č. 5 / 2010
1.3.-14.3.2010

     Pietro Bandinelli


     Renesančný maliar Leonardo da Vinci namaľoval v jedálni kláštora Santa Maria dela Grazie v Miláne svetovo preslávenou Večeru Pána. Rozpráva sa, že keď si maliar robil náčrty jednotlivých postáv, stretol akéhosi mládenca, ktorý šiel do sveta na skusy. Jeho tvár žiarila anjelskou nevinnosťou tak, že ho majster prosil, aby mu šiel stáť ako model pri vyobrazení Ježiša. Dal mu dukát a napísal si jeho meno: Pietro Bandinelli. Roky plynuli, maliar mal mnoho iných zákazok a súčasne ho jeho geniálny duch vodil po cestách prírodných záhad a vynálezov, takže obraz bol stále nedokončený. Už chýbala len Judášova tvár. Kde nájsť model, kde tvár tak pustú, aby vyjadrovala tvár zradcu? Raz, keď sa vracal neskoro v noci domov, vyhodil ktosi z krčmy ešte mladého človeka opitého a strašne kľajúceho. Vo svitu mesiaca poznal maliar svoj model. Ten by mohol byť Judášom! Vzal lotra pod paž, umyl ho a uložil do postele. Ráno mu dal najesť a sľúbil mu zlatý dukát, ak mu chvíľu posedí, aby si mohol namaľovať jeho tvár. Keď vzal kartón a uhol, aby mohol začať kresliť, videl, ako sa zrazu lejú po tvári lotra slzy. Keď skicu dokončil, prehliadal si muž obraz Krista. Potom sa obrátil k maliarovi: "Vy ma nepoznávate? Pred šiestimi rokmi som vám robil model Krista a teraz model Judáša! Som Pietro Bandinelli!"
(Čo zmenilo anjelskú tvár v diabolskú? Hriech, zvrhnutý život.)

     Odkladanie polepšením

     Diabli, tak sa rozpráva, mali raz schôdzu, aby sa poradili, ako by mohli čo najdlhšie dostať ľudi do svojich spárov. A tak jeden z diablov myslel, že by im bolo treba vziať vieru v Boha. Druhý mal názor, že by bolo lepšie zbaviť ich viery v hriech, aby nemali strach pred hriechom. Tretí priniesol návrh, aby rozkričali, že katolícka Cirkev je ohava a aby jej neverili. Najvyšší diabol nebol však ani z jedným z týchto návrhov spokojný.
Tu vystúpil ešte jeden a ten povedal, že pomocou iného prostriedku už dosiahol skvelé výsledky. On totiž ponecháva ľuďom aj ich vieru v Boha, aj ich príslušnosť do Cirkvi a všetko, čo len chcú ešte veriť. On im len jedno jediné pošepne dôverne do ucha. Keď sa spovedali a chceli sa polepšiť, aby odkladali toto polepšenie. A takto si dobre zarobil. Tento prostriedok získal si tiež súhlas pekla.

     Krvavé posolstvo  (Turínske plátno)


     Turínske plátno v Turíne v Taliansku alebo jeho originálna kópia v Prešove. Aby som vás možno navnadil a možno vám, ktorí ste to videli vysvetlil, budeme v nasledujúcich častiach hovoriť mnohé fakty o Kristovom plátne do ktorého bol zabalený pri uložení do hrobu.
     V Turíne je vystavené plátno, o ktorom sa hovorí, že v ňom bol zabalený po smrti Ježiš Kristus. Na plátne je zobrazená mužská postava. Evanjeliá existenciu obrazu na plátne po zmŕtvychvstaní Krista vôbec neuvádzajú. (Podľa vtedy platných zákonov by držiteľa plátna odsúdili za násilie na hrobe a boli by ho považovali za únoscu tela). A tak nielen v počiatkoch prenasledovania kresťanov, ale i v ďalších storočiach mohlo prezradenie miesta, kde je plátno uschované, znamenať jeho koniec.

