č. 12 / 2010
7.6.-20.6.2010

     Mesto rozkvitne


     Kedysi jestvovalo mestečko, nad ktorým sa týčili komíny veľkej fabriky. Nebo tam bolo temné od dymu, temné boli aj farby domov, temné boli tváre ľudí. Deti boli bledé a nemali chuť sa hrať.
     Istého dňa prišiel do mesta neznámy človek. Bol mladý a sympatický a sympa -ticky sa usmieval. Mal obrovský plecniak červenomodrej farby a pod pazuchou veľký žltý dáždnik. Neznámy otvoril svoj dáždnik na námestí a rozložil pod ním rozličné sklenené figúrky. Okoloidúci sa zastavovali, obzerali figúrky, niektorí ich kupovali.
     V skutočnosti predávajúcemu nešlo o predávanie figúriek. On sa zaujímal predo- všetkým o ľudí. Rozprával sa s nimi, počúval ich s láskavým úsmevom, dodával im nádej...
     Ktoréhosi rána neznámy vytiahol z vrecka svojho plecniaka farebné kriedy a začal kresliť na čiernom chodníku čudné mesto so skvelými farbami, plné zelene, usmiatych ľudí, hrajúcich sa detí. Z celého mesta sa zbiehali ľudia, aby videli krásnu kresbu, ktorá potešila oči a rozohrievala srdce.
     Keď bola kresba ukončená, neznámy rozdelil prítomným svoje farebné kriedy. Potom odišiel z mesta. Nikto ho už viac nevidel.
     Obyvatelia sa rozhodli vybrať platňu chodníka zo zeme a vystaviť ju v mestskom múzeu, aby všetci mohli vidieť zázračné mesto namaľované podivným predava- čom. Ale mnohí nemali chuť ísť do múzea a farby začínali blednúť. Rýchlo zabudli na kresbu. Ale istého dňa deti našli farebné kriedy, ktoré neznámy zanechal a začali pokrývať skvelými kresbami šedivé múry mesta.
     Dnes ľudia hovoria o tomto mestečku: "malé farebné mesto, v ktorom všetci ľudia sa usmievajú a držia spolu".

     Aj do našej dediny prišiel takýto maliar, ktorým je sám Kristus a do každého z nás nakreslil krásu, aby sme si uvedomili, aký sme krásny a vzácny  pre tento svet, pre našu dedinu. Tie kriedy (ktorými sú láska, obetavosť, pokoj, zhovievavosť, trpezlivosť....), má každý z nás v sebe a môže nimi maľovať. Skúsme ich nájsť ak sme ich niekde zabudli, aby aj naša farnosť bola rozkvitnutá, plná úžasných darov, ktoré tu budú vo vzájomnom spolužití

     Prevelebná sviatosť na potechu

     V júny 1881 zomrel v Paríži kňaz Alojz Gaston de Bourger, povestný katolícky spisovateľ. Ešte v tom čase, ako ho vysvätili za kňaza, už o niekoľko dní zažil jednu z najväčších tragédií, aká môže v živote stretnúť - stratil zrak. Matka i celá rodina to považovali za veľké nešťastie, ale sám kňaz Alojz Gaston videl v strate zraku požehnanie Božie. A skutočne, slepota mu neprekážala v práci pre dobro duší. Kto nevie, že kňaz Alojz Gaston je slepý, keď číta a počúva aké množstvo náboženských diel napísal, nebude chcieť veriť, že ich autor bol slepý.
     Iba v jednom prípade pozdávalo sa mu utrpenie ťažké, a to preto, že nemohol navštevovať Prevelebnú Sviatosť tak často, ako predtým. V tejto veci sa vybral do Ríma v roku 1856 k pápežovi Piovi IX., aby ho poprosil o dovolenie mať Sviatosť Oltárnu vo svojej izbe. Také privilégium nedávajú len tak ľahko, preto pápež spočiatku nesúhlasil. Ale keď sa zadíval prosebníkovi do očí, vyčítal z nich veľký smútok a tichý žiaľ a preto nemohol mu odoprieť túto prosbu. Objal slepého kňaza, pritúlil si ho k srdcu a povedal: "Dovoľujem ti mať v izbe Prevelebnú Sviatosť na tvoju potechu".
     Po návrate z Ríma, kňaz Alojz Gaston dal napísať na tabernákulum slová - Na potechu.
     V tejto kaplnke prežíval väčšiu časť svojho života, často tu prebýval pol dňa, v noci odtrhol si zo spánku prinajmenej 2 hodiny. A z jeho úst bolo často počuť slová: "Za tri veci ďakujem Bohu každý deň - že som kňazom, že som slepý, a že mám v izbe Prevelebnú Sviatosť Oltárnu."
     Nápis - na potechu svieti neviditeľne na každom svätostánku, na každom oltári v našich chrámoch, kde sa uschováva Prevelebná Sviatosť Oltárna.
     Kiež by sme mali takú vieru a úctu k sviatostnému Kristovi, akú mal tento kňaz, ktorý so svojim hendikepom sa nerúhal Bohu, ale práve v ňom nachádzal potechu.
o. Peter Iľko
(Priložená krížovka: 12 / 2010)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!