č. 21 / 2010
11.10.-24.10.2010
o. Peter Iľko

        Slnečník

     Min-Hi bola plná vďačnosti a veľmi sympatická 12-ročná Číňanka, bývala s mamou a otcom v dedine na okraji lesa. Narodeniny Min-Hi pripadali na obdobie tepla, keď slnko pripeká a ľudia hľadajú tieň. Preto na svoje narodeniny dostala krásny slnečník.
- Môžem ísť na vychádzku s mojim slnečníkom? - spýtala sa mamy.
- Dobre, ale dávaj si pozor a rýchlo sa vráť!
    Min-Hi išla po okraji ryžového poľa, kde videla obrovskú gorilu, ktorá sa kolísala na strome, mávajúc rukami.
- Ach, ja úbohá! Nezostáva mi nič iné, len sa ukryť pod môj slnečník a čakať, kým ma chytí! - myslela si Min-Hi.
    Trasúc sa na celom tele, skryla sa pod slnečník. Ale nič sa nestalo... úplne nič! Keď sa rozhliadla, všade panoval pokoj a nebolo ani stopy po gorile! - Nezašla ďaleko, keď spozorovala veľké zviera, ktoré hrozne lomcovalo uprostred kríkov. Bol to obrovský tiger, ktorý sa potichu prikrádal rovno na ňu. - Ach, ja úbohá! Nezostáva mi nič iné, len sa ukryť pod slnečník a čakať, kým ma zožerie - pomyslela si zdesená. Celá sa triasla a ukryla sa pod slnečník. Ale nič sa nestalo... rozhodne nič. Keď pohliadla, všade vládol pokoj a nebolo ani stopy po tigrovi.
     Znovu kúsok podišla, keď jej tieň na tvári kázal pozrieť sa hore. Letel k nej vták s mohutnými krídlami, so zahnutým zobákom a ostrými pazúrmi.
     Ach, ja úbohá! Nezostáva mi nič iné, ako sa ukryť pod slnečník a čakať, kým ma schytí - pomyslela si zdesená. A celá chvejúca sa schúlila pod slnečník. Ale nič sa jej  nestalo... absolútne nič. Keď sa rozhliadla, všade panoval  pokoj a nebolo ani stopy po orlovi.
     Po návrate domov Min-Hi porozprávala mame o svojich strašných príhodách.
- A videla si, čo je namaľované na tvojom slnečníku? - spýtala sa mama. Min-Hi otvorila slnečník a až podskočila od strachu. Na slnečníku bol namaľovaný veľmi farebný, strašný drak s veľkými pazúrmi a ohnivými nozdrami.
- Vidíš? - povedala mama. - Pri pohľade na strašného draka, žiadna gorila, tiger či iný dravec sa ťa neopovážili napadnúť. - A dodala: Bude dobre, keď budeš vždy nosiť svoj slnenčník so sebou! Od toho dňa Min-Hi si to nedala opakovať dvakrát.
     Aj my máme znaky - sviatosti, ktorých sa diabol bojí, len my ich na vlastnú škodu nevyužívame .

        O HRIECHU s Tomášom Špidlíkom

Božia urážka
     Nielen filozofi, ale i katolícki teológovia mávali často ťažkosti, ako vysvetliť výrazy, ktoré sa vyskytujú v Písme a v náboženskej reči: Boha hriech uráža, zarmucuje, hnevá, a preto ho tresce. I sv. Tomáš Akvinský si myslí, že sa tomu dá rozumieť iba v akomsi širšom, prenesenom zmysle slova. Hriech škodí skutočne iba nám samým. Tým, že zadebním okno, neškodím slnku, ale zbavujem sa sám jeho svetla. V styku s ľuďmi odmietnutie daru nazývame urážkou. Hriech je odmietnutie Božej lásky, najväčšieho daru, preto mu po ľudsky vravíme «Božia urážka», i keď sa Boha samého dotknúť nemôže. Je totiž večne nezmeniteľné šťastie.
     Také vysvetlenie pojmu však celkom neuspokojuje duchovných autorov. Zdá sa im príliš filozofické. Výroky Písma i svätcov by tým stratili silu a celý význam. Na pochopenie hriechu nesmieme púšťať zo zreteľa tajomstvo vtelenia Božieho Syna. Stal sa človekom. Ako človek znášal bolesť, utrpenie. Hriech ho v pravom a plnom zmysle urážal. Podľa kristologického princípu sa potom prenáša na Boha to, čo je v Kristovom ľudstve. Správne hovoríme, že sa narodil, trpel, umrel Boh. Boh teda trpel urážkami za hriech.
     Hodnota Kristovho života je večná. Nie je to iba niečo minulé. Okrem toho Kristus žije ďalej vo svojom mystickom tele, v Cirkvi. I tam teda trpí, umiera. Ak urážame blížneho, urážame Krista: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili (Mt 25, 40). Každý hriech, i osamelý a súkromný, vo svojich hlbších následkoch uráža blížnych, teda i Krista a Boha.
     Nejde teda iba o vzdialenú obraznú reč. Dotýkame sa tu najhlbších tajomstiev viery, keď čítame napr. jednoduché slová pobožnosti krížovej cesty: «Boli to moje hriechy, ktoré ťa zrazili k zemi, pre ktoré ti pľuli do božskej tváre…» Ak je tu osobná urážka, je pochopiteľne možné i osobné odprosenie a zadosťučinenie.

