Kňaz - jeho význam

     Dominikán Štefan Bourbnský (zomrel r. 1621) zaznamenal udalosť, ktorá jasne dokazuje úctu a vážnosť sv. Františka ku kňazstvu. Brat František putoval po Lombardii. Obyvatelia jedného mestečka, kňazi i ľud, katolíci i bludári, ponáhľali sa ho privítať. Akýsi bludár sa pretlačil až k Františkovi, ukazoval na miestneho farára a povedal: "Povedz mi, dobrý muž, či môže tento duchovný požadovať ešte dôveru a úctu od svojich ovečiek, keď má pri sebe cudzoložnicu a žije s ňou v neprávostiach"?
     Keď to František počul, ihneď pristúpil k tomu kňazovi, pokľakol si pred ním do prachu, pobozkal mu ruky a povedal: "Neviem, či sú tieto ruky naozaj poškvrnené, ale keby i boli, nezmenšuje sa tým sila a účinnosť sviatostí, ktoré udeľujú. Tieto ruky sa dotýkali môjho Pána. Z úcty pred Bohom si vážim jeho zástupcov, nech je sám pre seba zlý, pre mňa je dobrý".
     František svojim bratom sústavne kládol na srdce, aby si kňazov vážili nado- všetko na svete z úcty k prevelebnej Sviatosti. "Kdekoľvek stretnete kňaza, či bohatého alebo chudobného, bezúhonného alebo zlej povesti, vždy sa pred ním pokloňte a preukážte mu úctu", tak napomínal.
     Do svetových dejín sa nezmazateľným písmom zapísal víťaz prvej svetovej vojny, francúzsky maršál Ferdinand Foch (1851-1929). Teda, čo dal tento geniálny muž na pamiatku vidieckemu mestečku, milovanému Commenges, kde tak rád sa zdržiaval? Dal mu niečo zo svojej slávy? Skromný Foch sa nikdy nepokladal za slávneho! Dal mu nejaký hmotný pomník?
     Štedrosť Fochových rúk vedela dávať v skrytosti a potajomky. Teda, nič nebude zvonku hlásať v Comminges, že generalisimuz Ferdinand Foch toto miesto mal tak rád? Áno! Obstaral mu dobrého kňaza! A s akou láskou o tom svedčí jeho výrok: "Bude treba, pôjdem aj žobrať, len aby Comminges nezostalo bez kňaza! Som presvedčený, že ničím som sa o toto miesto nemohol viac a lepšie zaslúžiť"!
     Tak znie výrok muža, ktorý dobre pochopil, čo je pravé vlastenectvo. Kiež by sme takými vlastencami chceli byť aj my!

    Zbožštenie - cieľ nášho života

     Teológia zbožštenia človeka je základným kameňom teológie východných cirkví. Veľkým obdivovateľom tohto učenia cirkevných otcov bol aj rímsky pápež Ján Pavol II. Osobitne ho odporúča do našej pozornosti v apoštolskom liste Orientale Lumen (č. 5 a 6): „Účasť na trojičnom živote sa uskutočňuje prostredníctvom liturgie a osobitným spôsobom v eucharistii, ktorá je tajomstvom zjednotenia s osláveným Kristovým telom a semenom nesmrteľnosti.  Východná teológia prisudzuje celkom osobitné postavenie Svätému Duchu pri zbožšťovaní, a predovšetkým pri sviatostiach: mocou Svätého Ducha, ktorý prebýva v človeku, sa už tu na zemi začína proces zbožšťovania, stvorenie sa premieňa a nastoľuje sa Božie kráľovstvo. Náuka kappadóckych otcov o zbožšťovaní prešla do tradície všetkých východných cirkví a je súčasťou ich spoločného dedičstva. Toto sa dá zhrnúť v myšlienke, ktorú už na konci 2. storočia vyjadril sv. Irenej: Boh sa stal synom človeka, aby sa človek mohol stať synom Boha. Táto teológia zbožštenia ostáva jedným z objavov osobitne vzácnych východnému kresťanskému mysleniu.“ (č. 6) „Kresťan má cieľ participovať na Božej prirodzenosti skrze zjednotenie sa s tajomstvom svätej Trojice.” (č. 6)
     Ako teda máme dospieť k nášmu zbožšteniu? V prvom rade treba pripomenúť, že zbožštenie je dielom Svätého Ducha v nás. Zbožštenie je jeho darom, nie je výsledkom nášho úsilia, nemôžeme si ho sami „vyrobiť“. Ale naša spolupráca a snaha je samozrejme nevyhnutná. Prvým a najdostupnejším prostriedkom nášho zbožštenia je modlitba. Tá je prístupná pre každého, kdekoľvek a kedykoľvek. Preto Východ kladie taký dôraz na ustavičnú modlitbu, napríklad vo forme tzv. Ježišovej modlitby. Otcovia hovoria, že táto modlitba rozohrieva naše srdcia a napĺňa ich Božou láskou, robí nás účastnými na Božej láske a Božom živote. Modlitba samozrejme zahŕňa aj čítanie Svätého písma. Ďalšími prostriedkami nášho zbožštenia sú sväté tajomstvá (sviatosti), pôst, askéza, stráženie srdca, almužna a služba blížnym - teda všetko, čo v nás podporuje a roznecuje lásku.

     „Otec rehoľného života na Východe sv. Anton prechovával takú úctu ku kňazom, že si pokľakol pred každým, s ktorým sa stretol a nevstal, kým nedostal od neho požehnanie.“
www.grkat.nfo.sk
o. Peter Iľko
č. 22 / 2009
26.10.-8.11.2009
(Priložená krížovka: 22 / 2009)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!