Eucharistia aktuálna vždy - cesta života, cesta spáy

     Dnešný deň je zvláštnym spôsobom venovaný eucharistickému tajomstvu, preto by som sa chcel spolu s vami postupne zamýšľať nad tajomstvom eucharistie. Dnes by sme si všimli, aké predobrazy predchádzali eucharistiu už v SZ. Kto dobre pozná SZ a jeho prísľuby, môže konštatovať, že celý SZ bol prípravou na Pánovu hostinu - eucharistiu.
     Svätý Augustín sa takto zamýšľa nad  podobenstvom  Pána Ježiša „O svadobnej hostine“. „Istý človek pripravil veľkú hostinu: Kto je tento človek, ak nie prostredník medzi Bohom a ľuďmi, Ježiš Kristus? Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: „Poďte, už je všetko pripravené!“: kto sú tí pozvaní, ak nie tí, ktorých povolal prostredníctvom prorokov? Odkedy boli proroci posielaní, vždy pozývali na Kristovu hostinu. Boli posielaní k izraelskému ľudu; často boli posielaní, často pozývali, aby vo vhodnom čase prišiel na hostinu“.
     Toto čakanie na čas večere prebúdzali nielen slová prorokov, ale povzbudzovali ho aj obrazy, konkrétne znamenia a obrady, ktoré predstavovali viditeľnú prípravu a akoby „osnovu“ Kristovej večere.
     Jedným z týchto obrazov, ktorý spomína sám Ježiš, bola manna. Ďalším predobrazom bola obeta Melchizedecha, ktorý obetoval chlieb a víno. A ešte iným predobrazom bolo obetovanie Izáka. V sekvencii: “Chváľ, Sione, Spasiteľa“ , ktorú zložil svätý Tomáš Akvínsky, sa spieva: „Zobrazený v Izákovi, spodobený v baránkovi, v manne danej na púšti.“
     Medzi spomenutými predobrazmi je jeden, ktorý by sme mohli označiť priamo ako predchodcu: „Veľkonočný baránok“. Podľa neho dostáva Eucharistia svoje meno, svoju formu hostiny alebo veľkonočnej večere, s ohľadom naň nazývajú Ježiša: „Baránok Boží“. Počnúc od noci úteku z Egypta, uvažoval Boh o Eucharistii, už vtedy zamýšľal darovať nám pravého Baránka. V knihe Exodus je zvláštny Boží prísľub. „Krv na vašich domoch, v ktorých bývate, bude znamením na vašu záchranu. Keď uvidím krv, prejdem popri vás a nezastihne vás nijaký zhubný úder, keď budem byť Egypt.“ (Ex 12,13)
     Cirkevní otcovia si tu kládli otázku, „čo videl Pán také cenné na hebrejských domoch, že prešiel popri“ a kázal svojmu anjelovi, aby nezasiahol, a odpovedali si: videl tam Kristovu krv, videl Eucharistiu. Môžeme povedať, že tam videl znamenie poslušnej viery, ktorá je nutným predpokladom Spásy.
     V jednom z prvých veľkonočných textov Cirkvi počujeme tieto slová: „Ó tajomstvo nové a nevysloviteľné. Obetovanie baránka sa stalo záchranou pre Izrael, smrť baránka sa stala životom pre ľudí a jeho krv odstrašila anjela. Odpovedz mi, ó anjel, čo ti nahnalo strach: Baránkova smrť, či Pánov život? Baránkova krv, alebo Pánov Duch? Je jasne, čo ťa naľakalo: uvidel si, ako sa Pánovo tajomstvo uskutočnilo na baránkovi, Pánov život v obetovaní baránka, predobraz Pána v smrti baránka, a preto si neudrel na Izraela“.(Melito Sardský)
     Anonymný autor z prvých storočí uvažuje: „Aká len bude sila skutočnosti (teda kresťanskej Veľkej noci), ak už jej prostý predobraz mal za následok spásu?“ Kvôli tejto účinnosti, ktorú majú už niektoré predobrazy Eucharistie, nazval svätý Tomáš Akvínsky starozákonne obrady „starozákonnými sviatosťami“.
     V čase pozemského života Pána Ježiša sa obrad Veľkej noci skladal z dvoch častí. Prvá časť spočívala v obetovaní baránka, ktoré sa konalo popoludní v jeruzalemskom chráme na 14. deň mesiaca nisan; druhú časť predstavovalo požívanie obetného pokrmu pri slávnostnej večeri, ktorá sa konala v každej rodine v noci, ktorá nasledovala po 14. nisane. Počas liturgie večere otec rodiny, ktorý jedine pri tejto príležitosti nadobudol vážnosť kňaza, vysvetľoval význam obradov a načrtol svojím deťom prehľad podivuhodných dejín, ktoré Boh pripravil svojmu ľudu. Za  Ježišových čias sa Veľká noc stala „pamätným dňom nielen odchodu z Egypta, ale aj všetkých ostatných Božích zásahov. Veľká noc bola pamätným dňom a spomienkovou slávnosťou na štyri najdôležitejšie noci pre svet:
     1, na noc stvorenia, keď svetlo zažiarilo v temnotách 2, na noc, keď Abrahám obetoval Izáka; 3, na noc odchodu z Egypta 4, a na noc príchodu Mesiáša, ktorého ešte len očakávali.
Židovská Veľká noc bola teda pamätným dňom a bola tiež očakávaním. Eucharistia obsahuje v sebe aj tieto prvky: pamiatku i očakávanie. Po premenení náležité vyznávame: „Smrť tvoju Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve.“
     Sv. Efrém Sýrsky takto uvažuje nad vzťahom SZ a NZ Veľkej noci: „Blahoslavená si, ó posledná z nocí, pretože v tebe sa uskutočnila egyptská noc. Náš Pán počas teba jedol malého baránka a sám sa stal veľkým Baránkom; Veľkú noc nahradila Veľká noc, sviatok zas sviatok. Hľa, Veľká noc, ktorá sa míňa a Veľká noc, ktorá nepominie; hľa, predobraz a jeho naplnenie.“

