Čas pre Boha
....

     Keď si sa dnes ráno zobudil, všimol som si Ťa a dúfal som, že mi povieš aspoň vetu, alebo tých pár slov, prosiac o môj názor alebo ďakujúc, čo sa stalo včera. Avšak všimol som si, že si bol veľmi zamestnaný hľadaním toho, čo si oblečieš do práce. Bol som trpezlivý, keď si utekal z domu, obliekal sa......
     Viem, že si mal toľko času, aby si sa zastavil a povedal aspoň: "Čau". Avšak bol si príliš zaneprázdnený. Kvôli tomu som zapálil nebo pre Teba, naplnil som ho farbami a sladkým spevom vtákov, aby som videl, či si ma počul. Pozoroval som Ťa keď si išiel do prace a čakal som Ťa trpezlivo celý deň. So všetkými vecami, čo si mal urobiť som Ťa podporil, ale bol si veľmi zamestnaný, aby si mi niečo povedal. Pri Tvojom návrate som videl Tvoju únavu, preto som Ťa chcel okúpať, lebo voda odnáša stres. Keď však začalo pršať, rozzúril si sa a urazil si moje meno.
     Veľmi som dúfal, že budeš rozprávať, bolo ešte veľa času. Potom si zapol telku, ja som však trpezlivo čakal. Počas programu si sa navečeral, avšak znovu si zabudol na mňa, nevenoval si mi ani slovo.
     Všimol som si, že si veľmi unavený a tužíš po tichu a tak som zatemnil nebo, zapálil sviečku. Bolo to naozaj krásne, ale Teba to nezaujímalo. Bol si zničený. Poprial si dobrú noc celej rodine, spadol si na posteľ a v momente si zaspal. Sprevádzal som Tvoje sny hudbou, nočné vtáctvo sa rozospievalo, ale to nie je dôležité, pretože si si ani neuvedomil, že som tu stále pre Teba.
     Mám viac trpezlivosti ako si môžeš predstaviť. Tiež by sa mi páčilo naučiť Ťa mať trpezlivosť s druhými.
     MÁM ŤA RÁD a každý deň čakám na Tvoju modlitbu i krajinu som vytvoril iba pre Teba. Dobre, opäť si sa zobudil a znova som tu s mojou Láskou a čakám na Teba, veriac, že dnes mi venuješ aspoň trocha času.                       
                                  Pekný deň.
                                                      Tvoj Otec BOH

     Cirkev - Dom, kde môžeme žiť

     K dedkovi - včelárovi pricestoval vnuk Ivan na prázdniny. Do kostola nechodil, v Boha neveril. Keď mu dedko rozprával o hmyzom štáte, o poriadku, ktorý vládne vo včelíne, kde kráľovná má svoj dvor a kde včely-robotníčky majú svoje úlohy, veľmi sa Ivan čudoval, ako je to všetko múdro zariadené. Keď dedko postavil ešte dva nové úle a premiestnil do nich rojace sa včely, všimol si Ivan, že tie včely pokladajú svoj úľ za svoj dom a lietajú len do neho. Dedko mu to vysvetlil. Včely potrebujú dom, kde by mohli žiť, klásť vajíčka, vychovávať potomstvo a ukladať med, zásoby, potravy. Včely majú svojho včelára, i keď ho nedokážu vidieť a opísať. Ony totiž vidia inak než ľudia. Ale napriek tomu každá včela vie, že včelár existuje. Keď Ivan s úžasom pozoroval dedka, ako vymieňa včelám rámik, ako mu lezú po ruke a nebodnú ho, povedal mu dedko: "Predstav si, Ivan, maličká včielka, sotva sa prelietla, príde za starou včelou a povie: "Ja neverím v žiadneho včelára a tiež neverím, že nám postavil náš modrý domček!" "Vieš, čo jej stará včela odpovedala?" "Áno, viem," vyhŕkne Ivan. "Tá včielka je hlúpa, ten včelár postavil úľ, i keď ona o tom nič nevie a existuje, i keď ho nikdy nevidela!" Dedko sa usmial. "Teraz pomenuj človeka, Ivan, ktorý neverí v Boha, pretože ho nevidel a popiera, že dom, v ktorom býva, má svojho staviteľa." Ivan pochopil. Dedko ešte dodal: "My tiež bývame v dome, ktorý nám postavil Boh. Je to dom, v ktorom sme sa narodili, tu dostávame jesť a výchovu, tu sme chránení pred búrkou a dažďom a raz v ňom pokojne zomrieme. Nie je to dobre, mať domov?"
     Ale to, ako si vážime Cirkev, môže vyzerať aj takto:
     Jeden farár dal do novín toto úmrtné oznámenie. "V hlbokom zármutku oznamujeme, že zomrela farnosť svätého Štefana v N. Posledná rozlúčka v nedeľu o l0. hodine." Chápe sa, že v nedeľu bol kostol svätého Štefana v N. nabitý k prasknutiu. Uprostred kostola bola rakev, farár v čiernom pluviále mal pohrebnú reč: "Cez roky práce, všemožné operácie a lieky, ktoré som našej nemocnej farnosti obstaral, nepodarilo sa mu ju zachrániť. Zomrela s posledným svätým prijímaním v tomto kostole. Chcem urobiť ešte posledný pokus. Choďte, prosím, všetci okolo tejto rakvy a pozorne sa pozrite na mŕtveho, ktorý tam leží. Keď to s vami nepohne, choďte hlavným vchodom von, kto sa bude cítiť dotknutý, nech sa vráti bočným vchodom sem, to by mohol byť začiatok novej farnosti." Ľudia sa zoradili a farár otvoril rakvu. Pomaly sa pohol sprievod okolo rakvy. Každý bol zvedavý na mŕtveho v rakve. Keď tam nahliadol, videl v zrkadle sám seba. Mnohí sa zdrvení vrátili späť do kostola. To bol nový začiatok, vzkriesenie farnosti.
     Možno by bolo dobré to skúsiť aj v našej farnosti. Možno nie, ale to záleží na nás.
o. Peter Iľko
č. 9 / 2009
27.4.-10.5.2009
(Priložená krížovka: 9 / 2009)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!