Tajomstvo pastiera

      Istý človek mal vždy nebo svojej duše pokryté  čiernymi chmárami. Nedokázal uveriť v dobro. Predovšetkým  neveril v dobrotu a lásku Boha.
      Jedného dňa, keď sa túlal po pahorkoch, ktoré  obklopovali jeho dedinu, stále pohrúžený do temných pochybností, stretol akéhosi pastiera.
      Pastier bol čestný človek, s čistými očami.  Spozoroval, že neznámy mal rozpaky vyryté do tváre a spýtal  sa ho:
      - Čo ťa trápi, priateľu?
      - Cítim sa znepokojujúco osamotený.
      - Ja som taktiež sám, ale nie som smutný.
      - Možno Boh je tvojím priateľom.
      - Uhádol si!
      - Ja som teraz pozbavený priateľstva s Bohom. Nedokážem uveriť v jeho lásku. Ako je možné, aby miloval každého človeka?
      - Vidíš tam dole našu dedinu? - spýtal sa pastier. -  Vidíš každý jej dom? Vidíš okná každého domu?
      - Všetko to vidím.
      - Teda nesmieš sa znepokojovať. Slnko je jedno, ale  každodenne bozkáva každé okno dediny, dokonca najmenšie a  najskrytejšie. Možno si preto nespokojný, lebo tvoje okno je  zatvorené.

     My sme si tvorcami času

     Pred mnohými rokmi existoval ostrov, na ktorom žili všetky pocity človeka: dobrá nálada, smútok, pýcha a veľa iných...spolu s nimi tu žila aj láska. Jedného dňa sa pocity dozvedeli, že ich ostrov sa čoskoro potopí. Každý si teda rýchlo pripravil svoju loď, aby odplával. Iba láska chcela čakať do poslednej chvíle a potom, ešte kým sa ostrov potopil, prosila ostatných o pomoc.
     Na luxusnej lodi plávalo okolo lásky bohatstvo. Spýtala sa: "Bohatstvo, môžeš ma vziať so sebou?"  "Nie, nemôžem. Mám na svojej lodi veľa striebra a zlata, nie je tu pre teba miesto."
     Tak sa láska spýtala pýchy, ktorá prechádzala okolo na svojej nádhernej lodi: "Pýcha, môžeš ma vziať so sebou?" "Ja ťa, láska, nemôžem vziať," odpovedala pýcha. "Tu je všetko perfektné. Mohla by si mi poškodiť loď."
     Láska sa obrátila aj na smútok, ktorý šiel okolo:" Smútok, prosím, vezmi ma so sebou." "Ach láska," povedal smútok," ja som taký smutný, že musím zostať sám."
     Aj dobrá nálada preplávala okolo lásky, ale bola taká spokojná, že ani nepočula, že na ňu láska volá.
     Zrazu nejaký hlas povedal:" Poď láska, ja ťa vezmem." Bol to nejaký starec, kto prehovoril. Láska bola taká vďačná a šťastná, že sa zabudla spýtať na jeho meno. Keď doplávali na pevninu, starec odišiel. Láska si uvedomila, že mu veľa dlhuje a spýtala sa poznania: "Môžeš mi povedať, kto mi to pomohol?" "To bol čas," odpovedalo poznanie. "Čas?" začudovala sa láska. "Prečo mi pomohol čas?" A poznanie odpovedalo: "Lebo len čas vie, aká dôležitá je láska v živote."
     My sme si sami tvorcami času. Skúsme sa zamyslieť nad tým, čo robíme zo svojím časom. Ako ho využívame, čo robíme. Koľko času premrháme na zbytočnosti a to ostatné - dôležité uteká do zabudnutia. Skúsme sa zastaviť a začať využívať čas, ktorý sa nám ponúka. Či už na zmenu môjho života, na viac dobrých skutkov, ....  Každý si musí odpovedať sám a podľa toho aj konať!
o. Peter Iľko
č. 2 / 2009
19.1.-1.2.2009
(Priložená krížovka: 2 / 2009)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!