č. 18 / 2010
30.8.-12.9.2010
o. Peter Iľko

        Svrček poľný a minca

   
Istý mladý Ind mal priateľa, ktorý býval v Miláne. Spoznali sa v Indii, kde bol Talian na výlete. Ind bol sprievodca Talianov a ukazoval im najcharakteristic-kejšie zákutia svojej vlasti.
     Vďačný milánčan pozval Inda do svojho domu. Chcel sa mu zavďačiť a chcel mu ukázať svoje mesto. Ind sa dlho nemohol rozhodnúť, ale nakoniec pod vplyvom naliehania priateľa, vysadol na milánskom letisku Malpensa.
     Nasledujúceho dňa obyvateľ Milána a Ind sa prechádzali po centre mesta. Ind svojou tvárou čokoládovej farby, s čiernou bradou a žltým turbanom priťahoval pohľady okoloidúcich. Milánčan išiel pyšný so svojím exotickým priateľom. V istom okamihu, na námestí San Baibla, Ind sa zastavil a spýtal:
- Počuješ to, čo ja počujem?
Talian trochu udivený, napäl sluch, ale priznal sa, že počuje iba veľký hluk spôsobený mestským ruchom.
- Tu, blízko je svrček poľný, ktorý spieva - potvrdil  sebaistý Ind.
- Mýliš sa - oponoval milánčan. - Počujem iba mestský ruch. A okrem toho, na týchto miestach nieto poľných svrčkov.
- Nemýlim sa. Jasne počujem spev poľného svrčka - povedal Ind a začal prehľa- dávať lístie malých, chatrných  stromov.
Po chvíli ukázal priateľovi, ktorý na neho pozeral skepticky, malého poľného svrčka, ktorý sa ukrýval pred tými, ktorí sa hádali o jeho koncert.
- Vidíš, že je to svrček poľný? - povedal Ind.
- To je pravda - priznal sa milánčan. - Vy Indovia  máte sluch oveľa citlivejší, ako my belosi...
- Teraz sa mýliš - usmial sa múdry Ind.
- Počúvaj...
Ind vytiahol z vrecka peniaz a hodil ho nebadane na zem. Ihneď 4 či 5 osôb sa obrátilo a pozrelo na tú stranu.
- Vidíš? - spýtal sa Ind. - Tento peniaz keď dopadol, vydal zvuk oveľa slabší ako muzika poľného svrčka. A predsa si videl, koľko belochov ho počulo!
     Tento príbeh nám jednoznačne ukazuje, že ľudia vidia, počujú a cítia predo- všetkým to, čo ich skutočne zaujíma. V našom svete ľudia sa zdajú byť hluchí na bratské výzvy k priateľstvu, na spravodlivosť, pokoj, dobro.

        Veriť v neviditeľného Boha

     Istého jasného a veterného marcového rána, chlapec za pomoci dedka pustil do vetra papierového draka. Nesený silnými nápormi vetra, drak sa vznášal čoraz vyššie, až  nakoniec bolo vidieť iba malú bodku.
     Špagát sa odvíjal za drakom hore, ale dedko priviazal silno jeden koniec špagáta na ruky dieťaťa. Tam hore, na nebi, sa drak pokojne kolísal a poddával sa prúdom vetra. Dva tučné holuby, známi tárači, ktoré lenivo lietali, priblížili sa k drakovi a začali ohovárať jeho farby.
- Si strašne oblečený, priateľu - povedal jeden z nich.
- Leť spolu s nami. Usporiadame závody - povedal druhý.
- Nemôžem - odpovedal drak.
- Prečo?
- Som priviazaný k môjmu malému pánovi, tam dole na zemi.
Dva holuby pozreli dole.
- Nevidím nikoho - povedal jeden.
- Ja ho tiež nevidím - odpovedal drak. - Ale som si  istý, že tam je, lebo občas cítim trhnutie šnúrkou.
     Tento drak nás pobáda k jestvovaniu šnúry, ktorá nás "spája" s inými. Keď sa rodíme, už sme zapojení do "pavučiny" ľudských zväzkov. A nielen to: šnúra tejto pavučiny nás spája bezprostredne so Stvoriteľom, Bohom Otcom. Taktiež Boh sa môže stať "Veľký Neviditeľný",  Neznámy, Nepočuteľný. A predsa ak sa sústredíme a napneme náš vnútorný sluch, naše svedomie, pocítime "šklbnutie" Jeho prítom- nosti.
     Boh nás často „šklbe“, či už cez Božie slovo, alebo cez svoje telo a krv, alebo cez mojich blížnych, ktorých stretám. Problémom je, že ja na to nedbám a myslím si, že to nie je pre mňa. Možno si myslím, že nie som dosť silný na to, aby som niečo také zvládol. Ale verte mi veľký Boh nenechá nikoho napospas, kto k nemu vo dne v noci volá. Veď on nie je len veľký, neviditeľný Boh, ale Boh, ktorému záleží na svojom stvorení, keďže nesmierne MILUJE.

     „Jeden učenec prišiel k slávnemu rabínovi a povedal: "Preštudoval som mnoho kníh, ale Boha som nenašiel!" Rabín odpovedal: "Asi ste boli veľmi málo na kolenách.“
(Priložená krížovka: 18 / 2010)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!