č. 20 / 2010
27.9.-10.10.2010
o. Peter Iľko

        MOC MODLITBY PANNY MÁRIE

     Kňaz Tucholf, farár v kostole Panny Márie Víťaznej v Paríži rozprával túto udalosť.
     Sám pochádzal z protestantskej rodiny a vychovali ho v silných predsudkoch ku katolicizmu, ale najmä Panny Márie. Keď mal 6 rokov, naučil sa od svojich katolíckych kamarátov odriekať Zdravas Mária a raz to predniesol pred matkou. Matka mu prísne zakázala odriekať tú modlitbu. Chlapec poslúchol. Keď mal 9 rokov, predstúpil s podobnou otázkou pred svojimi spoluvyznávačmi. Prečo zakazujete ctiť Máriu, keď v Biblii, ktorá podľa vášho skúmania je základom náboženstva, čítame, že všetky pokolenia budú nazývať Máriu blahoslavenou. Či to neznamená, že všetci ju budú osobitným spôsobom ctiť? Prečo to my nerobíme? Všetci zmĺkli. A matka, ktorá kázala synovi mlčať, často opakovala, že toto dieťa bude našou hanbou, keď sa stane katolíkom.
     Keď mal 9 rokov, zašiel do protestantského zboru a keď otvoril bibliu, natrafil na tie isté slová, ktoré sa kedysi bol naučil od katolíckych kamarátov. Nedali mu odpoveď a to ho ešte väčšmi povzbudilo modliť sa tú modlitbu. A naozaj Tucholf opustil protestantizmus. A len sa trápil, že jeho príbuzní ostávajú ešte v temných mrakoch a robil všetko, aby im poskytol pomoc. Raz jeho sestra, matka niekoľkých detí povedala mu: "Vidíš tieto deti? Boh sám vie, ako ich milujem, ale ver mi, radšej by som vrazila dýku do ich sŕdc, akoby som ich mala vidieť, že sú katolíci."
     Nepoškvrnená však nedbala na túto kliatbu. Onedlho potom jej deti ochoreli. Do srdca matkinho sa vkradol nepokoj a ten nepokoj prenikol aj ostatných členov rodiny. Kňaz Tucholf, vidiac zúfalosť sestrinu jemne jej podotkol: "Prijmite moju radu, pomodlíme sa spoločne Zdravas Mária." Nik proti tomu neprotestoval. S kňazom Tucholfom na čele celá rodina šeptala polohlasne anjelské pozdravenie. Nepoškvrnená sa ukázala byť čujná a žičlivá. Deti ozdraveli. Natešená matka prestúpila na katolícku vieru a neskôr i celá rodina. Lebo Pán Boh milosti a obrátenie z hriechov udeľuje skrze ruky Panny Márie.

         O HRIECHU s Tomášom Špidlíkom

Hriech je jediné skutočné zlo
     «Hodnotu veci,» píše sv. Ján Zlatoústy, «nemôžeme odhadnúť skôr, kým nevidíme jej koniec, ku ktorému vedie». Preto vraví carihradský biskup s akýmsi ľahkomyseľným mávnutím ruky o všetkom, čo ľudia pokladajú za veľké nešťastia: smrť v rodine, strata majetku, choroba, zemetrasenie, vojny. To všetko nás má nakoniec viesť k dobrému, k tomu, aby sme hľadali útočisko u Boha. Zlé v pravom zmysle slova je iba to, čo od Boha odvádza; to je hriech. Preto máme byť ochotní stratiť radšej všetko, len aby sme zachránili dušu od zla.
     Nehody, bolesti, smrť nazývajú grécki Otcovia «fyzickým zlom», pretože sa vyskytuje vo viditeľnom svete, v prírode (fysis). Hriech však je zlo «morálne», vo sfére mravnosti, v duchovnom svete. Je to strata večného života, teda posväcu- júcej milosti, prítomnosti Svätého Ducha (smrteľný hriech) alebo aspoň duchovná choroba, oslabenie (všedný hriech). Boží obraz v duši sa akoby pošpinil blatom, alebo ako vraví Origenes, prikryl obrazom zvieraťa alebo diabla. Z toho vyplýva, že sú akoby udusené, alebo umlčané naše duchovné schopnosti. Strácame zmysel pre Boha a jeho veci, nevidíme ho v blížnom, v Cirkvi, vo svete. Rozum sa zatemnil, ako vraví katechizmus. Citovo nás priťahuje to, čo najviac vnímame. Nie sú to už veci duchovné, ale telesné, zmyslové, zmyselné. Tým sa i chcenie, vôľa naklonia na zlo.
     Ak odíde duša, telo sa rozkladá, hnije. Svätý Duch je akoby dušou človeka vo večnom živote. Jeho odchod znamená rozklad ľudských schopností. Strácame vnútornú jednotu poznania, vôľu, city. Podľa Pseudo-Makaria kvočka, ktorá zhromažďuje svoje kuriatka predstavuje Krista, ktorému prišlo ľúto našich rozptýlených, nesúvislých myšlienok a citov a ktorý prišiel, aby z nás zasa urobil jednotného človeka.
     Všeobecne povedané, nemáme nikdy zabudnúť na to, že «akékoľvek zlo je na svete, nech sú to choroby, vojny, zemetrasenia…, to všetko má pôvod v hriechu» (sv. Bazil). Následky hriechu už nie sú také zlé ako hriech sám, majú nás viesť k dobrému. Božie tresty tu na zemi, ako vravia teológovia, sú «medicinálne», liečivé. Nie je však radno nijaký trest na seba zvolávať. To sa potom stáva hriechom.
     I v Písme i v živote svätcov sa dočítame veľa príkladov, ako prísne a tvrdo Boh trestá hriechy, i tie, ktoré by sme považovali za maličký priestupok. «Na svete je dobro, zlo a veci indiferentné», píše sv. Kasián. «Ale jediné skutočné zlo je hriech, pretože nás odlučuje od Boha a spája s diablom».

