Nedeľa

     Stalo sa to pred mnohými rokmi vo Frankfurte. Zomrel istý veľmi bohatý muž. Nemal blízkeho príbuzného. Všetci sa s napätím pýtali: „Kto len zdedí jeho milióny?“
     Ten muž zanechal dva testamenty. Prvý mali otvoriť hneď po jeho smrti a druhý až po pohrebe.
     V prvom testamente bolo napísané: „Chcem byť pochovaný o štvrtej hodine ráno.“
     Toto čudácke želanie mu splnili. Za rakvou šlo iba päť trúchliacich. Potom otvorili druhý testament. V ňom bolo: „Chcem, aby sa všetok môj majetok rovnomerne rozdelil medzi tých, ktorí boli na mojom pohrebe.“
     Títo piati naozajstní priatelia mali šťastie. Mohli by sme im takmer závidieť. No v zásade nemáme na to dôvod, lebo my máme ešte väčšie šťastie.Ako to?
     Aj my sa každú nedeľu stretávame kvôli testamentu. Kvôli Ježišovmu testamentu, ktorý nám povedal: „Toto robte na moju pamiatku.“
     Mnohým ľuďom sa tento testament zdá divný a v nedeľu ostanú radšej doma. My však vieme, že pri spomienke na Ježišov skutok lásky dostávame oveľa viac ako iba milión. Lebo pri bohoslužbe prijímame svetlo a silu, ktoré nás vedú do večnej radosti.
      Predstavte si šesťročnú Zuzanku. Už skoro dva roky chodí každú nedeľu do chrámu. Dnes vie mnohé piesne už spamäti. Teší sa na krížik od kňaza, keď ide k oltáru s mamou a oteckom, ktorí pristupujú k prijímaniu Eucharistie. Pred  pol rokom bola u tety Janky, je to sestra jej mamy, na niekoľko dní. Bola nedeľa. Ráno vstala, obliekla sa, ale všetci spali ďalej; aj Irenka, jej sesternica. Pri obede bolo na nej vidieť, že je smutná. Popoludní boli na prechádzke a boli aj v kine. Zuzke sa  to páčilo. Pri večeri začala plakať. Všetci boli prekvapení. Po dlhšej chvíli so slzami v očkách povedala: „Dnes je nedeľa a ja som nebola na službe Božej.“ Tieto slová u dospelých vyvolali zahanbenie. Keď teta Janka Zuzanku o mesiac volala znova k nim, Zuzanka povedala: „Pôjdem, ale musíte ísť so mnou v nedeľu do chrámu.“ Na čo dostala odpoveď. „Áno, pôjdeme. Odvtedy čo si bola  u nás, nevynechali sme ani jednu nedeľnú službu Božiu.“
     Nedeľa je dar. Je správne, že vieme Bohu zaň ďakovať a s ním sa stretávať!

     Svätý hieromučeník Jozafát, Polocký arcibiskup     (12. november)

     V dnešných časoch sa akosi zabúda na nášho prvého biskupa mučeníka, ktorý zomrel za jednotu Cirkvi po Užhorodskej únii. Dnes vám chcem predstaviť krátky životopis tohot vzácneho svätca, mučeníka.
     Jozafát, vlastným menom Ján, sa narodil v roku 1580 v dnešnej západnej Ukrajine v ortodoxnej (pravoslávnej) rodine. Keď začal neskôr študovať vo Vilniuse, prichádzal do kontaktu so zjednotenými východnými kresťanmi, až sa nakoniec jedného dňa rozhodol pridať sa k zjednoteným.
     V roku 1604 vstúpil do kláštora, do rádu svätého Bazila Veľkého a v roku 1607 prijal diakonskú vysviacku. V tom čase dostal od biskupa poverenie kázať v kláštornom chráme. Čoskoro sa okolo Jozafáta začali zhromažďovať mladí chlapci s cieľom pracovať na obnove kláštora. V roku 1609 prijal Jozafát kňazskú vysviacku. Vynikal veľkou znalosťou Svätého Písma a východných cirkevných otcov. Jeho kázanie bolo tak presvedčivé, že mu zjednotení dali prezývku „bič na rozkolníkov“ a pravoslávni zasa „dušechvat“. Už v tom čase povstávalo z radov nezjednotených množstvo ľudí proti aktivite Jozafáta.
     Koncom roku 1623 sa Jozafát odobral do Vitebska. Rozkolníci sa snažili vyhľadávať šarvátky s učeníkmi Jozafáta, ktorým ale Jozafát zakázal púšťať sa do hádok. Rozkolníci si však najali nejakého potulného kňaza Eliáša, aby verejne nadával Jozafátovi a únii. Tohto Eliáša, po mnohých jeho nadávkach na Jozafáta, Jozafátovi učeníci chytili a zavreli (12.11. 1624). A toto si vlastne rozkolníci priali a hneď začali ostro a verejne útočiť na Jozafáta. Jozafát ale dal Eliáša prepustiť a ľud sa začal pomaly rozchádzať. V tom okamihu pribehli traja rozkolnícki kňazi a začali štvať davy proti Jozafátovi. Buriči vtrhli do arcibiskupského paláca a zranili niekoľkých služobníkov. Jozafát sa v tom čase modlil vo svojej izbe. Keď počul veľký hluk, otvoril dvere a povedal: „Pán nech je s vami, milí synovia! Prečo tak ukrutne zaobchádzate s mojimi domácimi? Ak máte niečo proti mne, hľa tu som! Tu jeden z buričov udrel Jozafáta kyjom a druhý mu zasadil sekerou smrteľnú ranu do hlavy. Ležiac na zemi si Jozafát povzdychol „Bože môj“ a buriči vidiac, že ešte žije, strelili mu dvakrát do hlavy. Potom mŕtvolu vytiahli na dvor, kde ju zhanobili. Potom k telu priviazali veľký kameň a hodili ho rieky. O päť dní na to zbadali rybári v rieke jasné svetlo. Keď v nej začali hľadať, našli mŕtve telo a vytiahli ho na breh. Kňazi ho odniesli v sprievode plačúceho davu do chrámu. Tu zostalo vystavené v chráme a neskôr bolo prevezené do Polocka, kde bolo 18.1. 1625 pochované.
     Boh čoskoro oslávil svojho mučeníka divmi. Ešte počas vystavenia jeho tela vo Vitebsku, naraz utíchli všetky vášne a aj vrahovia ľutovali svojho zločinu. Z rany na hlave tiekla mučeníkovi krv aj za ukrutného mrazu. Verný ctiteľ umučeného, Peter Dankovský, ktorý bol úplne slepý, sa dal priviesť k mŕtvole a keď sa dotkol Jozafátovho rúcha, vrátil sa mu zrak.
     Mučeníkove ostatky boli neskôr prevezené z Polocka do Bialy, v roku 1916 do Viedne a v roku 1949 do Ríma, kde sú uložené v Bazilike svätého Petra, pod oltárom svätého Bazila Veľkého.
     „Náš otec svätý Jozafát, pros Boha za nás!“                                              
                                                                                                                                    
o.Peter Iľko
                                                                                                         (Priložená krížovka 23/2008)
č. 23 / 2008
10.11.-23.11.2008
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!