Zmeniť svet môže každý!

     Jeden človek vyzbrojený evanjeliom pokoja dokáže zmeniť svet. Jedným z nich sa volal Telemachus. Bol mníchom, ktorý žil v 5. storočí. Jedného dňa začul Božie volanie: „Choď do Ríma!“ Opustil hneď milovaný kláštor a vydal sa do Ríma. Keď došiel do mesta, zbadal, že medzi ľuďmi panuje akési vzrušenie. „Čo sa deje?“ pýtal sa. Odpovedali mu: „Dnes je deň hier. V aréne budú bojovať na život a smrť gladiátori. Všetci tam idú...“ Telemachus si pomyslel: „Už štyristo rokov sa hlása v tomto meste Evanjelium a oni sa idú zabíjať pre potešenie divákov?“ Rozbehol sa tiež k dejisku hier. V aréne zbadal gladiátorov ako kričia: „Ave Caesar! Umierame pre Caesara!“ Mních si pomyslel: „To vôbec nie je správne!“ Preskočil zábradlie, ktoré ohraničovalo arénu, išiel priamo do jej stredu a pokúšal sa zastaviť dvoch gladiátorov, ktorí sa práve púšťali do smrteľného boja. Obecenstvo najprv proti tomu prudko protestovalo, ale keď Telemachus neprestal začali do neho hádzať kamene, až ho ukameňovali na smrť.
     Keď sa cisár Honorius dozvedel o tomto mierumilovnom mníchovi, vyhlásil ho za kresťanského mučeníka a hry zakázal. Legenda hovorí, že poslednými gladiátorské hry boli práve tie, počas ktorých zomrel Telemachus.
     Ježiš hovorí: „Majte v sebe soľ a žite jeden s druhým v pokoji“ (Mk 9, 50). Niekedy naše domovy, pracoviská, ba niekedy aj chrámy pripomínajú bojovné arény, kde aj keď netečie krv, predsa niekedy padajú bolestivé rany. „Taký je už svet!“ zvykneme si povzdychnúť. Ale kedy sme naposledy „vtrhli“ do tejto arény s podobným úmyslom ako Telemachus? Kedy sme sa naposledy usilovali nastoliť pokoj hoci aj za cenu väčšej či menšej obety? Máme veľkú moc, prečo ju nevyužiť?!
     Rád by som dnes upriamil pozornosť na nášho blahoslaveného biskupa Vasiľa. Podľa mojej mienky a skúsenosti, ľudia nemajú veľa vedomosti o tomto našom blahoslavenom. Preto prijmite pár viet z jeho života.

