Odpustenie je základom pokojného života

     Francesco Ricciardiego bol bojujúci ateista, ktorý celé roky viedol kampaň proti Cirkvi a najmä proti známemu stigmatizovanému pátrovi  Piovi. Býval neďaleko od kláštora v San Giovanni, kde žil páter Pio. Doktor Ricciardiego volal konvent hniezdom odporného šarlatánstva. Páter Pio z tohto dôvodu trpel, ale mlčal. Po mnohých rokoch takýchto agresívnych útokov doktor Ricciardiego ochorel. Priatelia lekári jednoznačne stanovili diagnózu: rakovina. Už je neskoro na operáciu. Jeden deň sa rozletela správa, že doktor Ricciardiego zomiera. Okolo domu doktora sa zhromaždilo viac ľudí. Niektorí aj kľačali na ulici a modlili sa za spásu jeho duši. Mons. Prencipe nabral odvahu a zaklopal na dvere izby zomierajúceho a ponúkol mu službu kňaza. „Nie, nechcem žiadneho kňaza!“ privítal krikom kňaza zomierajúci. A aby si to kňaz uvedomil, chorý z posledných síl hodil po ňom papuču. „Nechajte ma samého a odíďte!“ povedal chorý s krikom kňazovi. „Iba páter Pio by ma mohol vyspovedať. Ale ja som ho veľmi pourážal! Iste on nebude chcieť prísť. Viem, že neopúšťa kláštor. Umriem tak, ako som žil. Dosť!“
     Svedkovia rozprávajú, že vtedy začal padať sneh. Sneh sa sypal na modliaci zástup i na pátra Pia, ktorý chorému niesol eucharistického Krista. O čom rozprával s doktorom? Čo si osobne povedali? Len čo páter vstúpil do izby zomierajúceho, roztvoril náruč a milo sa začal usmievať. Tvár starého zatvrdlivca sa vyjasnila. „Prepáčte mi, otče,“ povedal chorý. Vyspovedal sa, získal odpustenie a prijal eucharistického Krista. Chcel zomrieť spokojne. Páter Pio však prosil Boha o niečo iné. O tri dni bol doktor Ricciardiego zdravý. Nádor zmizol bez stopy. Doktor Ricciardiego - odporca stal sa zástancom pátra Pia.

     Príhovor správcu

     Smrť farnosti
     Jeden farár dal do novín toto úmrtné oznámenie. "V hlbokom zármutku oznamujeme, že zomrela farnosť svätého Štefana v N. Posledná rozlúčka v nedeľu o l0. hodine." Chápe sa, že v nedeľu bol kostol svätého Štefana v N. nabitý k prasknutiu. Uprostred kostola bola rakva, farár v čiernom mal pohrebnú reč: "Cez roky práce, všemožné operácie a lieky, ktoré som našej nemocnej farnosti obstaral, nepodarilo sa mi ju zachrániť. Zomrela s posledným svätým prijímaním v tomto kostole. Chcem urobiť ešte posledný pokus. Choďte, prosím, všetci okolo tejto rakvy a pozorne sa pozrite na mŕtveho, ktorý tam leží. Keď to s vami nepohne, choďte hlavným vchodom von, kto sa bude cítiť dotknutý, nech sa vráti bočným vchodom sem, to by mohol byť začiatok novej farnosti." Ľudia sa zoradili a farár otvoril rakvu. Pomaly sa sprievod pohol okolo rakvy. Každý bol zvedavý na mŕtveho v rakve. Keď tam nahliadol, videl v zrkadle sám seba. Mnohí sa zdrvení vrátili späť do kostola. To bol nový začiatok, vzkriesenia farnosti.
     Myslím si, že nebudem ďaleko od toho, keď poviem, alebo napíšem, že takéto oznámenie by sa hodilo aj do našich farností. Kto má aspoň trochu svedomia a vidí, čo sa deje, tak si povie, že tento príbeh je ako z našej farnosti. Veď naša farnosť je tiež na vymretie a to nemyslím nejako vekovo, alebo populačne.
     Kresťanstvo, ktoré vyznávame a zapisujeme pri sčítaní obyvateľstva nie je to pravé. Je to len akási formalita, akýsi „imidž“, akýsi trend, lebo ako by to bolo, keby som sa nedal pokrstiť, alebo neišiel na 1. sv. prijímanie..... Ale toto všetko má mať ďalekosiahlejšie pôsobenie. Ja ako kresťan musím si obhájiť toto meno, ktoré nosím. Nemôžem byť len pokrstený a hovoriť, že som kresťan, ale mám podľa toho aj žiť, aby som mohol naokolo ukázať podľa svojho života, ako milujem Boha.
     Skúsme sa zamyslieť  nad tým, či som dobrý kresťan, ktorý žije podľa toho aké meno nosí! Je to potrebné nielen pre fungovanie farnosti, ale aj pre moju spásu.
     Ustanovenie Najsvätejšej Eucharistie.
o. Peter Iľko
č. 11 / 2008
19.5.-1.6.2008
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!