č. 9 / 2010
26.4.-9.5.2010

     Láska vždy zvíťazí
!

    
Stalo sa to vtedy, keď v leopoldovskej nemocnici život biskupa Pavla Gojdiča pomaly dohasínal. Do nemocničnej cely č. 2 neočakávane vošiel na kontrolu bachár. Bol to starší človek drsného vzhľadu a neláskavého pohľadu. Starší ho poznali: kedysi zažili jeho horlivé pôsobenie na rôznych komandách: v Jáchymove, Příbrame, Boroch... Bachárov pohľad padol na posteľ väzňa Gojdiča. Zahľadel sa na neho a bolo na ňom vidieť, že toho starca pozná. Spoznal ho i biskup. Dozorca sa trochu zmiatol, ale robil sa, akoby biskupa nepoznal a svojim drsným spôsobom sa spýtal ošetrovateľa:
     „Kto je ten starý?“
      Ošetrovateľ František O. odpovedal:
    „Pavol Gojdič, biskup, väzenské číslo 681.“
      A jeden zo starších väzňov, N., smelo dodal:
     „To je ten pán biskup, ktorého ste v roku 1953 tak kopali, keď padol pri drepoch. A ja som ten, ktorý ho chcel zdvihnúť a vy zo zlosti ste do mňa sotili.“
     Nastalo hlboké ticho. V očiach prítomných väzňov zahoreli ohníčky opovrhnutia i nenávisti. Ale z postele sa ozval tichý hlas otca biskupa:
     „Ale nie, pán veliteľ bol vždy dobrý. Ja sa na vás pamätám, pán veliteľ. Nehne- vajte sa na mňa, prosím vás, ale ja som vtedy už naozaj nevládal robiť drepy. Mrzelo ma veľmi, že som vás tým nahneval.“
     Týmito slovami otec biskup vyriešil napätú situáciu. Dozorca sa začervenal a náhlivým krokom opustil nemocničnú celu. Takto otec biskup Pavol svojou dobrotou a hrdinským odpúšťaním, čo aj slabý a bezbranný, opäť zvíťazil nad svojím niekdajším mučiteľom. Láska vždy zvíťazí!

     Keby hriechy boli kamene - o sv. zmierenia

    
Dve ženy sa vybrali k mudrcovi, ktorý sa tešil povesti svätosti, aby ho poprosili o rady do duchovného života.
      Jedna si myslela, že je veľká hriešnica. V prvých rokoch manželstva zradila svojho muža. Nedokázala zabudnúť na túto vinu, hoci vždy predtým sa chovala bezúhonne,  neustále ju mučili výčitky svedomia.
      Druhá naproti tomu vždy rešpektovala všetky prikázania, cítila sa nevinná a bola spokojná sama so sebou.
Mudrc nechal obe ženy, aby vyrozprávali o sebe.
      Prvá so slzami v očiach uznala svoju vinu. S plačom hovorila, že pre ňu snáď ani nebude odpustenia, lebo jej hriech je príliš veľký.
      Druhá tvrdila, že nemá žiadne hriechy.
Svätý človek povedal prvej:
      - Dcéra, choď a pohľadaj najťažší a najväčší kameň, aký dokážeš uniesť a prines ho sem.
Potom sa obrátil k druhej:
      - A ty mi prines toľko kameňov, koľko dokážeš uniesť,  ale aby všetky boli malé.
Obe ženy sa rýchlo rozhodli splniť príkaz mudrca.
      Prvá sa vrátila s veľkým kameňom, druhá s ohromným batohom malých kamienkov. Mudrc sa pozrel na kamene a  povedal:
      - Teraz musíte ešte čosi urobiť. Zaneste kamene tam, odkiaľ ste ich vzali, ale dávajte pozor, aby ste každý kameň dôkladne položili na miesto, odkiaľ bol vzatý. Potom sa vráťte ku mne.
      Obe ženy sa usilovali trpezlivo splniť rozkaz mudrca. Prvá ľahko našla miesto, odkiaľ vzala kameň a položila ho tam naspäť. 
     Druhá naproti tomu zbytočne vandrovala, usilovala sa spomenúť si, odkiaľ vzala malé kamienky do svojho batoha. Bola to úloha, ktorá sa nedala vykonať. Strápená sa vrátila k mudrcovi so všetkými kameňmi.
Svätý človek sa usmial a povedal:
     - Tak isto je to s hriechmi. Ty - povedal prvej žene - s ľahkosťou si položila kameň tam, odkiaľ si ho vzala: spoznala si svoj hriech, pokorne si si vypočula výčitky ľudí  a vlastného svedomia. Vďaka tejto pokore si vykonala zadosťučinenie.
      - Naproti tomu ty - povedal druhej - nevieš, odkiaľ  si vzala všetky tie kamienky tak, ako si nespozorovala svoje malé hriechy. Možno si odsudzovala veľké hriechy iných a zostala si uväznená vo svojich, lebo si ich nedokázala spozorovať.
     Poučenie, ktoré je v ruských a srbských trebníkoch pred vyznaním hriechov: Hľa, dieťa, Kristus je tu neviditeľne prítomný a prijíma tvoje vyznanie/spoveď, nehanbi sa ani sa neboj a neskrývaj nič predo mnou. Ale bez okolkov povedz všetko, čo si vykonal(a), aby si prijal(a) odpustenie od nášho Pána Ježiša Krista. Hľa, aj jeho ikona je tu pred nami, ja som len svedok, aby som svedčil pred ním všetko, čo mi povieš. Ak niečo predo mnou zatajíš, budeš mať dvojitý hriech. Daj teda pozor, lebo si prišiel (prišla) do liečebne/nemocnice, aby si neodišiel (neodišla) nevyliečený(á).
     Toto poučenie pekne zvýrazňuje uzdravujúci charakter svätého tajomstva spovede a zároveň poukazuje na to, že kňaz nie je sudca, ale svedok, lekár.

