č. 17 / 2010
16.8.-29.8.2010
o. Peter Iľko

        Kto príde do neba?

     Jedna rabínska historka rozpráva: Jeden rabín rád chodil na trhovisko, pretože rád rozprával a stretával sa tam s mnohými ľuďmi. Raz stretol v tlačenici samého proroka Eliáša. To bolo prekvapenie! Rabín okamžite pochopil svoju príležitosť. Eliáš bol predsa ohnivými koňmi vzatý do neba, ten bude najlepšie vedieť, ako to tam vyzerá a kto do neba príde. Priblížil sa k prorokovi, hlboko sa uklonil a úctivo sa opýtal: "Nemaj mi moju zvedavosť za zlú, ale kto sa dostane z tých ľudí na trhovisku do neba?" V skrytosti duše určite počítal, že bude prorok určite menovať jeho, učiteľa Zákona. Ale prorok nemusel sa dlho rozhliadať, povedal: "Z tých, čo sú tu, nikto." Po nejakej dobe prišli na námestie dvaja ľudia. Eliáš poťahuje rabína za rukáv a vraví: "Títo dvaja prídu do neba." Rabín je zvedavý, ktorí to sú. "My sme potulní hudobníci, keď vidíme, že je niekto smutný, zahrajeme mu veselú pesničku, až sa rozosmeje. Keď vidíme, že sa dvaja ľudia hádajú, tak sa snažíme ich zmieriť..., keď zbadáme, že niekto druhého utláča, tak mu hrajeme vážne piesne, aby sa spamätal..."
     Aj takto sa to dá! Dobrou pomôckou môže byť aj legenda  "Plameň svetla" od Selmy Lagerlöffovejo o jednom rytierovi, ktorý po víťaznej bitke pri jednej krížovej ceste prisahal, že donesie neporušený plameň zapálený od svetla v Božom hrobe v Jeruzaleme, do svojej vlasti, do rodného mesta Florencie.
     V skutku, zapálil sviecu v Božom hrobe, sadol na koňa a cestoval domov. Pretože musel svetlo opatrovať proti vetru a dažďu, nemohol si príliš všímať krajiny a ľudí a vôbec všetky vonkajšie veci. To svetlo z neho urobilo vnútorného, pokorného človeka. Kedysi ho prepadli lúpežníci. On, kedysi bojový rytier, im dal všetko, čo chceli, len ich prosil, aby mu nechali jeho svetlo. Obrali ho o všetko, o peniaze, o zbrane, o zbroj i o koňa, nakoniec sa nad ním zmilovali a dali mu starú dýchavičnú kobylu. Na tej došiel do Florencie otrhaný, špinavý, ale so svetlom na prsiach, ktoré uchránil od zhasnutia po dlhé mesiace. Od svetla sa potom rozsvietili sviece vo florentskom dome. Keď sa ho ktosi pýtal, ako mohol uchrániť plameň bez pohromy, odpovedal rytier: "Tento plamienok vyžaduje, aby ste prestali myslieť na iné veci. Musíte myslieť len na to, aby vám nezhasol a musíte dôverovať Bohu, že sa vám to podarí. Tak donesiete svetlo k cieľu."

        Znamenie kríža  (Ako sa správne žehnať)

     Znamenie kríža je typickým kresťanským gestom a sprievodné slová - V mene Otca i Syna i Svätého Ducha - patria medzi najstaršie a najjednoduchšie modlitebné formuly.
     O znamení kríža hovorí už svätý Cyril Jeruzalemský, ktorý svojich katechu- menov takto poučuje: „Nehanbíme sa vyznávať Ukrižovaného. Konáme s dôverou znamenie kríža prstami na čele.“
     Žehnanie sa znamením kríža sa uskutočňuje tak, že malíček a prsteník pravej ruky pritisne k dlani a ostatné tri prsty spoja sa dokopy. Takto zloženými prstami dotýkame sa najprv čela a spomíname meno Otca (čelo je miestom rozumu a najlepšie zodpovedá Bohu Otcovi, pôvodcovi sveta),  potom sa ruka spúšťa na prsia a dotýka sa ich a vyslovuje sa meno Syna (Ježiš Kristus zostúpil z nebies, z pravice Boha Otca, na  zem) a nakoniec sa dotýkame ramien (najprv pravé a potom ľavé rameno) a spomíname Svätého Ducha (Duch je symbol sily a moci, tak ako sú ramená miestom a symbolom sily).
     Ruka, ktorou sa žehnáme je pravá, ako taká, ktorá pri pohyboch a úkonoch človeka je vo väčšom užívaní. Pohyb ruky zhora od čela k prsiam znamená narodenie Ježiša Krista od Otca a jeho zostúpenie dole na zem. Pohyb z pravej strany na ľavú znamená to, že Ježiš Kristus prišiel na svet z pravice Otca a zvíťazil svojou smrťou na kríži nad diablom, ktorý predstavuje ľavú stranu.
     Znamením kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Ježišom Kristom na dreve kríža. Tiež má toto prežehnanie sa účinný význam. Vyvoláva v človeku blahodárne účinky, lebo odháňa od neho zlých duchov a udeľuje mu rôzne pozitívne dary.