     Blažený hieromučeník Vasiľ Hopko, prešovský svätiaci biskup
                                                                                                                                     (11. máj)
     Biskup ThDr. Vasiľ Hopko nesporne patrí, popri blahoslavenom biskupovi Pavlovi Gojdičovi, k veľkým osobnostiam Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Narodil sa 21.4.1904 v Hrabskom, neďaleko Bardejova. Jeho rodičia, Vasiľ a Anna, rod. Petrenková, boli jednoduchými roľníkmi. Otec zastával aj funkciu zvonára a pri zvonení ho usmrtil blesk. Matka pre veľkú chudobu odišla za prácou do Ameriky. Ako sedemročného ho vzal k sebe matkin brat - gréckokatolícky kňaz Demeter Petrenko, ktorý pôsobil vo farnostiach Oľšavica a neskôr Blažov.
     V roku 1923 vstúpil do kňazského seminára a za kňaza bol vysvätený 3.2.1929 v Prešove biskupom P.P. Gojdičom. Po kňazskej vysviacke bol poverený pôsobiť medzi gréckokatolíkmi v Prahe a pomôcť organizovať farnosť. Jeho pôsobenie bolo mnohoraké: venoval sa mládeži, robotníkom, študentom, nezamestnaným, sirotám. Založil Spolok gréckokatolíkov - študentov a Zväz gréckokatolíckej mládeže. Vasiľ Hopko zastával funkciu pražského farára od 1.9.1936. Za záslužné pôsobenie dostal titul Monsignor. Biskup Gojdič ho potom menoval do Prešova za špirituála. Táto práca ho napĺňala a veľmi tešila.
     V roku 1937 bol menovaný za konzistoriálneho konzultora. Neskôr, v roku 1943, za profesora pastorálnej a morálnej teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove. V tom čase sa stal aj redaktorom časopisu Blahovistnik, do ktorého pravidelne prispieval duchovnými článkami. Napísal aj dielo Greko-katoličeskaja Cerkov.  Predvídanie politických zmien v republike, ako aj množstvo povinností, viedli biskupa Gojdiča k tomu, aby požiadal Svätú Stolicu v Ríme o pomocného biskupa. Bulou pápeža Pia XII. zo dňa 2. januára 1947 bol práve ThDr. Vasiľ Hopko menovaný za pomocného biskupa prešovského a titulárneho biskupa midilského. Biskupská konsekrácia sa udiala 11. mája 1947 v prešovskej katedrále. Hlavným svätiteľom bol biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM.
     Biskup V. Hopko sa takto stáva pravou rukou biskupa Gojdiča, bol mu veľmi nápomocný. Často pri vizitáciách farností napomínal a povzbudzoval veriacich k plneniu svojich náboženských povinností a začal pripravovať veriacich aj na ťažké chvíle, ktoré nastali, keď komunisti v roku 1948 uchopili moc do svojich rúk. Útlak proti gréckokatolíkom vyvrcholil tzv. "Prešovským soborom", ktorým bola Gréckokatolícka cirkev postavená mimo zákon a tak pre sídelného, ako aj pomocného biskupa sa začalo putovanie väznicami v Prešove, Báči, Hlohovci a v Ruzyni. Tu prežil na samotke 122 dní, kde ťažko trpel. Jedinou jeho stravou bol kúsok chleba a pohár vody. Sám biskup píše: „Modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný Katolíckej cirkvi“. Dňa 24.10.1957 bol odsúdený Štátnym súdom v Bratislave na 15 rokov väzenia za protištátnu činnosť, zločiny velezrady a vyzvedačstva. Celkove 21x ho prevážali z väzenia do väzenia (Leopoldov, Ilava, Valdice, Ruzyňov, Mírov). Zlé väzenské zaobchádzanie mu spôsobilo trvalé zdravotné následky. Kvôli tomu ho v roku 1963 prepustili z väzenia a bol umiestnený do Domova dôchodcov v Oseku, avšak stále zostával pod policajným dozorom.
     Po spoločensko-politických zmenách v súvislosti s "Pražskou jarou" bola vládnym nariadením č. 70/1968 dňa 13. júna 1968 obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Biskup Vasiľ Hopko sa aktívne zúčastňoval obnovy cirkvi. Normalizovaný komunistický režim však nedovolil Hopkovi vykonávať  administráciu  Prešovskej  eparchie. 2. apríla 1969 bol menovaný za svätiaceho biskupa. Aj toto poslanie vykonával zodpovedne, napriek veku a narušenému zdraviu. Posilňoval veriacich, konsekroval kňazov ako dobrý pastier, zachovávajúc jemu zverenú úlohu. Zomrel 23. júla 1976 v Prešove. Pochovaný bol 28. júla a jeho ostatky boli uložené v krypte prešovskej katedrály.
      ThDr. Vasiľ Hopko, pomocný prešovský biskup, ktorý v tejto funkcii pôsobil v rokoch 1947-1976, naplnil svoje biskupské heslo: „Da vsi jedino budut. - Aby všetci jedno boli“ do bodky a spečatil to svojou vlastnou krvou, keď v duchu tohto hesla a v dobe, ktorá nebola naklonená Bohu a Cirkvi, vydával svedectvo pravde, svojmu presvedčeniu, pre všetkých, ktorých viedol, ktorým bol otcom i pastierom. Doba, v ktorej žil, naplno vydala svedectvo o jeho vnútornom duchovnom živote a o jeho jednote, ktorú prežíval s Bohom. Biskup Hopko nemohol konať ináč. Sám život, do ktorého ho Boh vložil, ho predurčil k tomu, aby túžil po jednote. Od detstva túžil po jednote vlastnej rodiny, ktorá bola rozdelená stratou otca a odchodom matky za robotou do ďalekej cudziny. A bol to Boh a hlboká viera v Jeho silu, ktorá nahrádzala otca a utužovala lásku k vzdialenej matke. Biskupské heslo, ktoré si zvolil, nebolo teda iba mŕtvou literou, ale vyjadrovalo jeho skutočný život a veľkú túžbu po zjednotení všetkých rozdelených. Jeho prenasledovatelia boli poháňaní nenávisťou ku katolíckej viere.
     Počas exhumácie bola v jeho telesných ostatkoch toxologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť jedu arzénu, ktorý podľa analýz musel byť v takom množstve podávaný po dlhý čas. Biskup Hopko sa stal teda mučeníkom pre vieru, pretože obetoval svoj život za Ježiša Krista a za Cirkev.
14. septembra 2003 ho rímsky biskup Ján Pavol II. v Bratislave, počas svojej pastoračnej návštevy Slovenska, vyhlásil za blahoslaveného s liturgickou spomienkou na deň 11. máj (deň jeho biskupskej konsekrácie).

      - Odkladanie je jednou z najväčších zbraní diabla. Útočí ňou na človeka každého som mladý na to, aby som myslel na Boha."
     Osemnásťročný hovorí: „Som príliš spoločenský na to, aby som myslel na Boha."
     Dvadsaťdvaročný hovorí: „Som príliš šťastný na to, aby som mysle! na Boha."
     Dvadsaťpäťročný hovorí: „Som príliš zaneprázdnený na to, aby som myslel na Boha."
     Štyridsaťročný hovorí: „Som príliš unavený na to, aby som myslel na Boha."
     Päťdesiatročný hovorí: „Som príliš ustarostený na to, aby som myslel na Boha."
     Šesťdesiatročný hovorí: „Som príliš starý na to, aby som myslel na Boha."
     A smrť príde príliš často neočakávane a potom je už neskoro!
o. Peter Iľko
č. 10 / 2009
11.5.-24.5.2009
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!