Starenka, ktorá čakala boha

     Kedysi žila šedivá pani, ktorá trávila mnohé hodiny  dňa pri zbožných modlit- bách. Raz počula hlas Boha, ktorý jej  hovoril:
- Dnes prídem, odvediem si ťa.
Môžete si predstaviť radosť a údiv starenky. Začala  upratovať, čistiť, miesiť cesto a piecť koláče. Potom si  obliekla najkrajšiu sukňu a začala očakávať príchod Boha.
     Po istom čase ktosi zaklopal na dvere. Starenka  pribehla, aby ich otvorila. Ale bola to iba suseda, ktorá  prosila, aby jej požičala omrvinku soli. Starenka ju  vytlačila z dverí.
- Pre lásku Božiu, ihneď odíď, nemám čas na takéto hlúposti! Čakám na dobrého Boha, ktorý má ku mne prísť. Už aj choď! - náhlivo zamkla dvere pred susedkou.
     Po istom čase ktosi znovu zaklopal. Starenka sa  pozrela do zrkadla, popravila si vlasy a utekala otvoriť. Ale, kto to bol? Chlapec zabalený do príliš širokého kabáta,  ktorý predával gombíky a lacné mydielka. Starenka vybuchla:
- Čakám dobrého Boha. Nemám čas. Príď inokedy! - A  zamkla dvere pred nosom chudobného chlapca.
     Po chvíli znovu ktosi zaklopal na dvere. Starenka  otvorila a videla pred sebou starca v zodratom oblečení.
     Vážená pani, prosím o kúštik, hoci aj suchého chleba.  A keby ste mi na chvíľku dovolili odpočinúť tu, na schodoch  svojho domu - prosil chudák.
- Ó, to nie! Nechajte ma na pokoji! Očakávam Boha! A  prosím, aby ste odišli od mojich schodov! - povedala  netrpezlivá starenka. Chudák odišiel kuľhajúc a starenka  ďalej čakala Boha.
     Deň sa míňal, hodina za hodinou. Nadišiel večer a Boh  sa neukázal. Starenka bola hlboko rozčarovaná. Nakoniec sa  rozhodla, že sa uloží na lôžko. Zaspala a zrazu začala  snívať. Vo sne sa jej ukázal dobrý Boh a povedal:
- Dnes som ťa trikrát prišiel navštíviť a trikrát si  ma neprijala!
     Aj nás chce Pán navštíviť, buďme preto veľmi pozorní!

     Filipovka - naplnenie srdca, nie rúk

     Nemecký básnik Reiner Maria Rilke býval určitý čas v  Paríži. Na univerzitu denne chodieval veľmi rušnou ulicou v  sprievode istej priateľky Francúzsky. Na jednom nároží tejto  ulice sedela žobráčka, ktorá prosila okoloidúcich o almužnu.  Žena sedela vždy na tom istom mieste, bez pohybu, ako socha,  s vystretou rukou, nedvíhajúc oči na osobu, ktorá jej čosi  dávala.
     Rilke jej nikdy nič nedával. Jeho priateľka zasa  často podala žobráčke nejakú drobnú mincu. Istého dňa mladá  Francúzska sa ho udivená spýtala:
- Prečo nikdy nič nedáš tejto chudere?
Rilke, nakoľko bol básnik, povedal:
- Musíme darovať čosi jej srdcu a nie jej rukám!
     Po niekoľkých dňoch Rilke prišiel s nádhernou ružou,  ktorá práve rozkvitla a vložil ju do rúk žobráčky. Vtedy sa  stalo čosi neočakávané: žobráčka zdvihla oči, pozrela na  básnika, ťažko vstala, chytila ho za ruku a pobozkala ju.  Potom odišla a pritískala si ružu na hruď.
Týždeň ju nebolo vidno. Po ôsmich dňoch žobráčka  znovu sedela na obvyklom nároží ulice. Mlčala a nehýbala sa,  ako vždy.
- Z čoho žila počas týchto dní, cez ktoré nič  nevyžobrala? - spýtala sa mladá Francúzska. Básnik  odpovedal:
- Žila z ruže.

     Ruža je návrh, aby sme pamätali, že najviac sa ráta nie  "naplnenie rúk" ale sŕdc. Ľudia sú príliš často podobní  žobrákovi, ktorý očakáva iba meteriálnu pomoc a zabúda, že  možno "žiť z ruže". Ježiš vlastne preto prišiel, aby ukázal  človeku mohutnosť jeho duchovného povolania. Príprava na  Božie Narodenie si vyžaduje taktiež rozhodné navrátenie sa k  duchovným rozmerom existencie, ktoré príliš často udúšajú  veľmi silné materiálne požiadavky.

     Dokázať čakať pripravený

     Príbeh zo starej Číny. Dvaja roľníci mali vedľa seba pole, obaja naňho nasiali pšenicu. Jednému sa zdalo, že jeho obilie pomaly rastie. Stále sa mu zdalo, že susedovo obilie je vyššie, zdatnejšie. Celé noci kvôli tomu nespal. Až raz, keď všetci spali, šiel na svoje pole a začal povyťahovávať stonky jednotlivých rastlín. Bola to piplavá práca, ale do rána bolo hotovo. Pyšne si šiel ľahnúť a keď sa odpoludnia prebudil, šiel sa pozrieť, o čo je jeho obilie vyššie než susedovo. Ale aké bolo jeho sklamanie, keď našiel steblá uvädnuté a zažltnuté. Ešte dlho sa mu smiala celá dedina za to, že nevedel čakať.
     Verím, že my budeme trpezliví, ale zároveň k tomu aj pripravení na tieto sviatky, aby neboli ako každý rok, ale aby priniesli niečo nové do našich rodín a do našej farnosti.

     „Či nie je absurdné, keď pred blížiacimi sa sviatkami venuješ takú starostlivosť svojmu telu; dlho predtým si pripravuješ najlepší oblek, upravuješ sa a všemožne skrášľuješ a pritom úplne zabúdaš na svoju dušu, ktorá zostáva opustená, nečistá, biedna, vyhladnutá...“ sv. Ján Zlatoústy
o. Peter Iľko
č. 24 / 2009
23.11.-6.12.2009
(Priložená krížovka: 24 / 2009)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!