Za hriech je zodpovedný človek sám
     Zaujímavé je čítať očistné modlitby iných náboženstiev. Tak napr. staroindická prosba znie: «Očisť, Bože, moju dušu, pozri na jej nevinnosť! Zlý duch ju oklamal, telo ju zviedlo…»
     Ako celkom ináč vysvetľuje hriech a vinu kresťanstvo! Origenes vyrátal, čo všetko nás k hriechu zvádza: svet, teda zlé vplyvy okolia, telo, teda zlé vášne, diabol, ktorý nám vnuká zlé myšlienky, prenikajúce ako šípy do srdca. Kto je teda zodpovedný za hriech? Odpovedá však rázne: «Ani svet, ani telo, ani diabol!» Diabla Boh potrestal za jeho vlastný hriech. Za náš hriech však ponesieme trest my sami, pretože iba my sami sme zodpovední za dobrovoľný súhlas so zlom. Jediná pravá príčina hriechu je teda naša vlastná vôľa, ktorá sa rozhodne pre zlo. Keby bolo príčinou hriechu niečo iné než my sami, potom by padla zodpovednosť na Boha samého, ktorý nás uviedol do ťažkej situácie.
     Kresťan teda nezvaľuje vinu na nikoho a na nič iné, sám sa bije do pŕs a vraví: «Moja vina!» Preto naše očistné modlitby majú túto typickú formu: «Bože, zmiluj sa nado mnou, odpusť mne hriešnemu!»

Prestúpenie Božieho zákona
     Kazatelia radi používajú analógiu, prirovnanie mravných predpisov a prírod- ných zákonov. Postavme dom bez ohľadu na zákony gravitácie, zrúti sa, zasejme obilie v opačnom ročnom období a v iných klimatických podmienkach, čo zožneme? K takému výsledku dospeje i ľudský život, ktorý je v rozpore s mravným zákonom daným od Boha.
     Prirovnanie samo ešte nie je zlé. Dobro, ktoré je večné, je stále a nutné, nutnosť sa potom dá vyjadriť v princípe, vysloviť v zákone. Sú teda prirodzené zákony mravnosti, dobra. I v zjavenom náboženstve vyjadril Boh svoju vôľu zákonom. Vernosť Pánovi sa u židov posudzovala podľa toho ako kto zachovával Zákon. Kristus, apoštoli a Cirkev formulovali svoju náuku v istých zásadách. Kresťanská mravouka ich pozbierala, roztriedila, zaradila, vypracovala systém.
     Čas od času sa však prejavuje odpor proti takej «legálnej morálke», kde sú všetky hriechy už akoby vopred odvážené. Farizeizmus, ktorý sa prejavil na konci Starého zákona, je odstrašujúcim príkladom, ako litera Zákona nahradila osobný synovský pomer k Bohu. Nebezpečenstvo farizeizmu potom bude vždy živé, nie nadarmo sa o ňom v evanjeliu toľkokrát hovorí. Nezaženie sa však tým, že sa zákony odhodia a zanedbajú. V istom zmysle tu bude vždy živá myšlienka sv. Pavla uvedená v liste Rimanom; zákon je dobrý a svätý, ale Krista nenahradí a bez neho stratí zmysel.
     Kto však Krista miluje, zachováva prikázania, tak totiž vyjadrí svoju lásku k nemu. Preto sa právom bojí porušiť i najmenšie z Božích prikázaní, aby nebol najmenším v Božom kráľovstve.Podľa sv. Bazila sú Božie príkazy ako hviezdy, podľa ktorých sa plavci v noci riadia, aby nestratili smer. Alfabetický žalm 118 nazvali obrazne «ruženec Božieho zákona», ktorý je svetlom a životom pre toho, kto kráča bez poškvrny «po cestách prikázaní».
     Pre stoikov bol mravný zákon vyjadrením nevyhnutnosti sveta, pre farizejov kódexom národných povinností a zvyklostí, pre kresťana však musí zostať stále živým slovom nebeského Otca, ktorého denne uisťujeme: Buď vôľa tvoja!
                                                        
(Z knihy Pramene svetla)    pokračovanie v budúcom čísle.
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!