Prázdniny

     „Duchovný život nepozná prázdniny.“ S týmito slovami nás pri odchode zo seminára na prázdniny vyprevádzal otec špirituál. Je to pravda, ktorú máme mať vždy na pamäti. V duchovnom živote nemajú miesto chvíle, kedy človek „vypne“.
   Pekne to vystihuje obraz o plavcovi v rieke. Kým sa namáha, pohybuje sa dopredu napriek prúdu rieky. Akonáhle „vypne“, prúd ho začína unášať naspäť. V duchovnom živote ideme buď dopredu, alebo dozadu. Neexistuje tu stabilné miesto. Duchovný život e neustály boj.  Sv. Pavol prirovnáva pozemský život kresťana k behu na závodisku. Pretekár musí napnúť všetky sily a bežať a bežať, kým nepríde cieľ.
     Preto, aj keď je Pavol spokojný so Solúnčanmi, nabáda ich, aby vo svojich čnostiach „čoraz viac rástli...“. V tom je víťazstvo, v tom je svätosť.
     Stará legenda rozpráva o skupine odvážnych moreplavcov, ktorí sa vydali objavovať nové územia. Vodca vyhlásil pred výpravou, že ten muž, ktorý sa dotkne novej pevniny, stane sa jej vlastníkom. Jeden z dobrodruhov, zvlášť odvážny, si zaumienil, že to bude on, ktorý sa prvý dotkne tejto pevniny. Keď osádka uvidela pred sebou zem, námorníci naskákali do svojich lodičiek a veslovali zo všetkých síl. V jednom okamihu tento dobrodruh si všimol, že tesne pri pobreží ho predbieha iný námorník. Dlho nerozmýšľal, odložil veslo, chytil do ruky svoj meč, odťal si  jednu ruku a zahodil ju na breh, aby sa tak prvý dotkol novej zeme a stal sa jej vlastníkom.
      Zaiste chápeme dôležitosť neustálej práce na svojom duchovnom živote. Chceli by sme to azda aj uskutočniť, ale vidíme pred sebou prekážky v podobe vlažnosti, nedostatku horlivosti a akejsi nechute, ktorú nevieme prekonať. Cirkev nám k prekonaniu týchto prekážok dáva tieto rady: vykonať si duchovné cvičenia, vrátiť sa k náboženským úkonom a umŕtvovaniu, žiť sústredenejšie, nečakať, kým zlo zmohutnie, ale hneď na začiatku proti nemu bojovať. Najdôležitejšie je zveriť sa svojmu duchovnému vodcovi a prijať jeho odporúčania
     Duchovný život nepozná prázdniny. Preto sa musíme deň čo deň, hodinu po hodine usilovať, aby sme rástli v čnostiach a svätosti.

