Obrátenie


     Jezuitský páter Norbert Baumert vo svojej knihe s názvom Dary Ježišovho Ducha Svätého píše o študentovi, ktorý po uplynutí detských rokov zanechal modlitbu a kostol a Božie slovo a na vysokej škole sa dostal do kruhu neveriacich študentov, ktorí hľadali cestu vedúcu k správnemu a šťastnému životu v materialistických zásadách. Stal sa natoľko presvedčeným ateistom, že začal písať do ateistického časopisu bojovné články proti viere. Raz chcel napadnúť náboženské hnutie mládeže, ktoré sa volá Jesuswelle čiže Ježišova vlna. Aby vedel tento článok dôkladne vypracovať, odobral sa na zhromaždenie Ježišovej vlny. Keď prišiel pred sálu, bol prekvapený, že ho srdečne vítal dlhovlasý hipík a milo ho uviedol dnu. Tam už bolo veľa chlapcov a dievčeniec, čo sa medzi sebou rozprávali o Ježišovi. Navzájom si vymieňali skúsenosti zo života s Ježišom a boli príjemne veselí. Ateistický študent s obdivom pozoroval, že z ich očí a tvári vyžaruje radosť, láska a šťastie. Pobožnosť sa začala niekoľkými rytmickými piesňami. Potom sa všetci spoločne modlili a napokon mal kázeň mladý kňaz. V kázni hovoril takto: „Niektorí ľudia investujú veľa energie do boja proti kresťanom. Študujú veľa kníh, v ktorých sa viera popiera. Keby tí ľudia tú istú energiu investovali do hľadania Boha, tak by sa im čoskoro podarilo vyrieknuť so starozákonným Jóbom: Viem, že môj vykupiteľ žijeAteistický študent túto kázeň pozorne počúval. Cítil sa ňou hlboko dotknutý. Neodolal sile Božieho slova. Povedal si v duši: Od tejto chvíle budem investovať svoju energiu nie do boja proti Bohu, ale do hľadania Boha.
     Odišiel z tejto pobožnosti celkom premenený. Hneď na druhý deň začal čítať evanjelia, spoznával Ježiša, jeho život a Božie slovo. Božie slovo z Ježišových úst ho uchvátilo. Raz v noci uvažoval o svojom doterajšom živote takto: Nie Boh sa skryl predo mnou, ale ja som sa obohnal takým silným múrom, že cezeň nemohlo Božie slovo preniknúť do môjho života. Teraz ten múr zrúcam. A namiesto toho, aby som písal proti viere v Boha, budem písať o viere. Zažal si lampu pri písacom stole a začal písať článok na obranu viery s takýmto úvodom: „Ďakujem Pánu Ježišovi, že som sa z jeho Božieho slova dozvedel o veľkej Božej láske a že som sa rozhodol v tejto Božej láske prežívať celý svoj ďalší život. Slzy radosti mi tečú z očí, lebo som sa stal novým človekom. Správnym človekom. Šťastným človekom. A pričiním sa všetkými svojimi silami o to, aby čím viacerí ľudia takto spoznali Božie slovo a aby podľa neho prežívali svoj život správne a šťastne.“

     BLAŽENÝ HIEROMUČENÍK METOD DOMINIK TRČKA
                                                                                                                             (25. august)

