č. 6 / 2010
15.3.-28.3.2010

     Ja som ťa niesol

     Jeden muž mal sen. Zdalo sa mu, že ho Pán volal z tohoto sveta. Než ho odvolal, premietol mu film jeho života. Celý život mu ubiehal pred očami, scéna za scénou od prvého vysloveného slova až po dnešný deň. Všimol si, ako tak kráčal životom, že na zemi boli dve páry stôp. Jedny patrili jemu, druhé patrili Pánu Ježišovi. Ale v dobách, keď sa mu viedlo najhoršie, boli na zemi len jedny stopy, a to Ježišove. Muž sa tomu čudoval. "Ako to, že nie je vidieť stopy mojich nôh?" A Pán mu vysvetľuje: "V ťažkých dobách, keď si bol opustený, keď som musel znášať bolesti, smútok a sklamania, vzal som ťa do náručia a niesol som ťa, preto sú na zemi iba moje stopy."

     Na záchranu blížnym

     V roku 1937 postihla Maďarsko obrovská povodeň, spôsobená prietržami mračien. Okrem iného voda zaplavila sirotinec, ležiaci pri meste Szadrö, v ktorom žilo vyše 80 detí a ošetrovateliek. Bolo počuť ohromný krik, všetci sa rútili k dverám a oblokom, chcejúc si zachrániť život. Lenže už všade sa rozlievali prúdy kalnej vody, unášajúce veci okolitých obyvateľov. Boli by zahynuli aj tieto siroty, keby nie duchaprítomnosti miestneho farára Jozefa Horvátha. Pomocou hŕstky statočných farníkov začal ratoval deti a ich opatrovateľky. S najväčšou námahou podarilo sa im konečne prepraviť všetkých na kopec, kde už voda nesiahala.
     No v poslednej chvíli kňaz zbadal, že na vlnách sa nesie kolíska a v nej v panike zabudnuté dieťa. Voda bola už veľmi hlboká a okrem toho utvorili sa hrozné krútňavy, ale statočný kňaz bez rozmýšľania skočil do vody, aby zachránil malé dieťa. Znovu a znovu ho brala voda a zmietali ho vlny. Dlho sa s nimi pasoval, až napokon nemal síl. S posledným vypätím úsilia stihol ešte kolísku zasotiť k ľuďom čakajúcim na brehu, ktorí ju zachytili pomocou drúkov. Sám kňaz však vyčerpaný z posledných síl, bol strhnutý do vody vlnami. Našli ho neskoršie mŕtveho.
     A o koľko viac miluje Boh človeka, keď bol ochotný seba obetovať za nás, lebo mu na nás veľmi záleží. Otázka znie: Vážim si to?

     Krvavé posolstvo  (Turínske plátno)


     Presný počet rán po bičovaní sa nedá určiť, lebo niektoré splývajú a niektoré sú nezreteľné. Môže ich byť 80 až 120.
     Na pravej strane, medzi piatym a šiestym rebrom je stopa po oválnom otvore veľkom 4,4 x 1,1 cm. Spôsobený bol zrejme kopijou. (Niektoré dodnes zachované kusy rímskej výzbroje - tzv. lancea - majú prierez takej istej veľkosti). Všetci lekári, ktorí plátno skúmali, sa zhodujú v tom, že ide o posmrtnú ranu, súdiac podľa relatívne malého množstva krvi, jej tmavšieho sfarbenia, väčšej viskozity a veľkého množstva posmrtného séra.
     Čo hovorí veda
    
