„Aj takto sa to dá (má) !“

     Wilhelm Busch rozpráva: Poznám istého pána menom Dapozzo. Je francúzskym evanjelistom. Ešte z koncentračného tábora má celkom rozbité rameno. A on mi vyrozprával tento príbeh, na ktorý som nikdy nezabudol. Povedal mi:
     V koncentračnom tábore ma raz na poludnie dal zavolať veliteľ tábora. Zaviedli ma doizby, kde bol prikrytý stôl. Ale na ňom bol len jeden príbor. A potom prišiel veliteľ tábora. Mal som úžasný hlad. Veliteľ si potom sadol a nasledovalo podávanie fantastického jedla, jeden chod za druhým. A ja som tam musel stáť v pozore a prizerať sa. Dal mi najavo, ako mu všetko chutí a ja som umieral hladom. Ale to ešte nebolo všetko. Nakoniec si dal priniesť kávu, k nej si postavil na stôl jeden balík a povedal: „Pozrite, to vám poslala vaša manželka z Paríža. Pečivo!“ Vedel som ako málo bolo vtedy u nás jedla a ako musela moja manželka šetriť, aby mohla upiecť tieto koláčiky. A potom veliteľ tábora začal tieto keksy jesť. Ja som ho prosil: „Dajte mi z nich aspoň jeden, nechcem ho zjesť, ale chcem ho mať ako pamiatku na svoju manželku.“ Ale on so smiechom zjedol aj tento posledný kúsok. To bol okamih, v ktorom to lezenie na nervy dosiahlo vrchol: kde začína nenávisť.
     V tomto okamihu mi bolo jasné, čo znamená: Láska Božia je rozliata v našich srdciach. Mohol som toho muža milovať. Myslel som si: „Ty úbožiak! Nemáš nikoho, kto by ťa mal rád. Obklopuje ťa len samá nenávisť! Ako mi je dobre, že som Božím dieťaťom.“ A tu tento muž vyskočil - on to cítil a vybehol von.
     Dapozzo ho po vojne navštívil. A tu tento muž zbledol: „Chcete sa mi pomstiť?“
„Áno,“ odpovedal Dapozzo, „chcem sa vám pomstiť. Chcem si u vás vypiť šálku kávy. A v aute som doniesol tortu. A teraz budeme spolu jesť a piť.“
     A tento muž s hrôzou pochopil, že človek, ktorý sa dostal pod moc Ježiša, už nemusí nenávidieť, že je už oslobodený od toho lezenia si na nervy, pretože láska Božia je rozliata v jeho srdci.

     Ak sme tu našli pekne riešenie našich problémov voči iným snažme sa nasledovať tento príklad a ukážme svetu, že dá sa to aj takto žiť evanjelium. Tak zároveň ukážeme, že evanjelium nie je rozprávka, ale návod na dobrý život plný radosti a pokoja, ktorý napĺňa Boh.


      BLAŽENÝ HIEROMUČENÍK PAVOL PETER, PREŠOVSKÝ BISKUP
    
     Biskup Pavol Gojdič, OSBM sa radí k najvýznamnejším postávam slovenského kresťanského sveta. Celý svoj život staval na láske k Bohu, ktorá sa odzrkadľovala v láske k blížnemu. To konal v duchu svojho biskupského hesla: „Boh je láska, milujme ho!” A s takouto láskou v srdci viedol viac ako štvrťstoročie v neľahkých dobách prešovské gréckokatolícke biskupstvo. Preto, keď 29. októbra 1968 na leopoldovskom väzenskom cintoríne exhumovali jeho telesné pozostatky, právom položili na jeho telo červený epitrachil. Bol vyjadrením mnohorakého utrpenia v jeho živote, ktoré priniesol za svoju vernosť Bohu a Cirkvi.
     Otec biskup sa narodil 17. júla 1888 v Ruských Pekľanoch, neďaleko Prešova, v rodine gréckokatolíckeho kňaza. Pri krste dostal meno Peter. Rodinná atmosféra vytváraná hlbokou nábožnosťou a vernosťou kresťanským tradíciám bola veľmi priaznivá na jeho formovanie. Po získaní základného vzdelania študoval na gymnáziu v Prešove. Po maturite vstúpil do kňazského seminára a teologické štúdia absolvoval v Prešove a Budapešti. Vysvätený na kňaza bol 27. augusta 1911 v katedrálnom chráme v Prešove. Ako mladý kňaz pôsobil najprv ako kaplán pri svojom otcovi v Cigeľke, ďalej v Prešove ako katechéta a pedagóg na meštianskej škole a neskôr ako riaditeľ biskupskej kancelárie. Hoci pre jeho zodpovedný vzťah k úlohám sa o ňom hovorilo ako o možnom kandidátovi na biskupa, on túto myšlienku odmietal. Chcel žiť v tichosti a preto vstúpil do kláštora baziliánov na Černečej Hore pri Mukačeve, kde prijal rehoľné meno Pavol, pod ktorým ho poznáme. Aj napriek túžbe žiť v tichu kláštorných múrov bol menovaný za apoštolského administrátora a krátko na to aj vysvätený na biskupa. Stalo sa to 25. marca 1927 v bazilike sv. Klimenta v Ríme. Celé svoje pôsobenie ako biskup riadil v duchu už spomínaného biskupského hesla až do roku 1950. Bez rozdielu spoločenského postavenia, národnosti, či náboženstva a obradu pomáhal nezištne každému s láskou. Zakladal a podporoval školy a internáty. Jeho životným dielom bolo založenie eparchiálneho sirotinca v Prešove v roku 1936. Navštevoval chorých, prihováral sa za uväznených. Podporoval chudobných a kláštory. S otcovskou starostlivosťou dbal o duchovný rast kňazov a veriacich. Pritom všetkom ostal pokojným a skromným rehoľníkom. Za jeho láskavý a dobročinný vzťah k ľuďom sa mu dostalo uznania, keď ho nazývali „mužom zlatého srdca” a „otcom trpiacich”. Pri násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950 sa prejavil ako skutočný pastier svojich veriacich a priniesol za vernosť Cirkvi a Svätému Otcovi obetu vlastného života. Po mnohých rokoch strávených v najťažších väzeniach, či v Leopoldove, Prahe-Ruzyni alebo v Ilave zomrel dňa 17. júla 1960 v deň svojich 72. narodenín vo väzení v Leopoldove.

     Čo keby sme Bibliu používali rovnako ako mobil?

     Tak si vravím, čo by sa stalo, keby sme s Bibliou zaobchádzali ako s mobilom...
Čo keby sme ju stále nosili v kabelke alebo v taške?
Čo keby sme sa pre ňu vrátili, keby sme ju zabudli doma?
Čo keby sme v nej párkrát denne zalistovali?
Čo keby sme cez ňu prijímali textové správy?
Čo keby sme s ňou zaobchádzali tak, ako keby sme sa bez nej nezaobišli?
Čo keby sme ju kúpili deťom ako darček?
Čo keby sme ju používali na cestách?
Čo keby sme ju používali v stave núdze?
     Ach, ešte posledné... na rozdiel od mobilu sa nemusíte báť toho, že by vaša Biblia bola niekedy odpojená zo siete... Ježiš už totiž účet zaplatil!
o. Peter Iľko
č. 15 / 2008
14.7.-27.7.2008
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!