Výchova - vec veľmi dôležitá

    Synovia a dcéry naše, odpustite nám, že sme vás učili, akoby iba blahobyt, práca a kariéra boli "dôležité" v živote.
    Synovia a dcéry, odpustite nám, že sme vám dali zlý príklad, keď sme pokladali za šťastný život iba mať mnoho peňazí.
     Odpustite nám, že sme sa snažili dať vám iba veci a nie duchovné hodnoty, iba hmotu a nie veľké ideály.
     Odpustite nám, že sme neboli voči vám viacej požadovační a učili sme vás hľadať cesty ľahké a nie cesty správne.
     Odpustite nám, že sme vás len napomínali a nesnažili sme sa svietiť vám dobrým príkladom.
     Odpustite nám, že sme vás učili viacej si ceniť chytráckosť ako poctivosť.
     Odpustite nám, že sme si nenašli čas zahľadieť sa vám do tváre, pokojne sa s vami porozprávať, na vás sa častejšie usmiať.
     Odpustite nám, že sme sa pomýlili v rozpočte. Učili sme vás rozmnožovať veci a odčítavať lásku.
     Odpustite, že sme sa viacej starali o to, aby ste mali čisté zuby, ako o to, aby z vašich úst nevychádzali špinavé reči.
     Odpustite nám, že sme vás nenaučili milovať Boha ako jediný cieľ života.
     Odpustite nám, že sme vás jednoducho oklamali…

     P
rišiel ku mne otec a začal sa takto sťažovať: "Dôstojný pán, mám l6-ročného syna a neviem si s ním rady. Je drzý, lenivý, neviem, čo si s ním počať. Už som všetko vyskúšal".
     "Nuž a čo ste s ním už skúšal"? pýta sa. "Vynadal som mu a zatvoril ho v izbe". "Len"? pýta sa ďalej. "Nie. Ešte som ho aj poriadne zbil". "Len"? "Nielen to, musel kľačať, nedal som mu jesť"! "Len"?...
     Tu pozrie na mňa otec: "Nuž a čo by som mal ešte urobiť"? "Pozrite sa - modlili ste sa už za svojho syna? Boli ste s ním spoločne na sv. omši, na sv. prijímaní? Obetovali ste už za toho zlého chlapca sv. prijímanie? Povedali ste už niekedy: Pane môj, vezmi do svojich rúk cesty tohto úbohého chlapca".
      Eucharistia a výchova! A keď je dieťa predsa zlé, keď nepočúva? Keď je vzdorovité? ...Tu musíme vydržať, mať trpezlivosť a s Bohom ho vychovávať. Uverte mi: s Bohom vychovávať je ľahšie ako bičom.
      Keď Saraceni útočili na assiský hrad, vyniesla sv. Klára na val Sviatosť Oltárnu a keď ju zbadali nepriatelia, akoby boli bleskom oslepení, zatackali sa a padali z múra, na ktorý práve liezli. Kde inde, ako v Oltárnej Sviatosti majú nájsť útočište naše deti, keď pokúšanie sveta a žiadosti pudov útočia na pevnosť ich snehobielych duší?
     Výchova našich detí závisí len a len od nás. Snažme sa treto podľa tejto rady ich viesť ku Kristovi, aby boli v tej najistejšej ochrane, aby sme ich nemuseli prosiť o odpustenie, ako je tomu na začiatku tejto stránky.