        Najväčší diamant sveta

     Kedysi žil chudobný mních, ktorý putoval z dediny do  dediny a hovoril o Bohu a jeho dobrote. Uspokojil sa  čímkoľvek a na večeru mu často stačil kúsok chleba a trochu  vody z prameňa. Ktoréhosi večera prišiel do blízkosti dediny a aby neprekážal obyvateľom v tej hodine, uložil sa k spánku  pod stromom.
     Práve sa modlil večerné modlitby, keď dobehol  zapotený a zadychčaný jeden z obyvateľov dediny a volal:
     - Kameň! Kameň! Daj mi drahocenný kameň!
     - Aký kameň? - spýtal sa mních.
     - Minulej noci sa mi vo sne ukázal Boh - povedal  dedinčan - a oznámil mi, že ak sa vydám pri západe slnka na  perifériu dediny, nájdem tam mnícha, ktorý mi dá drahocenný  kameň. Ten kameň ma urobí bohatým navždy.
Spokojný a radostný mních prehľadal svoje vrece a  vybral z neho veľký, lesklý kameň.
     - Pravdepodobne ste mysleli na tento kameň - povedal - a podal kameň dedin- čanovi. - Našiel som ho na úpätí hôr  pred niekoľkými dňami. Vezmi si ho.
      Človek sa udivený pozeral na kameň. Bol to diamant. Určite to bol najväčší diamant na svete, lebo mal veľkosť ľudskej hlavy. S lesklými očami dedinčan vzal diamant a rýchlo odišiel. Umiestnil diamant na stolíku pri svojom  lôžku a uložil sa spať. Znepokojovali ho tisíce myšlienok.  Celú noc sa nespokojne obracal na lôžku, nemohol zaspať.
      Nasledujúci deň na úsvite znovu pribehol k mníchovi,  zobudil ho a prosil:
      - Daj mi bohatstvo, ktoré ti dovolilo tak ľahko  pozbaviť sa toho diamantu!
     Aj my potrebujeme mať toto bohatstvo. Nič človeka neurobí šťastnejším, čo je materiálne. šťastie človek nájde iba v tom, keď' vie dávať, odpúšťať a milovať. Možno sú to často otrepané frázy, ktoré bežne počúvame na kázni, náboženstve, alebo čítame v kresťanských periodikách. Ale problémom sa to stáva vtedy, keď' zistime, že ovládame tieto frázy aj naspamäť, páčia sa nám, snívame o nich, ako by to bolo super tak žiť a nič z toho neuskutočňujeme. Odbúrajme v sebe naše ego naše veľké ja začnime tieto možno otrepané frázy uskutočňovať vo svojom okolí. Najprv doma, potom na ulici s blížnymi, na pracovisku, v škole .... A uvidíme, ako nám bude dobre!


        Zodpovedné rodičovstvo

    
"Vy ste, (rodičia), apoštoli svojich detí. Váš dom je vaším kostolom. Akože my kňazi máme povinnosť starať sa o vaše duše a z tejto starostlivosti budeme skladať účty pred najvyšším Sudcom, o koľko viac ste povinní starať sa o duše vašich detí vy, ktorým ich Boh zveril osobitným spôsobom od prvého dňa na zemi... Z božských vecí je najbožskejšia - formovať mravy detí..." (J. Zlatoústy)
     "Cirkev dávame k dispozícii k rodine, svoj úrad majstra a vychovávateľa do rodiny sa priberajú, aby to splnili. Poslanie vychovávacie je predovšetkým na prvom mieste vecou Cirkvi a rodiny, otcov a matiek. Je ono vecou, vyplývajúcou z práva prirodzeného a Božieho a preto nemôže im ho nikto vziať a ani im ho nahradiť. (Pius XI.)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!