     Cieľ spovede
je nielen odpustenie hriechov: „Cieľom a úmyslom spovede je napomôcť dokonalosť duší, napraviť morálku (mravy), priviesť na cestu cností, upevniť stojacich, zdvihnúť padnutých, navrátiť vzdialených, podržať pochybu- júcich a všetkým dať spásu a duchovný prospech (osoh).“
     Skutočná spoveď prináša duchovné vyslobodenie a uzdravenie, nielen nejakú právnu anuláciu viny, zodpovednosti, ale vyslobodenie, uzdravenie celého človeka. Kňaz v modlitbe nad kajúcnikom pred rozhrešením prosí: „...daruj mu (jej) ... i vyslobodenie z hriechov.“ A v modlitbe rozhrešenia: „...rozväzujem ťa z pút všetkých tvojich hriechov.“

     Hriech
je nielen odlúčenie od Boha a proti Bohu, ale aj odlúčenie od cirkvi a je proti cirkvi. Teda spoveď je uzmierením s Bohom aj s Cirkvou. Kňaz v modlitbe nad kajúcnikom pred rozhrešením prosí: „Zmier ho (ju) a zjednoť s tvojou svätou cirkvou v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi,...“
     Hriech je to, čo nebolo vykonané z príkazu Božieho i to, čo bolo vykonané proti Božím zákonom. Hriech sa stáva hriechom cez skutok, slovo, myšlienku, želanie a úmysel. Hriech je odstúpenie od Boha živého a životodávajúceho, zrada nášho krstu, protirečenie svätej a dobrej Božej vôli, urážka Boha. (sv. Tichon Zadonský)
     Hriech je určitý druh vzbury, ale aj vzdialenie sa, odchod. Človek svojím hriechom odchádza od Boha - Otca, odpadá od tela Cirkvi, Božej rodiny, nezú- častňuje sa na radosti domu. Odchádzame zo života a kráčame k smrti. Každý hriech človeka odcudzuje a odlučuje od Boha a do bratov a výsledkom je, že sa sám trápi. Je chorobou (duše), ktorá vedie k smrti.

      Pokánie
je zmena života, zmena zmýšľania a postojov. Tento pochádza zo spojenia slov - neskôr pochopiť. Pokánie je istý postoj, prístup k životu. Dôležité je, aby sme ho mali, aby sme sa pozerali na svet, pristupovali k životu v tomto správnom postoji - postoji pokánia.
     Pokánie je návratom do otcovského domu (z úpadku, duchovného chlieva). „Náš otec má nádherný palác, kde sa všetci veselia a my zotrvávame v tomto bahne?“  
                                                                                                                   (Por. Lk 15, 11-32.)
     Pokánie je podľa cirkevných otcov „druhým krstom“ alebo „obnovením krstu“.
Kňaz v modlitbe nad kajúcnikom prosí: „...daruj mu (jej) postoj pokánia,...“. Teda skutočné pokánie je životným postojom a je darom od Boha.
                                                                                                                     prebraté z  www.grkat.nfo.sk
o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!