č. 3 / 2010
1.2.-14.2.2010
o. Peter Iľko

    Veľká priepasť

   
Istý človek, ktorý vo vnútri nebol nikdy spokojný ani  so sebou, ani s inými, hovoril Bohu:
- Ktože to povedal, že každý musí niesť svoj kríž? Či  sa nemožno tomu vyhnúť? Som strápený a znudený týmito  každodennými ťarchami!
      Dobrý Pán Boh mu odpovedal pomocou sna.
      Tento človek videl, že život ľudí na zemi je nekonečná procesia. Každý ide a nesie svoj kríž na ramenách. Pomaly, nevyhnutne, krok za krokom.
      Taktiež i on sa nachádzal v tomto nekonečnom dave a  len ťažko napredoval, lebo niesol svoj osobný kríž. Po istom čase spozoroval, že jeho kríž je príliš veľký, preto mu bolo  ťažko ísť.
      "Stačilo by ho trochu skrátiť a neťažil by ma tak veľmi" - pomyslel si. Sadol si na kraj cesty a rozhodným pohybom skrátil svoj kríž o dobrý kus. Keď sa vydal znovu na cestu spozoroval, že sa nemohol pohnúť rýchlejšie a bolo mu ešte ťažšie. Bez námahy sa dostal na miesto, ktoré sa zdalo,  že je cieľom ľudskej procesie. Bola tam priepasť: široký  zlom v teréne, za ktorým až začínala krajina večného  šťastia. To, čo bolo vidno na druhej strane priepasti, bolo udivujúce.
      Ale nebolo tu ani mostov, ani schodov. A predsa ľudia  prechádzali s ľahkosťou. Každý sňal kríž zo svojich ramien, oprel ho o breh priepasti a potom po ňom prechádzal.
      Kríže sa zdali byť urobené na mieru. Dokonale spájali dva brehy priepasti. Prechádzali všetci. Ale on nemohol. Skrátil svoj kríž a teraz bol príliš krátky a nedosiahol na druhú stranu priepasti. Začal plakať a upadať do zúfalstva. "Ách, keby som vedel..."
     Ale už bolo neskoro a bedákanie nič nepomohlo.

     Tento príbeh privoláva záležitosť často pripomínanú počas Veľkého pôstu: obetu. Aj deti chápu ťarchu každodenných povinností, aj oni si uvedomujú, že život  priateľov Ježiša si vyžaduje rozhodnutia spojené s malými zriekaniami. Kríž je cesta spásy a nemožno ho vylúčiť z  kresťanského poslania.

     Keby hriechy boli kamene

      Dve ženy sa vybrali k mudrcovi, ktorý sa tešil  povesti svätosti, aby ho poprosili o rady do duchovného života.
      Jeda si myslela, že je veľká hriešnica. V prvých rokoch manželstva zradila svojho muža. Nedokázala zabudnúť  na túto vinu, hoci vždy predtým sa chovala bezúhonne,  neustále ju mučili výčitky svedomia.
      Druhá naproti tomu vždy rešpektovala všetky prikázania, cítila sa nevinná a bola spokojná sama so sebou.
      Mudrc nechal obe ženy, aby vyrozprávali o sebe.
      Prvá so slzami v očiach uznala svoju vinu. S plačom  hovorila, že pre ňu snáď ani nebude odpustenia, lebo jej hriech je príliš veľký.
      Druhá tvrdila, že nemá žiadne hriechy.
      Svätý človek povedal prvej:
- Dcéra, choď a pohľadaj najťažší a najväčší kameň,  aký dokážeš uniesť a prines ho sem.
      Potom sa obrátil k druhej:
- A ty mi prines toľko kameňov, koľko dokážeš uniesť,  ale aby všetky boli malé.
      Obe ženy sa rýchlo rozhodli splniť príkaz mudrca.
      Prvá sa vrátila s veľkým kameňom, druhá s ohromným batohom malých kamienkov. Mudrc sa pozrel na kamene a  povedal:
- Teraz musíte ešte čosi urobiť. Zaneste kamene tam, odkiaľ ste ich vzali, ale dávajte pozor, aby ste každý kameň  dôkladne položili na miesto, odkiaľ bol vzatý.     Potom sa  vráťte ku mne.
      Obe ženy sa usilovali trpezlivo splniť rozkaz mudrca. Prvá ľahko našla miesto, odkiaľ vzala kameň a položila ho tam naspäť. Druhá naproti tomu zbytočne vandrovala, usilovala sa spomenúť si, odkiaľ vzala malé kamienky do svojho batoha. Bola to úloha, ktorá sa nedala vykonať.  Strápená sa vrátila k mudrcovi so všetkými kameňmi.
      Svätý človek sa usmial a povedal:
- Tak isto je to s hriechmi. Ty - povedal prvej žene  - s ľahkosťou si položila kameň tam, odkiaľ si ho vzala:  spoznala si svoj hriech, pokorne si si vypočula výčitky ľudí a vlastného svedomia. Vďaka tejto pokore si vykonala zadosťučinenie.
- Naproti tomu ty - povedal druhej - nevieš, odkiaľ si vzala všetky tie kamienky tak, ako si nespozorovala svoje malé hriechy. Možno si odsudzovala veľké hriechy iných a zostala si uväznená vo svojich, lebo si ich nedokázala spozorovať.

