Láska k blížnemu


     Na túto ročnú dobu bolo dokonca aj v slnečnom Los Angeles prihorúco. Každý hľadal nejaký spôsob, ako horúčave uniknúť, a tak sa cukráreň so zmrzlinou stala pre ľudí prirodzenou zastávkou.
     Do cukrárne vošlo dievčatko. V malej dlani pevne zvieralo peniaze. No skôr, ako mohlo čosi povedať, predavač s prísnym výrazom na tvári jej nakázal, aby vyšla von, prečítala si, čo je tam napísané, a zostala vonku dovtedy, kým si niečo neobuje. Zvrtlo sa a veľký predavač ju vyprevadil z obchodu.
     Videla som, ako stojí pred cukrárňou a číta nápis: Bosým vstup zakázaný. Potom sa jej po lícach začali kotúľať slzy. Obrátilo sa a vydalo sa na odchod. V tej chvíli naň urastený predavač zavolal a dievčatko zastalo. Predavač sa posadil na obrubník, vyzul svoje dvanástky a postavil ich pred dievčatko so slovami: „Asi by sa ti v nich zle chodilo, ale ak v nich nejako vkĺzneš dnu, dostaneš svoju zmrzlinu.“ Potom dievčatko zodvihol a postavil ho priamo do topánok. „Máš čas,“ povedal, „som unavený z toho ustavičného pobehovania, dobre mi padne, keď si tu chvíľu posedím a oddýchnem si.“ Dievčatko si objednalo zmrzlinu. Nebolo možné nevšimnúť si jeho jagajúce sa oči. Bol to veľký chlap, to je veru pravda. Veľké brucho, veľké nohy, ale predovšetkým mal veľké srdce.
     Nech sa medzi tvojimi slovami nájde slovo útechy, aby každý okúsil tvoju ľudskú lásku k blížnemu. Nech tvoj rozhovor má počiatok i koniec. Buď milý a tvoja tvár nech je radostná, aby si potešil toho, s kým hovoríš.  (sv. Bazil Veľký)

     Láska k blížnemu blahoslaveného biskupa P. P. Gojdiča

     Jeden spoluväzeň, kňaz, ktorý teraz žije v Štutgarte, podáva o biskupovi Petrovi Pavlovi Gojdičovi toto prekrásne svedectvo.
     „Po príchode do Leopoldova, kde dostal číslo 681, bol veľmi slabý a chorý. Dostával osobitnú diétu a dodatky. On ich však ale neužíval. Všetko porozdával svojím spoluväzňom. V tom čase som bol i ja ťažko chorý a biskup sa o mňa staral s takou láskou, že na to nikdy nezabudnem. On sám bol chorý, ale hostil ma tak, akoby to nedokázala ani vlastná matka. A keď ma nasýtil pozemskými dobrami, postaral sa aj o duchovný pokrm. Zvyčajne si sadol na kraj môjho lôžka a spoločne so mnou sa modlil. Takto sa o mňa staral osem týždňov, a len jemu vďačím za to, že som prišiel k sebe, že dnes žijem“
     Pomocný biskup ThDr. Vasiľ Hopko takto spomína na biskupa Petra Pavla Gojdiča: „Biskup Pavol bol často väznený v najťažších celách-samotkách. Dávali mu vždy robiť tú najťažšiu, ponižujúcu prácu. A predsa, biskupa nevedela pokoriť žiadna práca. Naopak, aby sa utvrdzoval v pokore, sám vyhľadával tie najhoršie práce, že táto ho najviac približuje k Pánu Bohu. Aby seba pokoril a zdokonalil sa v láske k blížnemu, otec biskup zvyčajne zberal nedofajčené ohorky z cigariet. Dozorcovia ho za to odsudzovali, hovoriac, že je lakomý, keď si nekúpi ani  cigarety. Avšak spoluväzni ho bránili: Vy sa mýlite, otec biskup vôbec nefajčí. On ale zberá ohorky, vyberá tabak a krúti nové cigarety, aby ich mohol dať druhým väzňom, ktorí fajčia, ale nemajú si za čo kúpiť. Dozorcovia si odvtedy zmenili názor na otca biskupa a odhadzovali kvôli nemu dlhšie ohorky, aby mu urobili radosť“
     O biskupovi Pavlovi Gojdičovi je známe, že v biskupskej rezidencii bola každá sobota dňom radosti chudobných. Biskup Pavol vyčlenil vtedy zo svojich príjmov 200 až 300 korún. Na vtedajšie časy to bola značná suma. Z nej správca rozdelil každému, kto koľko potreboval.

     Blažený biskup Pavol daj, aby aj ja som mal také srdce!
o. Peter Iľko
č. 15 / 2009
20.7.-2.8.2009
(Priložená krížovka: 15 / 2009)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!