     Metod Dominik Trčka sa narodil 6. júla 1886 vo Frýdlante nad Ostravicí ako najmladší zo siedmych súrodencov. V roku 1903 vstúpil do rehole redemptoristov, kde v roku 1904 zložil aj rehoľné sľuby a v júli 1910 prijal aj kňazské svätenie.
     Ako kňaz pôsobil v Prahe, Plzni a na Svätej Hore.  Tejto dobe pracoval hlavne z utečencami z Chorvátska. Mával pre nich katechézy a slúžil im bohoslužby. Okrem Chorvátov sa venoval aj Slovincom, Rusínom a zraneným vojakom v nemocnici v Příbrame.
     Ako prvý redemptorista pražskej provincie prijal v roku 1919 východný obrad a neskôr celý svoj život pracoval medzi gréckokatolíckymi veriacimi. Ani netušil, že láska, ktorá ho viedla do Gréckokatolíckej cirkvi a k východnému obradu, raz z neho urobia vyznávača - mučeníka. Jeho činnosť a službu veriacim charakterizoval prešovský biskup Pavol Gojdič slovami, že „je pilierom Prešovskej eparchie.“ Predtým však ešte Dominik Trčka pracoval v Ľvove, Ivano-Frankovsku na Ukrajine, neskôr v Prahe a nakoniec v roku 1921 prišiel do Stropkova, kde mal byť založený kláštor, v ktorom by žili redemptoristi aj východného a aj západného obradu spolu. V roku 1924 sa stal predstaveným kláštora.
     V roku 1931 bol posvätený nový kláštor - gréckokatolícky - redemptoristov v Michalovciach a o. Metod sa stal jeho predstaveným. Kvôli zdravotným problémom sa tejto funkcie vzdal, odišiel naspäť do Stropkova, aby v roku 1936 sa opäť stal predstaveným redemptoristov a to až do roku 1942.
     Keď bola v roku 1945 zriadená nová viceprovincia redemptoristov gréckokatolíkov, o. Metod sa stal jej prvým viceprovinciálom.
     Na základe „usvedčujúcich materiálov“ - vykonštruovanej historke o pokuse o útek do zahraničia na falošný pas, bol o. Metod odsúdený na 12 rokov väzenia. Bol internovaný v koncentračnom tábore v Podolínci. Odtiaľ ho viackrát vláčili na vyšetrovania do povestného „leopoldovského mlyna“. Pri vyšetrovaniach nezradil ani svoju vieru, ani svojich bratov, ani neprijal žiadne ponuky na spoluprácu. I v beštiálnom prostredí vytrval až do konca, podľa slov Ježiša Krista „kto vytrvá až do konca, bude spasený“ (Mt 10,22).
     Štátny prokurátor ho obvinil v roku 1952 zo spolupráce s biskupom Gojdičom, že rozširoval jeho protištátne pastierske listy a prostredníctvom svojich pražských predstavených posielal tajné informácie do Ríma. Kvalifikovali to ako zločin velezrady a vyzvedačstva. Aj to prijal v duchu Pánových slov, že „kto dáva kríž, dáva aj silu niesť ho“.
     Posledné Vianoce, pri ktorých si v cele spieval koledy, boli v jeho živote v roku 1958. Za tento priestupok šiel do korekcie. Hneď na druhý rok, na jar 23. marca 1959 zomiera. Lekár leopoldovskej väznice s úctou a obdivom sledoval jeho správanie sa v chorobách, z ktorých nebolo východiska a najmä jeho posledný výrok: „Na nikoho sa nehnevám a všetkým odpúšťam.“ Povedal to už v bráne smrti, bez myšlienok na odplatu, či pomstu.
     Otca Metoda hneď na druhý deň pochovali na väzenskom cintoríne. Po obnovení Gréckokatolíckej Cirkvi v roku 1968 boli jeho pozostatky prevezené do Michaloviec.
     4. 11. 2001 bol  v Ríme na Námestí sv. Petra, spolu s biskupom Pavlom Petrom Gojdičom, rímskym biskupom Jánom Pavlom II. vyhlásený za blahoslaveného s liturgickou spomienkou na deň 25. august.

     Sväté písmo a obrátenie

     Športovec Tomáš Loundry sa v roku 1972 vrátil z olympijských hier v Mníchove. Po príchode domov sa ho novinári pýtali, čomu pripisuje svoje veľké úspechy. Na prekvapenie všetkých vyhlásil, že 33 rokov svojho života počíta za stratené. Od mladosti vraj obdivoval a napodobňoval slávnych športovcov, ale pri tom všetkom pociťoval, že jeho srdce je prázdne a že žije bez ozajstnej útechy.
     Čo ho priviedlo k zmene svojho života?
     Jedného dňa sa vrátil z arény do bytov športovcov. Svojho suseda, ktorého vždy obdivoval pre jeho vyrovnanú povahu, našiel vo svojej izbe čítať Sväté písmo. Svitlo mu v hlave, že to musí byť čosi, čo ešte neokúsil. Dal sa aj on do čítania Svätého písma a po čase spozoroval, že celý jeho život sa mení. Srdce sa naplňovalo nádejou a jeho život sa už nezdal bremenom. Aj priatelia si ho viac vážili pre jeho vyrovnanú povahu, než pre športové úspechy. Priznal sa, že je to preto, že vo svojom živote sa stretol s Pánom neba a zeme, ktorému chce verne slúžiť.
o. Peter Iľko
č. 17 / 2009
17.8.-30.8.2009
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!