č. 13 / 2010
21.6.-4.7.2010

        OSTROV SVIŠŤOV  (Priateľstvo a náš postoj)

     Medzi horami Gran Zebú sa nachádzalo malé azúrové jazierko. Uprostred jazierka bol viditeľný malý ostrovček. Jeho piesočné brehy boli plné kamienkov ako vajíčok. Kvety a kríky rododendrónov pokrývali úbočia hôr. Okolo jazierka mali svište svoje hniezda.
     Na ostrovčeku, uprostred jazera, sa každodenne stretávali tri živé svište: Richard, Adriana a Valerián. Hoci boli stále spolu, každodenne sa hádali od svitu do noci.
      Keď pili vodu pri prameni, Richard vykrikoval:
- Vyjdi z vody! Voda je moja!
      Keď skákali z kameňa na kameň, aby sa dostali na  ostrovček, bolo ešte horšie.
- Prečo z ostrova! - vrešťal Valerián - Zem je moja!
- Tráva patrí mne - pišťala Adriana, hľadajúc jemný šalátik a najvoňavejšie kvety.
      Istého dňa spoza rododendrónov vyšla veľká korytnačka.
- Skutočne bývam na druhej strane jazera - povedala pokojne. - Ale celý deň počujem iba: To je moje! To je moje!  To je moje! Pre neustále hádky tu niet pokoja. Jedného dňa sa presvedčíte, že to nie je najlepší spôsobom života.
      Korytnačka, len čo to dopovedala, obrátila sa a zmizla v hustých kríkoch rodo- dendrónov.
      Len čo prišiel Richard, vybehol s veľkým koreňom sladkého dreva v pysku. Ostatné vybehli za ním a kričali:
- Drevo patrí všetkým! Ale Richard s plným pyskom zahundral:
- Tento koreň patrí mne!
      Zakrátko tri svište bojovali labami a údermi chvostov, aby získali ostrovček.
- Môj je! - kričali všetky naraz.
     V istom okamihu sa zotmelo a hrozný hrmot naplnil povetrie okolo jazera. Silný dážď zahalil ostrovček, ktorý rýchlo zaplavovala voda. Jej úroveň neustále stúpala. Tri  svište sa triasli strachom. Pokúšali sa roztržito prilepiť na nepočetné kamene, ktoré trčali z vody. Ale zakrátko aj tieto boli zaliate. Zostal iba jeden balvan a naň sa vydriapali tri svište, triasli sa zimou a strachom. Stáli blízko seba a držali sa za ruky, prežívali ten istý strach, tú istú nádej, cítili sa trochu spokojnejšie. Každý z nich cítil, že dve iné srdcia bijú blízko jeho vlastného srdca.
      Pomaly, pomaly voda upadala. Dážď zoslabol, až prestalo pršať. Až vtedy svište objavili, že veľký kameň, na ktorý sa vydriapali, nebol vôbec kameň. Bola to korytnačka!
- Zachránila si nás! - zvolali všetky tri naraz.
      Nasledujúceho rána bola voda znovu priezračná. Na piesčitom dne jazera slnko naháňalo strieborné rybky. Radostné, malé svište začali sa kúpať a spolu hľadali  farebné kamienky. Spolu bežali do hustej voňavej trávy, hľadali sladké korene. Neskôr, keď odpočívali v chládku na  trávnatom ostrovčeku, cítili sa šťastné, ako nikdy doteraz.
- Aký to pokoj! - povedal Richard.
- Ó, ako je tu krásne! - tešil sa Valérián.
- A vieš čo,... - povedala Adriana.
- Čo? - spýtali sa ostatné dva svište.
- To všetko je naše!
     Ostrov svišťov je rozprávka odzrkadľujúca v priateľstve základný prechod od "ja" k "my". Premáhanie typicky detinského egocentrizmu je vždy ťažké, zvlášť v takom spoločenstve, ako je naše, ktoré veľmi zdôrazňuje hodnotu jednotlivca. Udalosť priateľstva sa začína od nás samých: treba sa stať milovanými, tj. osobami, ktoré iní považujú za hodné lásky. Ten, kto vo vzťahu k ľuďom je drzý, kto raní a vysmieva sa, nikdy nebude mať priateľov. Aby sme mali priateľov, treba mať čosi na dávanie, čosi vo vlastnej osobe, vo vlastnom spôsobe bytia a konania, ale nejde o veci materiálna, ale duchovné. Prvý z darov je radostné prijatie prítomnosti iných vo vlastnom živote. Nielen láskavý súhlas s ich jestvovaním, ale prijatie rovnakých zákonov. Základnou požiadavkou je sympatický pohľad na všetkých. Treba sa pozitívne uspôsobiť svoj  vzťah k sebe aj k iným.