     Čo máme a čo nemáme robiť v chráme!  II. časť

     Začíname peniazmi. Je to najháklivejšia téma, ktorá mňa veľakrát stavia do pozície, akéhosi predavača a vás do pozície: „šak mu zaplatím a mám pokoj!“ Poprosím vás o zbavenia sa otázok typu: „Otče, što jem dolžen?“, alebo „To kiľko vám mam dati?“ alebo „Po kiľko ostatni davajú?“. Prosím vás, toto je citlivá otázka, kedy vedia peniaze zmeniť úmysel daru. Ak ste niečo dlžný, tak len zaplatíte a máte pokoj. Dar v chráme, či už kňazovi, alebo dar na chrám, nech je mojou obetou, zároveň odmenou kňaza. Je na vás, ako si to vážite. Veci v chráme, či už bohoslužby, alebo modlitby, to je nevyčísliteľná hodnota a preto je len a len na vás, koľko chcete dať, tak dajte. Nikto vás nemôže ani posúdiť ani nič. V cirkvi neexistuje cenník služieb.
     A v neposlednom rade. Peniaze nerobia napríklad úmysel sv. liturgie, ani modlitba nebude podľa toho koľko dáte. Nemýľte sa, že dáte na sv. liturgiu napr. 100 eur a myslíte si, že to ide bližšie k Bohu. Peniaze s tým nemajú nič, ale úplne nič spoločné! Je to najhoršia vec, keď musím hovoriť (písať) o peniazoch. Ale viac už nebudem. (Mám jedno riešenie, ktoré veľakrát ponúkam ľuďom. Ak chcete dať dar, dajte ho do obálky bez mena. A máte to vyriešené!)
     Ďakujem za pochopenie, aj keď viem, že v týždni niekto príde a ako na truc sa opýta, keď bude zapisovať hramoty, alebo sv. liturgiu, „Kiľko otče?“  Ale ja sa už od dnes k tomu ani neozvem.
     Jedným z ďalších bodov, ktorý by som tu chcel uviesť je komentovanie situácii v cerkvi, či na adresu chrámu, kňaza, kurátorov... Aj tu vás prosím, ak máte nejaké nejasnosti, zastavte ma, zavolajte mi, príďte na faru (keď ma nájdete) dohodneme stretnutie a vysvetlíme si to. Páči sa mi, že sa to začína pomaly realizovať. Len tak ďalej.
     Posledným dnešným bodom je pristupovanie k sviatostiam. Pre mnohých sú spovedanie na Vianoce či Veľkú noc len akýmsi rituálom, ktorý sa naučili a vykonávajú ho rok čo rok, sviatok čo sviatok, aby sa nepovedalo. V mnohých prípadoch (vnímam to tak ja na sv. spovedi, veď už trochu tu s vami žijem) si z toho robíte buď srandu, alebo len akýsi folklór. Napr. Príde na sv. spoveď dedko, ktorý má asi 70 - 80 rokov a povie mi, že nepočúva rodičov... No je toto normálne. Toto nemá nič spoločné s duchovným životom. Skúsme sa na sviatosti viac pripravovať. Skúsme si doma napr. pripraviť veci, ktoré sa asi budú spievať, pomodlíme sa motdlitby pred sv. prijímaním, vzbuďme si úmysel, za čo chcem obetovať túto liturgiu.... Aby pre mňa chrám bol nie ťarchou, ale naplnením pre ďalšie dni.
     Ďakujem za porozumenie. Ak nerozumiete, tak sa ozvite!
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!