č. 19 / 2010
13.9.-26.9.2010
o. Peter Iľko

        Kríž - nebo na zemi


     Za dávnych čias sa v Anglicku dostal do zajatia mladý rytier Neffon. Hodili ho do podzemnej diery, kde ledva na niekoľko hodín malým oblôčikom zasvietilo slnko. Spočiatku sa mladému väzňovi zdalo, že príde o rozum. Bol to hrozný výhľad...
     Väzeň sa vrhá na okované dvere, búcha päsťami do hrubých múrov, kričal a nariekal od žiaľu za slobodou, za rodičovským domom a za najbližšími. Ale po nejakom čase sa uspokojil. Lúč Božej milosti zasvitol v jeho srdci. Trpezlivosť a odovzdanosť do vôle Božej vytlačila z jeho duše smútok a zúfalstvo.
     Raz poprosil dozorcu o dláto. Dozorca šípil v tom podvod, nakoniec sa zľutoval nad ním a priniesol mu dláto a kladivo. Odvtedy využíval každú chvíľku voľného času, keď bolo v temnici trochu svetla a začal vyrezávať. V nesmiernych ťažkostiach vydlabával do skaly podobu ukrižovaného Spasiteľa. Po dlhých namáhavých dňoch dokončil prácu. Obraz bol naozaj pekný. Tvár Pána Ježiša obvitá hrubou tŕňovou korunou hľadela s náramnou láskou.
     Teraz mladý rytier dlhé hodiny kľačal na zemi zahľadený na obraz Ukrižovaného. Rozjímal o jeho mukách a porovnával ich so svojimi. O koľko viac rozmýšľal väzeň, pretrpel Spasiteľ ako ja. Vtedy našiel i on utíšenie a útechu, že kríž urobil zo zeme nebo. Po 12 rokoch oslobodili rytiera. Z jeho cely urobili kaplnku, v ktorej do našich dní vidieť vyobrazenie.
     Pre nás je kríž tiež len možno akési trápenie, bremeno. Ale musíme sa na kríž pozrieť aj iným svetlom, inými očami. Pre kresťana kríž je znakom spásy. Preto nemôže byť bremenom, ale naopak niečím utešujúcim. Veď je to doklad, že ja nemusím už trpieť, ja už som spasený Božou Láskou, ktorú treba vidieť na tomto kríži. Ak nebudeme hľadieť na kríž očami Boha, ktorý tam pre nás nechal zabiť svojho syna, nikdy nepochopíme tajomstvo Božieho zamilovania k nám! A toto je to najhlavnejšie - Kríž je Božia Láska!

         O HRIECHU s Tomášom Špidlíkom

        Potreba očisty

     Vo všetkých náboženstvách sa vyskytuje akýsi spôsob očisťovania, rituálneho (napr. umytie v posvätnej rieke) a asketického (pôsty, umŕtvovanie a pod.). Sme si vedomí, že je medzi nami a Bohom nejaká priehrada, že s ním nemáme voľný styk a že sme nejakým spôsobom sami zavinili tento neprirodzený stav. Obrazne sa vraví, že ľudia sú «nečistí», že potrebujú «očistenie».
     Grécka filozofia to odôvodnila psychologickým zákonom: Poznávať môžeme iba to, čo je nám podobné. Boh potom je iba duch. Poznávame ho teda tým lepšie, čím viac sa očistíme od hmoty a zmyslových dojmov (platónska katarzia), od vášní (na očistu tohto druhu kladú zvláštny dôraz stoici).
     I Písmo hovorí často o očiste. Koľko očisťovacích obradov bolo v Starom zákone! Bezprostredne pred príchodom Mesiáša sv. Ján krstí pri Jordáne nielen «nečistých» pohanov, ale i židov. Vyznávajú tak verejne, že i oni sa potrebujú očistiť, aby počuli slovo spásy sľúbené tým, čo sú čistého srdca (Mt 5, 8). Nestačí teda akási povrchná očista od hmoty a zmyslov. Škrvna je v samom srdci človeka, v jeho duchu. Volá sa hriech. Boh je svätý, svätý, svätý (Iz 6, 3). Nič hriešneho sa k nemu nemôže priblížiť (porov. Múd 7, 25). Všetky knižky o duchovnom živote sa teda musia otázkou hriechu vážne zaoberať.
     Nestačí hovoriť iba o cnostiach. Sv. Ján Zlatoústy ich prirovnáva k písmenám evanjelia, ktoré vpisujeme na doštičku srdca. Musí sa pochopiteľne najskôr zmazať staré písmo zloby, hriechu.