Hriechy z neznalosti
     Moralisti pochopiteľne ospravedlňujú previnenie z neznalosti. Uznávajú však napriek tomu, že sama nevedomosť býva zavinená nedbalosťou, nezáujmom i zlou vôľou. Niet divu, že takú neznalosť posudzujú asketickí autori prísne. Sv. Bazilovi sa skoro zdá, že neznalosť hlavných povinností nie je ani možná u kresťana, ktorý chce ako kresťan žiť. Veď predsa evanjelium je ľahko zrozumiteľné a je na dosah ruky! Čo by asi povedal sv. Bazil dnes, keď všetci vedia čítať, keď je dosť a dosť duchovnej literatúry, a predsa je toľko ľudí, ktorí nepoznajú z náboženstva ani to najzákladnejšie!
     Okrem toho je s hriechom spojený ešte aj istý druh neznalosti. Sokrates povedal, že človek hreší iba z nevedomosti. Grécki Otcovia jeho vetu obrátili. Pretože človek hreší, stáva sa čím ďalej tým viac nevedomým. Myšlienka na Boha z jeho myslenia čím ďalej tým viac mizne, svedomie sa zakaľuje, mravné zásady sa stávajú nejasnými. Proti tejto nevedomosti musíme pochopiteľne bojovať, tak ako sa bránime proti tme na ceste svetlom reflektorov. «Cesta k poznaniu Boha,» píše Hesychius, «je zbaviť sa zlých náklonností a byť pokorným; bez týchto vlastností nikto Boha neuvidí.»
     K hriechu z neznalosti patria tzv. hriechy zo zabudnutia. Legálne farizejské poňatie vidí dokonalosť ako úplný súhrn predpisov. Neprestúpiť to, čo Boh zakazuje, je akiste veľká vec. Ale samo to znamená málo, ak nerobíme i to, čo Boh pozitívne od nás žiada, teda aby sme život vyplnili láskou, prácou, obeťami.
     K vyznaniu viny na začiatku omše sa pridali nedávno slová: Vyznávam…, že som nevykonal to, čo som mal vykonať.» Je dobré neklamať, nekradnúť, neurážať iných. Napriek tomu však nezabúdajme na Ježišovu kliatbu pri neplodnom figovníku (Mk 11, 13 nasl.). Niektorí vravia, že sa nemajú z čoho spovedať, nevedia, že by mali hriechy. A zatiaľ to dobré, čo zanedbávajú, je oveľa vážnejšie než zrejmé priestupky.

Hriechy z ľudskej slabosti
     Moderná psychológia prichádza na pomoc tým, čo sú zhovievaví k ľudským hriechom. Koľko rôznych zložiek pôsobí v jednom skutku, od dedičnosti až pod vplyvy podnebia! Skoro sa zdá, ako by človek ani nemohol za to, čo robí. I Kristus v evanjeliu sa prejavuje veľmi zhovievavo k hriešnikom, u ktorých vidí len slabosť, a nie zlobu.
     Niektorí mravokárni kazatelia, napr. i sv. Ján Zlatoústy, sa dávajú občas strhnúť k priamemu posudzovaniu, ktoré sa zdá neľudské a farizejské. Čiastočne sa to vysvetlí zápalom výrečnosti. Je tu však aj iný dôvod. Táto prísnosť vyniká na tých miestach, kde chcú Otcovia zdôrazniť základnú kresťanskú pravdu: jediný skutočný dôvod hriechu je slobodná vôľa človeka. Závisí totiž od nás, či chceme alebo nechceme dobro, od ničoho iného.
     Zle, pravdaže, tejto zásade rozumeli niektorí starí sektári, ktorí tvrdili, že dokonalý človek sa už nemusí báť nijakého prostredia, nijakého pokušenia. Je vraj dosť silný, aby všetkému odolal. Tak ďaleko iste nechcel zájsť nijaký pravoverný kazateľ. Preto svoje prvé tvrdenie o sile ľudskej vôle opravujú, dávajú mu správnu hodnotu a mieru výzvami opačného charakteru. Odporúčajú vyhýbať sa čo najviac všetkým pokušeniam. Sme totiž krehkí a slabí. Veď i anjel v nebi a Adam v raji zhrešili, tým skôr my ľudia na zemi!
     Máme preto svoju slabosť poznať a nevydávať sa nebezpečenstvu svojvoľne alebo z nedbalosti. Ide tu ostatne o niečo podobné ako pri hriechoch z nevedomosti. Slabosť ospravedlňuje hriech, ale naopak zasa dobrovoľné hriechy sú príčinou našej slabosti. Nedá sa teda celkom ospravedlniť.             
                                                        
(z knihy "Pramene svetla" pokračovanie v budúcom čísle).

        Človeče, ty to máš dobre

     Ktosi rozprával: Som na nádraží, je 17,10, čakám na príchod svojho vlaku. Tu sa ku mne otočí zrejme opitý muž, fľašku od piva drží v ruke, tackajúc sa zo strany na stranu. Chcem sa mu vyhnúť, ale muž vrazí fľašku na moje prsia s podivuhodnou otázkou: "Veríš v Boha?" Z úst opilca táto otázka znie trápne. Rozhliadam sa, či ju niekto nepočul. Dav ľahostajne prúdi okolo nás. Muž sa stavia netrpezlivým: "Tak veríš alebo nie?" Čo mám odpovedať? Tomu človeku predsa neide o pravdu. Neochotne zo mňa nakoniec vylezie: "Verím, ale..." Opilec sa prestál tackať: "Tak to máš dobre, človeče, máš sa čoho chytiť," povie a ja sa naňho pozorne pozriem. Jeho obličaj je vážny, zvráskavený ako kĺbko, z vodnatých očí tečú slzy. Akoby ľutoval, že sa chytil fľaše. A čoho sa môžeme chytiť my?
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!