     Bohoslužobné rúcha

     Pri vážnych a slávnostných príležitostiach sa človek oblieka do zodpoveda- júceho sviatočného odevu. Podobne je to aj pri slávení bohoslužobných obradov - všetkým je predpísaný primeraný odev. Preto si teraz niečo napíšeme, čo nosí kňaz na sebe pri slávení bohoslužieb.
     Židom sám Boh prikázal, aké majú byť bohoslužobné rúcha. Podobne aj aké obety a kedy mu ich majú prinášať.
     V novom zákone apoštoli nepoužívali zvláštne šaty k bohoslužbám. Mali tie isté rúcha, ktoré užíval ľud v bežnom živote. Je však celkom možné, že k bohoslužbám používali sviatočné oblečenie, i keď zo svetského života, ale mohli byť už vyčlenené len na bohoslužobné účely.
     Výrazný rozdiel medzi svetským a cirkevným bohoslužobným oblečením nastal v 9. storočí. Od tohto času sa aj traduje požehnávanie bohoslužobných rúch. Každý stupeň ku kňazstvu, ako aj samotné stupne kňazstva, majú svoj charakteristický bohoslužobný odev.
     Stichár (stíchar, stichárion - od stichos - rad, ťah, čiara) je rúcho, ktoré pokrýva celé telo od krku až dolu a nazýva sa aj podíris a je vyhotovený na spôsob Áronovej tuniky /Ex 28,39/. V minulosti bol vždy bielej farby na znak nepoškvrnenosti života a duchovnej radosti. Alexander Schmemann tvrdí, že stichár je predovšetkým tým bielym krstným rúchom, ktoré každý z nás dostal pri krste. To je rúcho všetkých pokrstených, rúcho samotnej Cirkvi, a keď ho kňaz oblieka, zjavuje jednotu zhromaždených v chráme a náš všetkých zjednocuje. Môže byť však zhotovený aj z červenej látky, a v tom prípade znamená utrpenia Ježiša Krista, počas ktorých prelial svoju Krv pre človeka.
     Epitrachil
je rúcho, ktoré si dáva kňaz okolo krku a ktoré siaha až po nohy. Nie je to nič iné, ako diakonský orár, s tým, že obe konce sú položené dopredu.
Tento bohoslužobný odev znamená Kristovo jarmo, ktoré kňaz prijíma kňazskou vysviackou. Podľa Simeona Solúnskeho znamená  epitrachil vyliatie milosti Svätého Ducha, ktorého dostáva ku vykonaniu sviatosti. Epitrachil tiež pripomína putá, ktorými bol Kristus spútaný na krku, keď bol vedený od veľkňaza k Pilátovi.
Bez epitrachilu nemôže kňaz - tak ako diakon bez orára - vykonávať ani jeden bohoslužobný úkon alebo obrad! Toto nariadenie bolo prijaté už v Laodýcei v  4. storočí.
     Pás je rúcho, ktorým sa kňaz opasuje a priviazuje stichár a epitrachil. Prvé svedectvá o používaní pásu ako bohoslužobného rúcha pochádzajú z 2. storočia. Zavedenie pásu bolo potrebné kvôli tomu, aby sa kňaz pri chôdzi mohol lepšie pohybovať, lebo inak by mu bez pásu prekážal epitrachil.
Pás, podľa Áronovho pásu /Ex 28,39/, zodpovedá zlatým pásom anjelov prepásaných cez prsia /Zjv 15,6/, na znak sily svojej prirodzenosti, poslušnosti, pripravenosti, čistoty a česti a bezúhonnosti k službe. Pás teda znamená silu, danú kňazovi od Ježiša Krista, ktorá premáha žiadosti tela, ktoré v ľadvinách a bedrách majú svoje sídlo.
Existujú tiež názory, že pás symbolizuje obrúsok, ktorým sa Kristus opásal, keď umýval nohy svojim učeníkom. Podľa slov Simeona Solúnskeho sa kňaz opasuje preto, že prijíma väčšie jarmo a zaväzuje sa slúžiť sa starať sa o svoje kňazské dielo a znamená tiež posvätenie tela spoločne s dušou.
     Narukávniky sú spony, ktoré uťahujú rukávy stichára. Pripomínajú kňazovi, že aj on je Božím stvorením. Prvá zmienka o nich pochádza asi z roku 1054.
Narukávniky sú znakom pripravenosti bojovať s vrahom ľudskej duše a znakom oslavy všemohúcnosti a sily pravice Pánovej, ako v SZ konala zázraky /Ex 15,16/, tak i teraz premieňajúca chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista. Ruky kňaza, ktorými udeľuje požehnanie a koná bohoslužbu, to už nie sú jeho ruky, ale pravica Ježiša Krista. Znamenajú tiež Božiu silu, ktorá posiluje tých, ktorí vykonávajú sväté úkony a zároveň pripomínajú putá, ktorými boli zviazané ruky Ježiša Krista v čase Jeho utrpení, keď bol vedený k Pilátovi.
     Felón predstavuje vrchný odev apoštolov, ktorý bol u Židov bežným oblečením, zvrchu pliec položeným plášťom. Je to odev bez rukávov a má iba hore otvor, aby sa mohol obliekať cez hlavu. Prvé zmienky o bohoslužobnom užívaní felónu pochádzajú zo 4. storočia.
Pretože felón zakrýva všetky ostatné rúcha a zároveň ich chráni a šetrí, znamená teda Božiu prozreteľnosť, ktorá všetko na svete chráni a o všetko sa stará.
Felón to je oslava Cirkvi ako nového diela, to je radosť, pravda a krása nového života, predobraz Božieho kráľovstva a Kráľa, ktorý večne „kraľuje a obliekol sa v nádheru“ (Ž 92,1).
Pôvodne nosili toto rúcho nielen kňazi, ale aj biskupi, arcibiskupi, metropoliti, ba aj patriarchovia, ibaže felón pre biskupov bol ozdobený množstvom krížov. Ešte v dobe Simeona Solúnskeho (15. storočie) nosili sakkos (biskupský odev) iba patriarchovia a najprednejší z arcibiskupov. Až od 16. storočia už všetci biskupi na Východe začali namiesto felónu používať sakos ako biskupské bohoslužobné rúcho.
o. Peter Iľko
č. 14 / 2008
30.6.-13.7.2008
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!