     Uvedenie presvätej Bohorodičky do chrámu

     Deň uvedenia Panny Márie do jeruzalemského chrámu, je dňom jej zasvätenia Bohu. Je to skutočnosť, keď v tento deň, spravodliví Joachim a Anna, splnili svoj sľub, daný Všemohúcemu Pánu Bohu: Zasvätili svoju jednorodenú dcéru službe Bohu. A anjeli vidiac Pannu Máriu vchádzať do chrámu, žasli, „keď videli Pannu vstupovať do svätyne svätých“ (Sv. liturgia: namiesto „Dostojno“). Celý kresťanský svet je preto naplnený touto radosťou a oslavuje jej uvedenie do chrámu, lebo za ním sa skrýva aj zjavenie Ježiša Krista, Spasiteľa sveta, pretože tento sviatok „nám pripomína Božiu dobrotu a je predzvesťou spásy ľudstva“ (Tropár sviatku). Tento sviatok nám poskytuje príklad pevnej viery v Pána Boha a obetujúcej sa lásky k nemu. Tento príklad nám dávajú spravodliví rodičia - Joachim a Anna. 
     Každá izraelská žena túžila po deťoch, zvlášť synoch, pretože každý syn mohol byť teoreticky sľúbeným Mesiášom. V Starom zákone bola neplodnosť považovaná za Boží trest a preto bezdetné ženy boli veľmi nešťastné. Spomeňme si len napr. na Sáru, Abrahámovu manželku, Annu, Samuelovu matku, sv. Alžbetu, matku sv. Jána Krstiteľa. Aj Joachim a Anna už zostarli, ale deti nemali. Neprestávali sa však modliť k Bohu. Sľúbili, že ak im Pán Boh požehná dieťa, obetujú ho službe Bohu. A Boh im požehnal dievča, ktorej dali meno Mária. Na svoj sľub však nezabudli. Keď mala Mária tri roky, priviedli ju do jeruzalemského chrámu, odovzdať ju službe Bohu.
     Každý rodič pochopí toto odlúčenie od svojej jedinej dcéry, k tomu ešte vytúženej. A predsa ju v zbožnej úcte a láske sprevádzali do chrámu, aby ju odovzdali Bohu. Službe nebeskému Otcovi, ako živú obeť.
     Aj v našom živote láska k Bohu často žiada, aby sme kvôli nemu sa zriekli toho najdrahšieho. Aké je to neraz ťažké! V tomto nech nám poslúži príklad svätých rodičov Joachima a Anny.
     V knihe Život rehoľnej sestry čítame túto udalosť:
Rehoľná sestra pracuje pre dobro charitného ústavu štyridsať rokov. Zostarla tam a verila, že tam smie teraz za to zomrieť. Tu príde mladšia sestra a prevezme jej prácu. Pre ňu príde nariadenie, aby sa odobrala do domu odpočinku, do domu pre starých. V prvej chvíli nastane prekvapenie, potom slzy. To je predsa nespravodlivé. Toľko rokov tu pracovala a teraz takto? Potom ale povedala: Áno, pôjdem! A táto poslušnosť, táto obeť, bola zlatým klincom v jej rehoľnom živote.
     K takémuto obetovaniu uschopňuje len horúca láska a viera v Pána Boha. V tom nech nás povzbudzuje príklad svätých rodičov - Joachima a Anny.                        
                                                                                                                                                                 o. František Dancák                                       
                                                                                                                      
     Pravá filipovka - obdobie pôstu pred Narodením Pána
   (v západnom obrade advent)

     Mám rád pôstne piesne. Aj vianočné, ale vyrušuje ma, ak sú na verejnosti ponúkané už počas filipovky. Uvažujem, prečo mladoženáč nechce vidieť svoju nastávajúcu vo svadobných šatách pred sobášom? Prečo rodičia dopredu nechcú vedieť, či čakajú chlapčeka alebo dievčatko? Prečo nerozbaľujeme darčeky pred Vianocami, ale až na Štedrý večer? Filipovka má ostať filipovkou a Vianoce Vianocami.
     Filipovka je príprava na najkrajšie sviatky roka. Je to čas opustiť cestu hriechu a vrátiť sa k Bohu, čas práce na sebe a svojom posvätení. Myšlienka blízkosti Boha má preniknúť celého človeka. Čo by dnes zakričal Ján Krstiteľ do našich chrámov, rodín, sŕdc? „Prestaňte už s vierou, kde sa len rozhodujete a nekonáte? Začnite s činmi.” Filipovka je čas prijať Ježiša za svojho Pána. Boh si praje náš nový život. Filipovka bez pokánia môže byť premárnenou príležitosťou zachrániť sa. Pomýlená filipovka využíva čas len na nákupy, zhon pred koncom roka, a preto sú Vianoce potom také nudné, plné sklamania, neuspokojenia. Pokánie sa podcenilo. Filozof a rečník Seneca povedal: „Pravda sa dá hovoriť len tomu, kto ju chce počuť.” A kardinál Leo Jozef Suenens poznamenáva: „Nešťastím súčasnej Cirkvi nie je to, že ľudia nechcú počúvať o Kristovi, ale že veľa kresťanov nechce o ňom hovoriť.” Máme si uvedomiť, že Cirkvi neškodí tak protest, ako mlčanie a nedostatok zaangažovania sa.
     Predstavte si, že sedíte vo vlaku na železničnej stanici a vedľa stojí iný vlak. Čakáte na odchod. Konečne sa vlak pomaly pohýna. Po niekoľkých sekundách ste na pochybách, ktorý vlak vlastne ide. Ten váš, či vedľajší? Čo v tej chvíli urobíte, aby ste zistili skutočnosť? Pozriete na niečo pevné, čo sa nepohybuje, napríklad na strom. Túto zásadu môžeme použiť aj s filipovkou, ktorú prežívame. Ján Krstiteľ je pevný bod a pohľad na neho a svoj život nám povedia, či ideme za Ježišom, alebo ešte stojíme a prešľapujeme. Pravá filipovka je zárukou, že darček spod stromčeka poteší viac, keď v srdci máme Ježiša.             
                                                                                           
(upravené podľa Kat. novín 2004)
o. Peter Iľko
č. 23 / 2009
9.11.-22.11.2009
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!