Presvätá Bohorodička miluje svoje deti

     Po smrti manžela, ktorý bol Portugalčan, ma jeho príbuzní vyzvali, aby som sa so svojou päťročnou dcérou vrátila do Portugalska. Manželova sesternica mala štyri deti. V rodine sme dobre spolunažívali a Margarida sa hravo naučila po portugalsky. Ale náš harmonický život postihlo veľké utrpenie. Vypukol týfus a aj moje dieťa ochorelo. Jeho opatera bola iba na mne, lebo všetci sa báli nákazy. V strachu, že by som mohla stratiť ešte aj Margaridu, som zavolala lekára z Paríža. Moja sesternica aj s deťmi, ktoré boli ešte choroby ušetrené, konala deväťdňovú pobožnosť k fatimskej Panne Márií a vyzvala ma, aby som sa s nimi modlila. Povedala som jej, že síce o fatimskej Panne Márií neviem, ale že sa s nimi budem modliť v malej domácej kaplnke, kde stála jej soška. Moje dieťa už bolo na konci svojich síl, nechtíky na prstoch malo už modré, nechcelo ani piť a vôbec sa nehýbalo. Vo veľkej úzkosti som bežala do kaplnky. Bola chladná zimná noc. S obnaženými kolenami som sa vrhla na kamenné stupne oltára a prosila som: „Matička fatimská, všetci vravia, že vždy pomôžeš. Ukáž mi, že je to pravda, čo ľudia tu v Portugalsku hovoria o fatimských zázrakoch. Urob zázrak aj s mojim dieťaťom. Keď vyzdravie, obetujem ti ho.“
     Dlho som tam kľačala. Keď som potom otvorila dvere do izby chorej čo to bolo? Moje dieťa v postieľke vyskakovalo a pýtalo sa: „Mamička, kde si bola tak dlho? Som hladná.“ Chcela som ju uložiť, lebo mi napadlo, že je to delírium, ktoré vždy znamená koniec. Ale dieťa povedalo: „Mamička, som zdravá, veď mi to povedala fatimská Panna Mária!“
     Poprosila som sesternicu, aby upovedomila lekára. Ale o tom, čo bolo v noci, som nepovedala nič. Keď prišiel domáci lekár, Margarida ho veselo pozdravila a povedala: „Ujo doktor, dostanem teraz tú bábiku, čo ste mi sľúbili, keď vyzdraviem?“ Starý lekár len v kuse opakoval: „Stal sa zázrak, stal sa zázrak...“ Kľakol si k postieľke, vzal dieťa za rúčky a povedal: „Poďakujme sa fatimskej Panne Márií.“

     Stará legenda hovorí, že žil jeden pustovník, ktorý často chodil do sveta. Koľkokrát sa doň vyberal, vždy vraj zapálil sviecu pred obrazom Panny Márie a prosil ju, aby sa Panna Mária starala o tú sviecu, pokiaľ sa nevráti.
     Panna Mária je našou sprievodkyňou. Vykročme za ňou bez strachu, ako dieťa za svojou Matkou. Jej zverme celý náš život, svoju radosť, smútok, plány i úmysly... Dúfajme v jej mocný príhovor...

     Začiatok indiktu, to jest nového roka                                      (1. september)
                                                                                                                        
     Liturgický rok je rok slnečný, ustanovený Cirkvou, v priebehu ktorého spomína Cirkev na Kristove tajomstvá a sprítomňuje ich, aby veriaci ľud z nich čerpal spásonosnú milosť.
     Liturgický rok nazývame aj cirkevným rokom. Je to z toho dôvodu, že v niektorých veciach sa zhoduje liturgický kalendár s občianskym (svetským) kalendárom, v niečom sa zasa odlišujú.
     Liturgický rok začína 1.septembra a začiatok liturgického roku nazývame aj začiatkom indiktu. Indikt je z latinského slova „indictio“ a znamená ohlásenie, určiť cenu, odhadnúť. V začiatkoch sa tento termín používal iba pre finančný rok. V tomto období totiž bolo nariadené, na základe výnosu cisára, uskutočňovať súpis a ohodnotenie pozemkov. Toto sčítanie prebiehalo každých päť, resp. pätnásť rokov. Postupne sa však termín indikt začal používať aj na označenie rozličných dátumov spoločenského života.
     Otcovia Nicejského snemu v roku 325 prijali 1.september za začiatok liturgického roku a tak to ostalo vo východnej Cirkvi do dnešných čias. Boli totiž mnohé iné názory na trvanie liturgického roku. V 2.storočí napr. začínal liturgický rok 1.marca; v stredoveku boli snahy presunúť začiatok indiktu na 25.marec. V latinskom obrade začína liturgický rok prvou adventnou nedeľou, t.j. štvrtou nedeľou pred sviatkom Narodenia Pána a končí nedeľou Krista Kráľa.

   Narodenie našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny
                                                                                                                         (8. september)

     Vo východnom obrade patrí sviatok Narodenia našej presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny (ľudový názov Narodenie presvätej Bohorodičky) k najstarším sviatkom Bohorodičky. Je veľmi ťažké určiť presný čas vzniku sviatku, ale existujú svedectvá, že už v 4.storočí (330) dala sv. Helena vybudovať v Jeruzaleme chrám na česť sviatku Narodenia Presvätej Bohorodičky. Oficiálne zavedenie sviatku do liturgického kalendára sa pripisuje cisárovi Mauríciovu, ktorý žil v 6.storočí.  
     8. september sa stal sviatkom narodenia presvätej Bohorodičky zrejme aj preto, že v ten deň je deväť mesiacov od sviatku Nepoškvrneného počatia Panny Márie. Ďalším možným dôvodom je to, že práve v tento deň bola posviacka chrámu v Jeruzaleme. Pre Cirkev je príznačné to, že skôr oslavuje spomienku narodenia svätých pre nebo, čiže dátum smrti. Sviatky Panny Márie a ešte aj sv. Jána Krstiteľa však tvoria výnimku.
     Nasledujúci deň po sviatku Narodenia Bohorodičky je spomienka sv. Joachima a Anny (9.september). Ich úcta bola pomerne rýchlo rozšírená po zaradení sviatku Narodenia Bohorodičky do liturgického kalendára. Už v 6.storočí sa totiž objavujú prvé chrámy, ktoré boli zasvätené úcte sv. Anny. Cisár Justinián dal v roku 550 postaviť v Carihrade chrám na počesť sv. Joachima a Anny.
o. Peter Iľko
č. 18 / 2009
31.8.-13.9.2009
Narodenie presvätej Bohorodičky
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!