č. 15 / 2010
19.7.-1.8.2010
o. Peter Iľko

       Kde je tvoj poklad, tam je i srdce!

     V jednej komnate paláca cisára Karola V. leží umierajúci sluha. Celý svoj život strávil v službe cisára. Dnes sa blíži jeho koniec. V smrteľných úzkostiach obrátil sa na okolostojacich a prosil, aby privolali cisára k jeho posteli. Cisár prišiel a pýtal sa ho, čo by mohol pre neho urobiť v tejto poslednej chvíli. Verný sluha sa nadvihol na posteli, uprel na cisára svoj prosebný zrak: "Cisár" - vraví prosebným hlasom - "prosím ťa, predĺž mi život, čo len o hodinu."
      Cisár prekvapený tou prosbou odpovedal: "Nie, nemôžem."
     "Teda aspoň o štvrťhodinku, prosím ťa, cisár!"
     V očiach cisárových sa zaligotali slzy a odvracajúc svoju tvár ticho zašepkal:  "Nemôžem..."
     "Teda, tak je to" - zvolal sluha s posledným vypätím síl. "Celý život som ti verne slúžil, pre teba som zabúdal na Boha, na dušu, i na blížnych. Bol som ti verný a poslušný a ty nemôžeš mi teraz predĺžiť život ani len o štvrť hodinky. Ó, ja nerozumný, keby som bol tak slúžil Kristovi - Kráľovi kráľov, Bohu svojmu, ten by mi bol predĺžil život o celú večnosť." A hľa, teraz idem pred trón môjho Pána s prázdnymi rukami!"
     V čase audiencie Pius X. rozprával sa s hromádkou detí: "Deti, povedzte mi, čo sa vám v čase vášho pobytu v Ríme najväčšmi páčilo?"
     "Najviac sa nám páčili tunajšie chrámy" - znela odpoveď.
     "To ma veľmi teší" - povedal sv. Otec
     A chytil do náručia jedno dieťa, vyzdvihol ho do výšky a povedal: "A predsa vidíte, milé deti, keby v tomto momente zrútili sa všetky chrámy, Pán Ježiš by neplakal od žiaľu tak, akoby zaplakal, keby padla najkrajšia a najdrahocennejšia svätyňa, ako je srdiečko tohoto dieťaťa."
     Sv. Ján Vianney vo chvíli, keď mu podala kyticu kvetov jedna deva, povedal: "Dieťa moje, oveľa krajším kvetom, ako tie, čo si mi podala, si ty sama..."
     U nás sú často poklady nášho večného života zabudnuté, neupravené a bez akejkoľvek údržby. Snažme sa tu na zemi viac myslieť na naše poklady, ktoré majú nevyčísliteľnú hodnotu.

       Kryštálový Jakub
    
     Raz v ďalekom meste prišlo na svet priezračné dieťa. Možno bolo naň pozerať, ako cez vzduch či vodu. Malo telo a kosti, ale zdalo sa, akoby zo skla. Keď spadlo, nerozpadlo  sa však na kúštiky, ale vyrástla mu na čele priezračná hrča.
      Jeho bijúce srdce bolo viditeľné, bolo vidieť taktiež  jeho myšlienky, ktoré plávali ako bezfarebné rybky.
     Raz dieťa omylom oklamalo a hneď mohli ľudia vidieť klamstvo v podobe ohnivej gule za čelom. Keď potom dieťa povedalo pravdu, ohnivá guľa zmizla. Cez celý zvyšok života dieťa už nikdy viac neklamalo.
     Dieťa rástlo, stalo sa mládencom, mužom, každý mohol čítať jeho myšlienky a keď mu kládli otázky, bolo možné poznať jeho odpovede skôr, ako otvorilo ústa. Dieťa malo meno Jakub, ale ľudia ho nazývali kryštálový Jakub a mali ho radi za jeho statočnosť. Všetci okolo neho sa stávali  úprimnými.
     Bohužiaľ, v tej krajine sa dostal k moci ukrutný diktátor a začalo sa obdobie násilia, nespravodlivosti a biedy pre ľud. Ten, kto mal odvahu protestovať, zmizol bez stopy. Kto sa vzbúril, bol zastrelený. Chudobných prenasledovali, trestali, urážali tisícmi spôsobov.
     Ľudia mlčali a z obavy pred dôsledkami znášali upokorenia. Ale Jakub nemohol mlčať. Hoci neotváral ústa, jeho myšlienky hovorili za neho. Bol priezračný a všetci  čítali jeho myšlienky plné pobúrenia a odsúdenia voči nespravodlivosti a násiliu tyrana. Ukradomky si ľudia opakovali myšlienky Jakuba a nadobúdali nádej.
      Tyran prikázal uväzniť kryštálového Jakuba. Prikázal, aby ho vrhli do najtem- nejšieho väzenia. Ale vtedy sa stala mimoriadna vec. Steny cely, v ktorej bol Jakub zamknutý, stali sa priezračné a potom taktiež aj steny väzenia a vonkajšia ohrada. Ľudia, ktorí prechádzali popri väzení, videli Jakuba, ako sedí na stoličke, ako keby väzenie bolo z kryštálu a ďalej čítali jeho myšlienky. V noci z väzenia  vyžarovalo veľké svetlo a tyran vo svojom paláci si zastieral okná ťažkými záclonami, aby ho nevidel, ale aj tak nemohol spať. Kryštálový Jakub, hoci uväznený, bol silnejší  ako on, lebo pravda svojou silou prevyšuje všetko.

     Táto pekná rozprávka od Rodrigéza odpovedá na otázku: "Čo by sa stalo, keby ľudia boli priezrační a všetci by videli svoje myšlienky?" Ale jedna vec, ktorá je istá a predsa na ňu zabúdame je, že pred Bohom sme takí!

       Ako si získať ľudí

     Malý Marek išiel k dedkovi na dedinu, objavil uňho malú korytnačku a chcel sa s ňou hrať. Ale korytnačka stiahla hlavu a nôžky pod pancier. Marek pichal do otvoru drievkom, ale korytnačka nevyliezla. "Tak sa to nerobí," povedal dedko a vzal korytnačku do kuchyne a položil ju na teplé kachle. Korytnačke bolo teplo a hneď vystrčila hlavu a nôžky. "Vidíš," smial sa dedo, "tak na to musíš ísť! Stačí trochu tepla a korytnačka začne behať. S ľuďmi je to tiež tak. Nepokúšaj sa nikdy niekoho donucovať, aby sa ti podriadil, ale skôr ich získať teplom svojho chovania.
     Kiežby tento príbeh motivoval aj nás k takémuto konaniu, aby sme vedeli získať ľudí svojho okolia svojím srdcom, v ktorom bude Božia láska a porozumenie jeden k druhému. Posnažme sa, aby sme o tom ani veľa nehovorili, ale žili to vo svojom živote!
(Priložená krížovka: 15 / 2010)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!