     Narodenie úctyhodného a slávneho proroka, predchodcu a krstiteľa Jána                                                                                                                         (24. jún)
    
     Sviatok Narodenia úctyhodného a slávneho Proroka, predchodcu a krstiteľa Jána patrí k najväčším sviatkom sv. Jána Krstiteľa. Bol známy už v 4.storočí, keď sú známe homílie od sv. Jána Zlatoústeho, sv. Ambróza i sv. Augustína. Sv. Augustín napríklad hovorí: „V celom kresťanskom svete je slávený iba deň narodenia Ježiša Krista a sv. Jána Krstiteľa“ (pozn. sviatok Narodenia Panny Márie vtedy ešte nebol známym sviatkom). Úcta k sv. Jánovi Krstiteľovi je na Východe už od dávna veľmi rozšírená. Svedčí o tom veľký počet chrámov zasvätených jeho úcte, ikonografia, uctievanie jeho ostatkov a až 6 sviatkov zasvätených Jánovi Krstiteľovi.
     Počatie sv. Jána Krstiteľa (23. septembra). Tento sviatok počatia je zviazaný so sviatkom Zvestovania a Narodenia Ježiša Krista, lebo sa (na základe svedectva Svätého Písma) udialo šesť mesiacov pred počatím a narodením Ježiša Krista (Lk 1, 5-25). Nevýrazné svedectvá o existencii tohto sviatku pochádzajú už zo začiatku 4.storočia, až 7.storočie je charakteristické rozvojom tohto sviatku.
     Sťatie hlavy sv. Jána Krstiteľa (29. august). Sv. Ján Krstiteľ odišiel do púšte a neskôr vystúpil ako prorok. Hlásal príchod Božieho kráľovstva. Pokrstil Ježiša Krista. Herodes usúdil, že hnutie vyvolané Jánom je nebezpečné, preto dal Jána uväzniť. Jánov koniec urýchlila pasca Herodiady a jej dcéry. Ján bol sťatý a keď Herodiada dostala hlavu sv. Jána, dala ju zakopať na bezpečné miesto. Jánovo telo pochovali jeho učeníci (porov. Mk 6, 17-29; Mt 14, 3-12). Dôkazy o tomto sviatku pochádzajú z 5.storočia a od najstarších čias Východ zachováva v tento deň prísny pôst, ktorý je v našich podmienkach zmenený na zdržanlivosť od mäsa.
     Prvé a druhé nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa (24. február). Jana, žena Chúzu, Herodesovho správcu, vedela, kde je hlava sv. Jána Krstiteľa zakopaná, vybrala ju a pochovala na Olivovej hore. Po 300 rokoch, keď sa tam budoval chrám, sa hlava našla. Ostala na tom istom mieste a po čase sa na ňu zabudlo. Za čias Konštantína Veľkého prišli dvaja mnísi zo Sýrie do Jeruzalema na sväté miesto. Údajne sa im zjavil sv. Ján Krstiteľ a ukázal im miesto, kde sa nachádzala jeho hlava. Vykopali ju, na spiatočnej ceste ju ľahkomyseľne dali jednému hrnčiarovi. Neskôr ju získal arián Eustach, ktorý ju zakopal v jaskyni blízko Emáuz. Na tomto mieste bol neskôr budovaný kláštor. Predstavenému sa zjavil sv. Ján Krstiteľ a ukázal mu miesto, kde je pochovaná jeho hlava. To sa stalo v roku 452 a je to považované za druhé nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa.
     Tretie nájdenie hlavy sv. Jána Krstiteľa (25. máj). V 8.storočí, v dobe obrazoboreckých bojov, odniesli hlavu sv. Jána Krstiteľa z Carihradu do Komany v Malej Ázii. V roku 857 ju znova našli a bola slávnostne  prenesená do Carihradu. V čase križiackych výprav ju odniesol neznámy kňaz. V súčasnosti sa nachádza v chráme sv. Silvestra v Ríme.
     Zbor sv. Jána Krstiteľa (7. január). V byzantskom obrade je zaužívaný obyčaj, vzdať nasledujúceho dňa úctu osobám, ktoré zohrali v oslavovanej udalosti významnú úlohu.
Tak je tomu aj deň po sviatku Bohozjavenia, kedy sa veriaci zhromaždili, aby si zvlášť uctili pamiatku Pánovho krstiteľa Jána. Tento spôsob úcty sa zaužíval a v liturgii ostal natrvalo.
o. Peter Iľko
č. 13 / 2009
22.6.-5.7.2009
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!