Ja budem vždy s tebou


     8. 2. 1989 zasiahlo Arménsko veľké zemetrasenie. Trvalo iba štyri minúty a zanechalo za sebou 30 000 obetí a veľké materiálne škody.
     Hneď po zemetrasení, jeden otec utekal k škole, kde bol jeho syn. Nebolo to jednoduché. Všetko bolo pokryté ruinami zrútených domov. Vládol nepredsta-viteľný chaos. Keď sa konečne dostal k škole, zistil, že tiež podľahla ničivej sile zemetrasenia. Ostala z nej iba hŕba ruín. Po prvom šoku si spomenul na sľub, ktorý dal synovi: „Nech sa deje čokoľvek, ja budem vždy s tebou.“ Slzy mu zaplavili oči. Keď sa pozeral na tú hŕbu ruín, pripadal si veľmi bezmocný a zúfalý.
     No sľub, ktorý dal synovi, ho hnal konať. Usiloval si spomenúť, kde sa nachádzala trieda, do ktorej chodil jeho syn. Bolo to v pravom zadnom rohu budovy. Ihneď začal na tom mieste odstraňovať trosky budovy.
     O chvíľu začali prichádzať ďalší rodičia. Ozývali sa srdcervúce výkriky: „Môj syn! Moja dcéra!“ Mnohí v dobrom úmysle skúšali prehovoriť otca, ktorý odstraňoval trosky: „Nemôžeš im už pomôcť!“ „Sú mŕtvi!“ „Choď domov a poteš manželku!“ „Tu už nemôžeš nič urobiť. Robíš veci ešte horšie než sú!“
     On však zakaždým odpovedal rovnako: „Poďte mi pomôcť!“ A pokračoval v práci. Aj veliteľ požiarnikov na neho naliehal, aby prestal: „Nemáme nič pod kontrolou. Môže unikať plyn! Každú chvíľu môže vzbĺknuť oheň - explózia. Ste vo veľkom nebezpečenstve! My sa o to postaráme! Choďte domov do bezpečia!“ Aj jemu odpovedal podobne ako ostatným: „Poďte mi pomôcť!“  No nikto sa nechcel vystaviť riziku.
     Keď prišla polícia, znovu na neho naliehali: „Nerobte hlúposti! Hrozí vám nebezpečenstvo! Každú chvíľu tu môže niečo vybuchnúť!“ No otec sa nevzdal a odpovedal: „Poďte mi pomôcť!“
     Odvážne pokračoval sám v kopaní a odstraňovaní trosiek pretože chcel vedieť odpoveď na otázku: „Je môj syn mŕtvy alebo živý?“ Pracoval 8... 12... 24 hodín a potom, po 38 hodinách, keď odvalil ťažký betónový blok, zdalo sa mu, že začul synov hlas. Vykríkol zo všetkých síl meno syna: „Armand!“ A hneď začul spod trosiek odpoveď: „Ocko?! To je môj ocko! Ocko, ja som všetkým hovoril, aby sa nebáli. Povedal som im, že ty pre mňa prídeš a keď ma zachrániš, tak zachrániš aj ich! Ja som im hovoril, že si mi sľúbil, že budeš vždy so mnou, nech sa deje čokoľvek!“
     „Ste všetci v poriadku?“ pýtal sa otec, pričom mu slzy tiekli po tvári.
     „Sme štrnásti z triedy, ktorým sa podarilo prežiť. Sme hladní, smädní a doškriabaní. Mali sme šťastie... Keď sa budova zrútila strop sa prelomil na dvoje a dopadol tak, že urobil akoby striešku nad nami... To nás zachránilo.“
     Otec rýchlo poodhadzoval ďalšie trosky. Konečne vznikol dostatočný otvor, cez ktorý mohli deti vyjsť von.
     „Poď, syn môj!“
     „Nie otec. Nech idú ostatné deti prvé... Ja viem, že ma z tadiaľ dostaneš...“

