č. 2 / 2010
18.1.-31.1.2010
o. Peter Iľko

     Stromček, ktorý sa vrátil do lesa

     Malý smrek rástol celé roky. Dobre sa uchytil v zemi  a teraz sa hral so zimnými víchricami. Cítil sa dosť silný, aby sa vzoprel dokonca najsilnejším. Korene, ktoré sa  rozvetvili hlboko v zemi, dodávali mu odvážnu istotu.
      Ale istého mrazivého decembrového rána, keď snehové vločky lenivo poletovali, smrek pocítil, že akési náradie rúbalo a vytrhávalo jeho korene. Zakrátko potom, dve mužské ruky, tvrdé a nepríjemné, vytrhli ho zo zeme a naložili na vlečku akéhosi auta, ktoré hneď odišlo do mesta.
      Cesta bola strašná pre úbohý smrek, ktorý vyplakal všetky svoje živicové slzy. Po tisícoch bolestných nadhodení sa konečne ocitol na dennom svetle. Umiestnili ho vo veľkom kvetináči. Zem v ňom bola svieža a smrek cítil istú úľavu a začal mať nádej. Bol dokonca plný radosti, keď jemné ženské ruky a malé teplé detské rúčky začali zapletať do jeho  konárov zlaté nite, farebné svetielka a blyštiace sa gule.
    "Považujú ma za kráľa stromov" - myslel si. Mal som  skutočne šťastie. To nie je to, čo stáť v zime, na snehu..."
     Počas niekoľkých dní sa mu vodilo dobre. Smrek vyzeral skvele vo svojich svietiacich ozdobách. Bol spokojný taktiež s jasličkami, ktoré postavili pod jeho konáre. Vzrušený pozeral na Máriu, Jozefa a Dieťatko ležiace v jasličkách, ako tiež na osla a na vola. Večer, keď všetky malé farebné svetielka svietili, obyvatelia domu pozerali na  stromček a hovorili: "Ách, aký je krásny!"
     Potom smrek začal pociťovať smäd. Na začiatku to bolo znesiteľné. "Ktosi si určite spomenie a dá mi trochu vody" -  potešoval sa. Ale nikto na to nepamätal a utrpenie stromu sa stávalo strašným. Jeho ihličie, jeho skvelé tmavozelené ihličie začalo žltnúť a opadávať. Uvedomoval si, že pomaly  zomiera.
      Istého večera položili k jeho koreňom mnoho balíčkov, zabalených do lesklého papiera a zaviazaných farebnými  stuhami. Panovalo veľké vzrušenie. Potom deti a dospelí  rozbaľovali balíčky, smiali sa, kričali a vzájomne sa  objímali.
      Smrek si sotva bol schopný pomyslieť: "Všetci tu hovoria o láske a nechávajú ma zomrieť..." Náhle sa ho dotkla malá rúčka. Bol ohromne udivený: stálo pred ním  Dieťatko z jasličiek.
    - Malý stromček - povedalo Dieťatko-Ježiš  - chceš sa vrátiť do svojho lesa, medzi svojich bratov? Stromček odpovedal:  - Ách, áno, prosím Ťa o to!
    - Teraz, keď všetci dostali darčeky, nezáleží im na tebe... A na Mne tiež...
Dieťatko-Ježiš vzalo smrek, ktorý náhle ozelenel a ožil. Potom spolu zmizli v temnote noci.
     Verím, že je to len vymyslený príbeh, ktorý sa netýka aj nás, že sme vyhodili stromček aj Krista!

     Čo máme a čo nemáme robiť v chráme!

     V tomto príspevku by som sa chcel zamerať, ako už hovorí nadpis na veci, ktoré sa v chráme robia a nemuseli by sa a sú veci, ktoré by sme mali robiť. Napíšem to len heslovite, lebo je toho viac.
-   Keď vchádzame do chrámu a prebieha nejaká pobožnosť, alebo sv. liturgia,
     tak sa nezdravíme.
-   Keď vchádzame do svätyne hneď za ikonostasom sa otočíme k bohostánku
     pokloníme sa a prežehnáme.     
-   Počas spoločných modlitieb, alebo počas sv. liturgie sa nemodlíme iné 
     modlitby. Je to spoločenstvo jednotnej spoločnej modlitby.
-   Neupozorňujeme deti hlasno. Najlepšie nijako. (Tým myslím deti do 4-5
     rokov - oni potrebujú váš príklad a budú vás nasledovať.)
-   Ak niečo chcem od kňaza (okrem sv. zmierenia) treba prísť do sakristie až po sv.
     liturgii! (alebo na faru).
-   Počas spevu počúvame a nechávame sa viesť kantorkou (kantorkami)!
     (Nepredbiehame, nerozťahujeme, nespievame príliš hlasno, musí to byť dôstojné
     a plynulé)
-   V chráme sa nemá nič jesť (ani žuvať žuvačka)! (Hodinu pred sv. prijímaním je
     eucharistický pôst!)
-   Ak mi niečo nie je jasné v chráme, máme tu kňaza, aby mi to objasnil. Na to je
     tu!
-   Dochvíľnosť - do chrámu musíme chodiť na daný čas, aby sme mali platnú
     sv. liturgiu. (Meškať je dovolené s vážnych dôvodov!. Lenivosť nie je vážny
     dôvod).
-   Trpezlivosť - niekedy je dlhšia sv. liturgia. Neodchádzame skôr, ako kňaz
      zavrie cárske dvere.
-   V cerkvi sa nemáme otáčať, kontrolovať druhých a komentovať situácie v
     cerkvi. 
-   Keď vchádzam do cerkvi mám si nájsť miesto v lavici. Nemám stáť vzadu a 
     vpredu je plno voľného miesta. Nepočúvať reči typu: „Toto je moje
     miesto!“
Každý si sadne, kde je voľné miesto.
-   Keď pristupujem k sv. prijímaniu ideme čo najbližšie ku kňazovi a nerobíme
     žiadne pokľaknutia, prežehnávania sa. Pokloniť a prežehnať sa máme už skôr a
     nie keď stojím pre kňazom. Najlepšie je keď stojíte rovno a zakloníte hlavu. (Pri
     jemnom pokľakovaní môžete stratiť rovnováhu a spadnúť!)
                                                                                                         
Pokračovanie v budúcom čísle.
(Priložená krížovka: 2 / 2010)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!