Ochrana nášho života - Presvätá Bohorodička

     Dňa 2. februára roku 1840 narodil sa vo francúzskej osade Emil Grouard. Pán Boh dal tomu chlapcovi veľmi živý temperament. Bol ako divé žriebätko, ktoré nemožno skrotiť. Už ako starší človek takto spomínal na svoje mladé roky:
     Bol som takým svojvoľným chlapcom, že rodičia si so mnou nevedeli rady. Namiesto toho, aby som šiel do školy, utekal som do lesa. Do kostola som tiež chodil neochotne, ba nie vždy som chodil. Moja matka často plakala, keď sa suse- dia prichádzali na mňa sťažovať. Pri jednej mojej lotrovine učiteľ až ochorel, tak som ho veľmi rozčúlil. Hovoril, že takého žiaka ešte nemal. Môj otec, povolaním stolár, sa na mňa hneval a často ma karhal, ale nemalo to na mňa nijaký účinok. Istého dňa, namiesto toho, aby som išiel do školy, znova som utiekol do poľa. Nakoniec ma otec našiel a nahne- vaný ma viedol domov. Držal ma za ruku. Vedel som, čo ma čaká. Ľudia, čo nás cestou stretávali, povzbudzovali otca, aby ma potrestal.
      Otec náhle odbočil z cesty a zamieril k poľnej kaplnke. Pri vchode ma postrčil dopredu, pred oltárik, sponad ktorého sa dobrotivo usmievala Matka Božia. „Kľakni si, darebák!“ pove- dal, potom sa otočil k Madone a hovoril: „Matka Božia, vezmi si toho darebáka, lebo ja už neviem, čo si s ním počať! Ty si ho vychovaj, aby raz neskončil na šibenici.“
      Tie slová na mňa urobili obrovský dojem. Cítil som sa horšie, ako keby som dostal poriadnu bitku. Panna Mária na obraze sa ustavične na mňa usmievala. Ak ma otec odovzdal Matke Božej, myslel som si, že musím ukázať, že ona urobí zo mňa lepšieho človeka.
      Emil sa za pomoci Matky Božej na nepoznanie zmenil. Vstúpil do Spoločnosti kňazov Oblátov, ktorí mimoriadnym spôsobom uctievajú Pannu Máriu. Skončil seminár a stal sa kňazom. Predstavení ho poslali na misie do Kanady. Keď sa lúčil s otcom, pripomínal mu, že ho odovzdal na výchovu Matke Božej. Otec mu odpovedal trochu žartovne:
     „Pamätám sa na to, ale doteraz to nemôžem pochopiť, že ona prijala takýto dar.“    
     Za jeho zásluhy ho Apoštolská stolica menovala roku 1890 biskupom. Na svojom biskupskom erbe umiestnil heslo: „Ty si moja Matka a ja som tvoj syn.“ Vo svojej apoštolskej práci sa vždy usiloval šíriť úctu k Panne Márii. Viac ako sedemdesiat rokov pracoval ako misionár. Civilné úrady ako uznanie za jeho zásluhy nazvali jeho priezviskom Grouard jedno z miest severnej Kanady.

     Presvätá Bohorodička Ochrankyňa                                        
(1.október)
 
     Na začiatku 10. storočia bol Carihrad obliehaný Arabmi. Veriaci sa zišli k modlitbám v chráme presvätej Bohorodičky vo Vlacherne. Medzi modliacimi sa bol aj sv. Andrej a jeho učeník Epifánius. Svätý Andrej (sv. Andrej, Christa radi jurodivyj - jeho spomienka je hneď v nasledujúci deň 2.októbra) počas modlitby pozdvihol oči k nebu a tu nad svätými dverami uvidel Presvätú Bohorodičku, ktorú sprevádzali apoštol Ján, sv. Ján Krstiteľ a nespočetný zástup veriacich. Mária prichádza do svätyne a dlho sa na kolenách modlí. Potom vstala a rozprestrela svoj plášť nad zhromaždeným zástupom veriacich. Epifánius mal to isté videnie. Keď sa ľudia dozvedeli o zjavení, plní radosti a nádeje sa vrátili do svojich domovov. Onedlho boli Arabi porazení a Carihrad zachránený. Tento výjav bol chápaný tak, že Bohorodička berie pod svoju ochranu mesto i svoj ľud.
     Sú však aj mienky niektorých historikov (je to ale menšina v porovnaní s prvou verziou), ktorí tú istú udalosť umiestnili do 5. storočia, za panovania cisára Leva I. zvaného Múdry. Sviatok Presvätej Bohorodičky Ochrankyne bol zo začiatku iba sviatkom miestnej cirkvi, ba dokonca po páde Carihradu v roku 1453 ho prestali sláviť. Nie sú jasné svedectvá o tom, prečo práve 1. október je dňom Presvätej Bohorodičky Ochrankyne. Niektorí autori to viažu na osobu Romana Sladkopevca, ktorého spomienka je takisto 1. októbra a ktorý zložil množstvo piesní k úcte Presvätej Bohorodičky.
     Sviatok Presvätej Bohorodičky Ochrankyne nepatrí k dvanástim veľkým sviatkom liturgického roku. Byzantský obrad vo svojich bohoslužbách vyzdvihuje tri najkrajšie privilégia Bohorodičky: jej materstvo, panenstvo a sprostredkovanie milostí pred Bohom. Jej výsada prostredníčky (zástupníčky) pred Bohom je hlboko vtlačená do povedomia veriaceho človeka. Na tomto mieste je nutné konštatovať, že v Západnej cirkvi nie je tento mariánsky sviatok.