     LÁSKA - SRDCE - ŠŤASTIE

     Šťastie je utkané z troch lúčov: láska, radosť, pokoj. Základom je láska. Avšak láska pravá. Nestačí len cit, náklonnosť, zaľúbenie, čo môže vyprchať. Skutočná láska je prejavom osobnosti, charakteru. Len charakterný človek je schopný skutočnej lásky. Čo je láska? Akord (súlad) pravdy, dobra a mravnej duchovnej krásy.
     Čo obsahuje láska? Obdiv, úctu, dôveru. Ako sa láska prejavuje? Ako zodpovednosť, odpustenie, obeta. Vysvetlenie:
     1.Len kto je pravdivý, úprimný, čestný, len kto chce konať dobro, ten má skutočne rád.
     2. Milujúci človek má voči druhému obdiv. Z obdivu rastie úcta a z nej vzniká dôvera. Kde sa stráca úcta, tam už prestal obdiv a tam mizne i dôvera. Zostáva len súcit a ľútosť nad tým druhým, čo však nemôže vytvárať vzájomnú priateľskú lásku, ktorá je základom šťastia.
     3. Niekoho mať rád znamená:
     a, Milovaného povznášať na vyššiu duchovnú úroveň, alebo mu pomáhať na vysokej úrovni sa udržať (zodpovednosť).
     b, Odpúšťať - kto nevie odpúšťať, je pyšný a naozaj nemiluje.
     c, Obetovať sa - kto sa nechce obetovať, nechce prinášať obeť pre druhého, je sebec.
     Naša láska nie je dokonalá. To cítime všetci. Stále sa v nás ozýva sebectvo. Je treba neustále v sebe premáhať sebecké hľadisko a osvojovať si stále viac hľadisko lásky. V tomto smere je potrebné na sebe pracovať po celý život. Kto je nám v tomto smere učiteľom? Je niekto, kto má právo povedať: „Učte sa odo mňa!“ Je to Ježiš Kristus. On je plnosť dokonalosti, pretože je vnútorne podstatne a vrcholne spojený s nekonečnou Pravdou, nesmiernym Dobrom a vrcholnou Krásou. Ježiš Kristus je vtelený Boh, Syn Boží, Boh a človek v jednej osobe. Syn Boží sa stal človekom. Pretože je v ňom vnútorne a podstatne spojené Božstvo a človečenstvo, nemôže v ňom byť žiadna nedokonalosť.
     Existenciu Boha poznávame rozumovou úvahou ako nutnú prapríčinu všetkého. No najviac nám Boha približuje Ježiš Kristus ako človek, pretože je dokonalým obrazom Boha. Boh je absolútny súlad, akord živej Pravdy, živého Dobra a živej Krásy. Tieto tri osoby sú jediná živá bytosť, nesmierna živá Láska, Blaženosť. Človek ako obraz Boha sa tým viac Bohu podobá, čím dokonalejší je v ňom akord pravdy, dobra a krásy, čiže lásky. My sa stále snažíme vylaďovať podľa nesmierneho akordu, aký je vtelený v Kristovi. Len týmto sústavným úsilím o zdokonalenie si môžeme udržať úctu a z nej potom prameniacu lásku druhých. Milovať možno len toho, koho si vážim, ku komu mám úctu.
     Pretože je v nás náklonnosť k sebectvu, je treba denne v sebe sebectvo krotiť. Vykonať aspoň jeden úkon sebadisciplíny. Na záver dňa predložiť Kristovi všetko k revízii. Asi takto: „Akú som mal dnes náladu? Bol som vyladený na lásku k človeku? Čo som dnes vykonal dobrého? Ako by si Ty, Pane, jednal na mojom mieste?“ Nakoniec vyslovíme Kristovi svoju vďaku a prosbu o odpustenie a ďalšiu pomoc.
     Ako telo potrebuje zdravé ovzdušie a správnu výživu, podobne aj duša. Duša sa živí láskou. Totiž rozum pravdou, vôľa dobrom a srdce krásou. Pokiaľ je človek vyladený do akordu lásky, prežíva život ako radosť. To je základné Kristovo posolstvo a riešenie života, evanjelium. Ak človek nejedná z lásky a je v ňom ľahostajnosť, nenávisť, závisť, sebectvo, nastáva stav vnútornej podvýživy, otravy a smútku. Ťažkosti a bolesti života ktoré sme si nezavinili, nám spôsobujú zármutok. Ten nás však Kristus učí premieňať na radosť, ak znášame ťažkosti ako obeť Milovanému. Radosť nemožno nahradiť len potešením, ktoré sa nachádza v oblasti zmyslovej a telesnej. Keď naše jednanie vychádza z pravej lásky, naším prejavom je dobro, z ktorého pramení pokoj. Ježiš nám sprostredkuje stav trvalej blaženosti, teda to, po čom každý vnútorne túži ako po cieli. Pravý hodnotný život vedúci do večnej blaženosti je možno získať len úprimným a oddaným priateľstvom s Kristom a jeho pomocou. Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16, 24)
o. Peter Iľko
č. 16 / 2009
3.8.-16.8.2009
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!