č. 11 / 2010
24.5.-6.6.2010

       Katastrófa v podzemnej dráhe

     New York je ohromným mestom a najvýhodnejšie je chodiť po meste podzem- nou dráhou. Tisíce vlakov chodí pod zemou vo dne v noci, denne prevážajú státisíce osôb. Tunely sa rozvetvujú a pretínajú ako chodby gigantického mraveniska.
     Pre dobré fungovanie, nespočetné artérie metra potrebujú špeciálnu krv: elekt- rickú energiu. A keby tá krv chýbala? Bola by to strašná katastrófa. Zastavilo by sa všetko: koľaje, počítače, ktoré ich riadia, svetlá osvetľujúce stanicu a tunely, výťahy, pohyblivé schody... Mesto by zamrelo, stalo by sa smrteľnou pascou pre tisíce osôb. Vymysleli dokonca špeciálne slovo na označenie tejto možnosti: "blackout". Toto sa vlastne kedysi stalo.
     Bol mrazivý zimný deň. Všetci sa ponáhľali domov, celé rieky osôb plynuli schodmi do tunela metra. Z podzemných staníc dráhy odchádzali preplnené vagóny. Všetko sa zdalo normálne, dokonale fungujúce. Náhle sa nad mestom rozprestrela čierna záclona. Ako keby ktosi za pomoci diaľkového ovládania všetko zhasol. Na  svojich čiernych krídlach priletel "blackout". Vlaky sa  zastavili v strede tunela. Výťahy stáli vlastne tam, kde sa nachádzali. Zhasli všetky svetlá. V labyrinte tunela metra začali ľudia kričať. Všetci sa cítili ako myši chytené v pasci.
     Vlak č. 318 bol najviac nabitý. "Blackout" ho zachytil v tuneli nachádzajúcom sa na desiatky metrov pod zemou. Príliš násilné brzdenie spôsobilo gigantické iskry a z lokomotívy sa začalo dymiť. Každú chvíľu mohla začať horieť. Štipľavý dym naplnil tunel.
- Všetci nech ihneď opustia vlak! - vyhlásil strojvodca, rozbíjajúc sklá okien za pomoci kladiva.
- Udusíme sa! - kričala akási prestrašená žena.
     Pasažieri vychádzali z vlaku a potkýnajúc sa preklínali. Bola úplná tma. Prví vyskakovali vo tme a rukami hľadali steny tunela, ale potkýnali sa o koľajnice a padali na zem. Ďalší padali na nich. Začínal chýbať vzduch.
     Ktosi rozčarovaný spadol a utrúsil: - To je koniec... Nevyjdeme stadiaľto! Ale vlastne v tom okamihu istý pán začal hľadať čosi  vo svojej koženej kapse. Náhle si na čosi spomenul, čo vždy nosil so sebou. Na vec bez hodnoty: na maličkú baterku na batérie, ktorá mu slúžila na osvecovanie zámku na bráne domu, lebo začal slabo vidieť a vždy sa trápil s kľúčom.
    Našiel ju uprostred papierov a zvyšku žemle so šunkou. Stlačil vypínač a baterka zasvietila. To bol zázrak. Keď sa ukázal tento svetelný bod, zástup, ktorý šialene  kričal, zmĺkol.
- Bohu vďaka - povedal ktosi.
     Dokonca najčernejšiu a najhlbšiu temnotu, akú si možno predstaviť, dokáže premôcť také maličké svetlo.
     Pán s milým zovňajškom, držal svoju malú baterku, vykročil vpred a povedal:
- Poďte za mnou!
     Ľudia sa držali za ruky a kráčali za ním v indiánskom šíku. Zakrátko všetci došli na bezpečné miesto.
     Pozor na katastrofy v našom živote!
     Určite by sme sa nechceli ocitnúť v takejto situácii, aj keď sa v nej ocitáme, ne- uvedomujúc si, veľmi často. Táto tma môže znamenať náš život v hriechu, alebo život bez Boha. Tu sa zjavuje Kristus, ktorý nám posiela takúto baterku v podobe Svätého Ducha. Je to najlepšia baterka, ktorá nepotrebuje batérie, ale na to, aby svietila potrebuje našu vôľu, prijať Svätého Ducha do svojho života a nechať sa ním viesť! Je to zaručená istota dobrého života s jeho smerovaním s jeho cieľom, ktorým je večný život!

       Vidieť nepochopiteľného Boha

     Štyria učitelia mohli vidieť nepochopiteľného Boha, ktorého si nikto nedokáže predstaviť. Keď sa vrátili naspäť do tohto sveta, boli zmetení.
     Prvý prišiel domov a chvel sa ako osikový list. Mlčky si ľahol a obrátil tvár k stene. Nechcel nič jesť ani piť. Jeho obličaj sa prepadla, jeho oči vyhasli.
     Druhý sa vrhol na zem, pretože sa na neho všetko valilo zo všetkých strán, ako si myslel. Zakryl si oči, kričal od hrôzy, že ho to pridlávi, bil hlavou o zem. Nič mu to nepomohlo. Z každej strany sa na jeho hlavu valili balvany, kusy dreva, tony ocele. Nebolo mu pomoci, zošalel.
     Tretí povedal:"Videli sme niečo, čo nemá hraníc, čo je bez konca. Proti tomu som len nepatrný prášok, trieska, ktorá sa odlupila od večnej veci. Sme vydaný ničote. Nič nie sme, všetky naše skutky, i ty sebelepšie, nestojá za nič. Je zbytočne sa snažiť byť svätým, keď Božiu sviatosť nikdy nedosiahneme." A začal sa odávať žiadostiam tela a hriechu, prestal veriť a zúfal si.
     Štvrtý učiteľ sa tiež dlho nemohol spamätať. Potom povedal: "Beda nám, akí malí sme proti veľkému a nezmieriteľnému Bohu! Akí pochabí sme proti jeho múdrosti! Akí hriešni proti jeho dobrote a svätosti! A predsa Božia ruka nás nesie! Na nás je, aby sme sa jej pokorne podrobili a pracovali vo svete ako jej nástroj. Lebo nebudeme súdení podľa svojho poznania, ale podľa svojej ochoty a podľa svojich skutkov!"
     A rabi šiel s novou odvahou do svojho povolania: učiť večným veciam na tejto úbohej zemi. A stal sa z neho veľký a vážený učiteľ svojej doby.
     Aj my musíme takto zmýšľať. Božia ruka nás nesie a chce niesť, pretože nás nesmierne miluje. Aj my svojim životom máme svedčiť o tejto láske, akú má Boh k nám, aby sme čo najviac ľudí priviedli k tejto láske, ktorá je absolútna a nesmierna!
o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!