     Vzácny nález

    
V Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa) sa objavujú prvé správy o Kristovom pohrebnom plátne v rokoch 527-565. V roku 525 Edessu zničila povodeň. Keď cisár Justinián I. dal mesto znovu postaviť, v jednom múre našiel zamurovaný Kristov obraz, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslova znamená "nie rukou zhotovený". Podľa tohto obrazu boli namaľované obrazy Kristovej tváre, ktoré jednoznačne nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna. (Dnes máme zachovanú ikonu z kláštora sv. Kataríny na Sinai zo 6. stor.) Gino Zaninotto z Ríma objavil dokument z 10. storočia. Tento spis   -  Codex Vossianus Latinus Q 69 spomína správu zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježiš zanechal odtlačok celého svojho tela na plátne, ktoré je uchovávané v kostole v Edesse.
     Keď sa Edessa v r. 943 ocitla v rukách Arabov, Edessania im venovali plátno z vďaky, že mesto nezničili. Arabi si Kristovo plátno ctili, od nich dostalo názov mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu, kde bolo 15. 8. 944 intronizované slávnostnou bohoslužbou v chráme Hagia Sofia. Správy z 11. a 12. stor. hovoria o prechovávaní mandylionu v kaplnke cisárskeho paláca v Carihrade.
     V rokoch 1203-1204, počas štvrtej križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, stopa po mandylione sa stráca.
     Šľachtic Geoffrey de Charny v r. 1353 ukázal v mestečku Lirey neďaleko Paríža miestnym cirkevným hodnostárom plátno, ktoré je dnes vystavené v Turíne. Odmietol im prezradiť, ako sa k nemu dostal.
     Relikvia sa dostala do Chambery, kde ju r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť plátna stieklo roztavené striebro z truhlice. V r. 1578 plátno premiestnili do Turína.

Rez plátna
     Obraz dobre vidieť asi z piatich metrov. Zo vzdialenosti menšej ako 1 m sa už nedá rozlíšiť od pozadia - rozplýva sa.
     Plátno je veľké 4,36 x 1,1 m. Je utkané z ľanu a nepatrnej prímesi bavlny. Tento spôsob tkania bol rozšírený na prelome letopočtu v Malej Ázii.
     Prvý vedecký výskum plátna sa uskutočnil 9. - 13. 10. 1978. Na projekte sa zúčastnilo 40 vedcov z USA a Talianska. Boli to väčšinou protestanti, traja židia, šiesti agnostici a štyria katolíci.
     Výsledky výskumu obsahujú tisíce fotografií, asi tisíc chemických testov, vzoriek, počítačovú multispektrálnu analýzu, röntgenovú fluorescenciu, termo-grafiu, mikrodenzitometriu, laserovú spektografiu a iné.
     Znalecké posudky tvrdia, že ide o telo dospelého muža s bradou, fúzmi a vlasmi siahajúcimi až po plecia, vysokého 175-180 cm, vážiaceho 75-81 kg, s dobre vyvinutým svalstvom. Jeho vek odhadujú autori posudkov na 35-40 rokov.
     Smrť nastala niekoľko hodín pred uložením mŕtveho do plátna. Telo bolo polo-žené v dĺžke na jednu polovicu plátna a druhá polovica bola naň preložená ponad hlavu. S plátnom bolo telo v kontakte niekoľko hodín, ale nie viac ako tri dni. (Na oboch stranách tela badať totiž stopy drobných kvapôčok posmrtného séra, ktoré vychádza z pórov, no nebadať žiadne príznaky rozkladu.) Telo bolo stuhnuté, s hrudníkom extrémne napnutým na nadýchnutie, so zdvihnutým nadbruším a vpadnutým podbruším, čo je typické pri zavesení za ruky. K tomu možno pridať charakteristické rany na zápästiach a stopy cícerkov po stekaní krvi z rozpätých ramien v smere gravitácie. Poloha chodidiel a rany na nich svedčia o tom, že nohy boli pribité jedným klincom, a to s ľavou nohou preloženou cez pravú. Rany spôsobené ukrižovaním vedú cez zápästia. (Celá kresťanská tradícia, ako ju poznáme z umeleckých diel, až na niektoré výnimky, totiž svedčia o tom, že Ježiš Kristus bol pribitý cez dlane). Z toho vidieť, ako sa od čias Konštantína (4. stor.), keď bol trest ukrižovania zakázaný, zabudlo na podstatné znaky tohto spôsobu popravy.                                                                                 
(pokračovanie v budúcom čísle)
o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!