     Zbožštenie - cieľ nášho života

     Iste každý človek, i neveriaci, si položí v živote otázku: „Čo je cieľom môjho života? Čo je cieľom všetkých mojich námah a snažení?“ Samozrejme, každý si na túto otázku dá aj vlastnú odpoveď. Pre neveriacich môže byť dosť ťažké odpoveď nájsť, ale možno ani my kresťania si nie vždy celkom jasne uvedomujeme, čo je cieľom nášho života. Preto bude užitočné sa na chvíľu zastaviť a zamyslieť.
Cieľom nášho života nie je spokojný a radostný život na zemi, ani schopnosť veľa a sústredene sa modliť, ba ani schopnosť ohlasovať Boha vo svete. Toto všetko sú len prostriedky alebo sprievodné dary, ale nie cieľ. Cieľom nášho kresťanského života je zbožštenie. To hovorili mnohí cirkevní otcovia a veľkí svätci.
     Zbožštenie je úplná premena človeka, pripodobnenie sa Bohu. Je to účasť človeka na živote presvätej Trojice, na Božej prirodzenosti. Zbožštenie človeka znamená bytostné zjednotenie a spojenie s Bohom (nie však splynutie v jedno bytie). Znamená to stať sa milosťou tým, čím je Kristus svojou prirodzenosťou. Môžeme hovoriť o akomsi spojení ľudskej prirodzenosti s božskou v nás. Iste, nejde o také spojenie ako v osobe Ježiša Krista. Zbožštenie, príp. zbožšťovanie, je teda prijatie Božieho života, božskej prirodzenosti nami. Neznamená to postaviť človeka na miesto (alebo namiesto) Boha (ako napríklad bolo zvykom v staroveku „zbožšťovať“ vladárov), ale postaviť človeka k Bohu. Zbožštenie nie je niečo, čo sa raz s nami stane (po smrti), ale niečo, čo sa deje alebo má diať tu a teraz; je to proces, ktorý sa začína už za nášho pozemského života, aby potom vo večnosti dospel k svojej definitívnej dokonalosti.
     Človek pádom do hriechu stratil svoju bytostnú integritu (celistvosť), porušil svoju prirodzenosť, porušil Boží obraz v sebe. Naše bohoslužobné texty často hovoria o obnove človeka, uzdravení (cirkevnoslovansky iscilénije - zacelenie), premene, osvietení (prosviščénije). Táto premena, obnova Božieho obrazu v nás, zbožštenie musí byť cieľom všetkých našich snáh, našich modlitieb - súkromných i spoločných. Ak z chrámu vychádzame takí istí, ako sme vošli, ak zo svätej liturgie odchádzame nezmenení, potom to všetko nemalo význam. Iste, táto premena nie je okamžitá a hlavne okamžite viditeľná, trvá istú dobu (vlastne celý náš život). Premeniť človeka - to je skutočným cieľom každej bohoslužby a každej modlitby. Zbožštenie teda znamená stať sa krásnym, zreteľným a čistým Božím obrazom, živou ikonou Krista vo svete.              
www.grkat.nfo.sk                                                                  
pokračovanie v budúcom čísle
o. Peter Iľko
č. 20 / 2009
28.9.-11.10.2009
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!