        Potreba často myslieť na hriechy

     «Na nebo sa môže zabudnúť, na svoj hriech však nikdy!» Tento a podobné výroky kajajúcich sa mníchov nám pripadajú nielen prehnané, ale aj zásadne nesprávne. Ukazujú kresťanskú dokonalosť iba z negatívneho hľadiska. Ojedinelý výrok však je vždy jednostranný. Správne sa môže pochopiť len v súvislosti.
     Starí egyptskí pustovníci bývali veľmi struční a vecní. Nemali radi, keď niekto používal krásne slová, ktoré neuskutočňoval, keď rozvíjal plány dokonalosti, na ktorú potom nestačil. Aby potom človek poznal, čo skutočne zmôže, musí mať svoj hriech stále pred sebou (Ž 50, 5). Kto pozná svoje hriechy, pozná seba. Kto si ich pripomína, ráta so skutočnosťou, s realitou života. Nevznáša sa ako blúznivý idealista.
     Škrupulózni, úzkostliví, duchovne nevyrovnaní ľudia pochopiteľne tiež myslia často na svoje hriechy. Majú totiž stále strach, že im doposiaľ Boh neodpustil. To však je prejavom nekajúcnosti alebo nevery v Boha, nie cnosti. Ten, kto sa uzdravil úplne, môže na svoju minulú chorobu myslieť pokojne, bez strachu a často. Ak to bola smrteľná choroba, bol to dôležitý úsek v živote, veľmi poučný pre ďalší vývin.
     Kto správne a často premýšľa o hriechu, naučí sa veľa. Prejdú mu mysľou základné kresťanské pravdy: otázka dobra a zla, Božia láska, život a Kristovo vykupiteľské dielo, skromné ocenenie vlastných síl, potreba Božej milosti a modlitby. To všetko, pravda, poznáme z kázní a čítania, z premýšľania. Ak však vidíme tieto pravdy v súvislosti s vlastnou chybou, s dennými pokleskami, stávajú sa živým zážitkom.
     Otázky týkajúce sa rozdelenia hriechov, ich odstupňovanie a posudzovanie z hľadiska spovedníka sa preberajú podrobne v morálke. I dogmatická teológia sa musí pri tejto téme vážne zastaviť, najmä ak ide o problém prvého hriechu, dedičnej viny, vykúpenia. Duchovní spisovatelia hovoria o hriechu menej systematicky. Zato však vyzdvihujú tie prvky, ktoré si máme často pripomínať a živo uvedomovať.
     I skúsených vodičov auta upozorňujú na nebezpečenstvo na ceste. Nie je to preto, že by nevedeli, ako sa zachovať na križovatke, v zákrute. Pri rýchlej jazde sa však ľahko zabudne, že tu hrozí šmyk, že sa môže náhle zjaviť auto v opačnom smere a pod. Upozorňovať na nebezpečenstvo v morálnom živote je povinnosťou kazateľov. Hovoria teda o hriechu často a snažia sa o to, aby ich slová boli psychologicky pôsobivé. Možno niekedy aj preháňajú. Taký tón mávajú i matky, keď púšťajú deti k potoku, k útesu. Povestná «kazateľská hrôza» je v podstate výrazom lásky matky Cirkvi.
     Hriech sám je, prirodzene, čosi negatívne. Práve preto sa dá o ňom správne premýšľať iba v pozitívnej súvislosti. Zlo pochopí len ten, kto ho vidí vo svetle dobra. Anglická mystická kniha Neviditeľný mrak vraví, že dva pojmy sú v mysli človeka, ktorý je dnes na zemi, neoddeliteľné: hriech a Boh.
                                                          
(z knihy Pramene svetla)    pokračovanie v budúcom čísle.
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!