deň očakávania nového príchodu Pána.
                3. Nedeľa - je to deň bohoslužobného zhromaždenia kresťanov uskutočne- ného počúvaním Božieho slova a eucharistickým sprítomnením jeho obety.
     Teológia nedele by sa dala zhrnúť aj takto: „deň vzkriesenia“ označuje väčšinou pamiatku; „ôsmy deň“ je dňom očakávania; „deň Pána“ označuje mystickú prítomnosť Pána v zhromaždení Cirkvi. Gregor Naziánsky konštatuje, že „ako pamiatka, očakávanie a prítomnosť, je naša nedeľa skutočne začiatok nového stvorenia, príchod nového nebeského života“.
     Konštantínsky mier v roku 313 priniesol nedeli aj štátnu platnosť a nedeľa bola Konštantínom Veľkým vyhlásená za deň sviatočného pokoja. Teda už bezprostredne pred Nicejským koncilom v roku 325 bola nedeľa dňom liturgického zhromažďovania, na ktorom sa hlásalo Božie slovo a slávila sa Eucharistia. Súčasne bola nedeľa sviatkom, ukladajúcim zdržanlivosť od všedných prác.
                                                                                          
ThDr. Miroslav Iľko PhD - Liturgika          
č. 8 / 2008
7.4.-20.4.2008
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!