Sila Eucharistie

     Misionár z Novej Guinei, kňaz Gnocchi, opísal v liste nasledujúcu príhodu: Jedného dňa prechádzal cez širokú rieku až pri ústi do mora. Nečakane ho prevrátila vysoká vlna a voda ho začala unášať do mora. Nemal dostatok síl, aby plával proti vlnám, smerom k brehu. Cítiac blížiacu sa smrť, porúčal svoju dušu Bohu.
     Jeho zúfale pokusy o záchranu zbadal 14 - ročný papuánsky chlapec Janko Varupi, ktorého nedávno pokrstili. Rýchlo skočil do vody. Pretože vedel dobre plávať, onedlho sa mu podarilo pritiahnuť misionára k brehu. Zachránený kňaz sa chlapca spýtal:
     „Nebál si sa, keď si sa ponáhľal zachrániť ma, že aj teba môže odniesť vlna ďaleko od brehu, alebo že ťa môže zožrať žralok? Je ich predsa v týchto vodách veľa.“
     „Iste, trocha som sa bál,“ odpovedal.„Ale mojou povinnosťou bolo pomôcť ti. Pamätáš sa predsa, otče, že si ma nedávno pokrstil a dnes ráno si mi dal sväté prijímanie. Mal som v srdci Pána Ježiša, a preto som zvíťazil nad strachom. Keby sa mi to nebolo podarilo, už by sme boli obaja v nebi.“
     Istota, to je to silné, čo nám môže dať Najsv. Eucharistia. Sám Pán Ježiš hovorí, že každý, kto bude jesť jeho telo a krv bude mať život večný. Sme pozvaní denne prísť na hostinu. Namiesto darčeka a kytice na hostinu máme priniesť čisté srdce a úprimný úmysel, že milujeme Boha. Je jednoduché prísť raz, dvakrát za rok a prijať Eucharistiu. Ale prijať Pána Ježiša len preto, že je sviatok, alebo čo by povedali iní o mne, nemá zmysel. Zmysel to má, ak ja cítim v srdci, že my Pán Ježiš pomáha. A to sa najlepšie dá tak, že budeme prijímať Pána Ježiša vždy, kedy to bude možné. Skúsme už niečo robiť aj naviac. Určite sa vám už stalo, že keď ste posielali deti do cerkvi, tak sa vás opýtali, či to musia. A mnohých odpoveď bola: „Áno, lebo dnes je sviatok, alebo nedeľa....“ Ale do cerkvi nemáme chodiť preto, že je sviatok, nedeľa, naša liturgia....., ale preto, že nás tam priťahuje láska Ježiša Krista, ktorú chcem prijať, žiť z nej a dávať ju ďalej!

     Eucharistia

     Traja synovia lekára dr. Breitenbacha sa delili o dedičstvo. V pozostalosti našli drahocenný, ručne zhotovený nábytok z dubového dreva, ťažké koberce a drahocenné, obrazy a strieborné a zlaté predmety. A bola tam aj vitrína s pozlátenými nohami, v ktorej boli zvlášť uložené pamiatkové predmety. Pozorne vyberali kus za kusom. Keď otvorili najspodnejšiu zásuvku, našli tam v hodvábnom papieri zabalenú polovicu veľkého chleba stvrdnutú na kameň. Synovia nad tým ustrnuli. Ale jeho staručká domáca im záhadu vysvetlila.
     Vo vojnových rokoch v ťažkej núdzi náš doktor ťažko ochorel, chýbala mu výživa. Mal dobrého priateľa, ktorý mu poslal pol pecňa chleba. Doktor sa potešil, ale nejedol ho. Vedel, že u susedov leží ťažko chorá učiteľka. Poslal jej ho. Tá ho tiež nejedla, ale ho poslala dobráckej starej vdove, ktorá bývala neďaleko vo veľkej biede. Tá si pomyslela: na živote starého človeka už natoľko nezáleží. Zaniesla ho svojej dcére, ktorá si našla útulok s dvoma deťmi v starej pivnici. Ale ani ona ho nezjedla. Povedala si: Zanesiem ho chorému lekárovi, ktorý zadarmo vyliečil moje dieťa z ťažkej choroby. A tak sa polovica chleba dostala naspäť k doktorovi Breitenbachovi. Keď ho lekár chytil do rúk, udivene zvolal: „Tento chlieb nebudeme jesť, ale si ho schováme ako pamiatku na veľkú lásku. A keď budeme v sebe cítiť nedostatok lásky, vždy sa naň pozrieme, aby sme sa prebudili k láske.“
     Keď to domáca dopovedala, synovia si povedali: „Rozdelíme si tento chlieb lásky. Každý si z neho odnesie kus domov, aby nás posilňoval v láske.“
     Odnášajme si aj my z chrámu Krista v srdci, aby nás napĺňal milosťami, ktoré ma tak štedro pripravené pre nás.
o. Peter Iľko
č. 12 / 2009
8.6.-21.6.2009
(Priložená krížovka: 12 / 2009)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!