Obraz na plátne úplne verne zobrazuje skutočnosť. Veriť, že je možné umele vytvoriť takýto obraz v stredovekých podmienkach, by vyžadovalo oveľa väčšmi veriť v zázračné schopnosti umelca.
     Telo uložené do plátna nebolo umyté. (Ježiša pochovávali vo veľkej časovej tiesni).
     Obraz je odolný voči vode a teplu - to vieme zásluhou nešťastného požiaru z r. 1532. (Farby na obrazy, ktoré poznáme zo 14. stor., neboli voči obom živlom odolné). Plátno je veľmi kvalitné a drahé.
     Niekto sa domnieva, že v plátne bolo zabalené iné telo (nie Kristovo), z doby, keď zomrel Kristus. Proti tomu však svedčia tieto fakty: Kristus dostal viac rán bičom, ako vtedy dovoľoval predpis. Rany, navyše, sú svedectvom toho, že muž z Turínskeho plátna v čase bičovania ešte nebol odsúdený na smrť, lebo bičovanie ako súčasť ukrižovania, bývalo miernejšie. Niektoré postupy pri ukrižovaní Ježiša boli celkom zvláštne a nikde v histórii sa nespomínajú. Patrí medzi ne nasadenie tŕňovej koruny a vbodnutie kopije do mŕtveho tela. Zvláštnosťou je pohreb. Ukrižovaných totiž spravidla vôbec nepochovávali. Celkom mimoriadnym javom je neprítomnosť stôp rozkladu tela. Svedčí to o fakte, že telo nemohlo byť v plátne dlhšie ako 72 hodín. Niektorí nadšenci si dali námahu a vypočítali pravdepodobnosť takejto zhody okolností. Vyšla im hodnota jedna ku sto miliardám.
     Na mikrofotografiách v polarizovanom svetle, na zavretých očiach muža vidieť okrúhle stopy, ktoré daktorí autori považujú za stopy mincí. Podľa archeologických bádaní mali totiž Židia v 1. stor. vo zvyku zomrelým klásť na oči mince. Mikroskopom sa dali na minci pravého oka rozlíšiť písmená U. CAI. Pilát dal v rokoch 29 a 30 raziť peniažtek lepton, ktorý nesie nápis TIBERIOU CAISAROS. (Falzifikátori zo 14. stor. by museli vedieť o Pilátových minciach a zaobstarať ich).
     Švajčiarska archeologička Maria Grazia Siliatová po viac než 15-ročnom bádaní oznámila, že výskum objavil na látke stopy slov "Ježiš Nazaret", zrejme napísané hneď potom, keď bolo telo zahalené. Nápis nie je prostým okom viditeľný, ale iba za použitia špeciálnej fotografickej techniky.
     Kriminológ a biológ M. Frei lepiacou páskou odlepil prach z povrchu plátna na ploche 240
cm2. Pod mikroskopom našiel zvyšky vlákien, prachové čiastočky, zvyšky rastlín a hmyzu, spóry húb, zrniečka peľu. Našiel tam peľ zo 48 druhov rastlín. Z toho tri štvrtiny identifikovaných rastlín rastú v Palestíne, z nich 13 druhov je charakteristickou zvláštnosťou oblasti Mŕtveho mora, 20 druhov je príznačných pre Anatóliu (oblasť v Turecku), niekoľko pochádza z oblasti Carihradu, arabskej, perzskej, africkej púšte a napokon z Francúzska a Talianska. Frei vylúčil prenesenie peľových zrniečok ovzduším. Ako kriminológ považuje za málo pravdepodobné, aby falzifikátori podnikli okružnú cestu za zberom rastlinného peľu. (V 14. storočí nemali také poznatky o peli, aké máme dnes, preto by to považovali za nepotrebné). Vo vzorke z tváre našli stopy octu.
     Heller s profesorom J. Gallom z biologického laboratória univerzity v Yale zistili veľmi starý acid methemoglobín denaturovaný. Bol to prvý zreteľný experimentálny dôkaz skutočnej krvi na Turínskom plátne.
     Jerome Lejeune, nositeľ Nobelovej ceny za genetiku, na plátne identifikoval a analyzoval niekoľko červených krviniek ako ľudskú krv.
     Zo Štrasburgu sú správy o oddelených génoch oboch chromozónov X a Y, čo potvrdzuje, že ide o mužskú krv. Rovnaké výsledky zo svojich pokusov ohlásil Viktor Tryon z Univerzity San Antonio z Texasu.
     To, čo oko vníma na plátne ako obraz, je spôsobené priesvitným, žltkastým sfarbením vlákien. Obraz je povrchový, nikde nepreniká do plátna viac než do hĺbky 20-30 mikrometrov. Hustota obrazu (tmavosť) nie je spôsobená zmenou intenzity farby, ale počtom sfarbených vlákien na jednotku plochy. Dosiaľ sa ešte nenašlo vysvetlenie, ako obraz vnikol. Štetec použitý nebol, lebo obraz je viacrozmerný.                                                                        
(pokračovanie v budúcom čísle)
o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!