     Nechať sa viesť !

     Čítal som o staručkom kňazovi, ktorý bol 50 rokov duchovným medzi svojimi veriacimi. Prišiel medzi nich ako novovysvätený, dobre sa cítil, preto sa inde nepýtal.
     Chystal sa na jubileum, na zlatú sv. omšu. Starý kňaz sám spomínal na uplynulé roky 50-ročného účinkovania. A tu ho veľmi znepokojovala myšlienka, či snáď nepracoval nadarmo. Čo sa za tých 50 rokov nakázal a výsledok? Život farníkov skoro ten istý, žiaden zjavný účinok. Akoby bol darmo kázal, darmo vystieral sieť k lovu.
     V predvečer jubilea zašiel si pred bohostánok do chrámu, pomodliť sa, poďa- kovať, ale zdriemol, veď bol starý, unavený, mdlý. A tu naraz zdalo sa mu, ako by dvere chrámu sa otvorili a do chrámu hrnú sa ľudia. Ťažko ich poznával: tváre ľudí, ktorých dávno bol už odprevadil do matky zeme. Díva sa a hľa, pristupujú k nemu a s povďačnosťou bozkávajú mu ruku.
     "Vďaka tebe, otče," hovorí jeden, "zachoval si mi svojím kázaním vieru, lebo som bol často zvádzaný a nebyť tvojich povzbudivých slov, bol by som odpadol od viery. Tisíckrát ti ďakujem!"
     Pristupuje druhý a vraví: "Svojimi kázňami otriasol si mi dušu a opustil som zlé chodníčky a dal som sa na dobrú cestu. Ó, ako vrúcne za toto ti ďakujem".
     A tretí pristupuje a vraví: "Kázaním svojím si ma dojal a pohnul, že som podal ruku svojmu nepriateľovi a pomeril som sa s ním. Odpustil som mu, a aj mne odpustil Pán. Ďakujem ti stokrát."
     A štvrtý vraví: "Svojimi kázňami si ma potešil. Bol som na kraji zúfalstva, chcel som samovraždou ukončiť svoj život a ty si ma zachránil. Pán Boh nech ti to odplatí."
     A radom prichádzali, a radom ďakovali.
     Kňaz sa v tom prebudil. Čo to? Aký podivný sen o mojich mŕtvych farníkoch! Spomenul si: teda predsa som nekázal nadarmo. Účinku nebolo vidieť, ale bol, vďaka Bohu! Ovocie dozrieva v tichosti - žatva bude vo večnosti.
     Tento príbeh som si vybral, len preto, aby sme si uvedomili, že kňaz tu je pre nás. Máme sa nechať ním viesť. Otvoriť svoje srdce, aby počúvalo osvieženie, ktoré mu Pán chce (aj prostredníctvom nehodného kňaza, ktorý nie je dokonalý, má tiež svoje slabosti a chyby), vliať. Je veľmi dôležité kŕmiť aj svoju dušu, aby vedela z čoho je vyživovaná, aby mala plno síl kráčať po ceste spásy. Nechajme sa viesť, aby sme okúsili Božiu dobrotu.
o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!