č. 22 / 2010
25.10.-7.11.2010
o. Peter Iľko

        K šťastiu prostredníctvom dobrého človeka

     U náčelníka stanice sa konala veľká slávnosť. Promócie synove a sobáš dcéry naraz. A ako sa to uskutočnilo?
     Nuž Jožko po zavŕšení gymnázia chcel študovať ďalej a stať sa kňazom. Rodičia z hmotných dôvodov nemohli pomôcť synovi splniť jeho túžby. Pomohla mu v tom jedna z jeho sestier, pätnásťročná deva, ktorá nastúpila do zamestnania ako pisárka na stroji. Otec súhlasil s jej návrhom. Dal jej však isté smernice: "Buď predovšetkým opatrná s mužskými, neprijímaj žiadne dary, nedávaj sa pozývať..." Hedvička pracovala dobre a rýchlo, vo všetkom sa dokonale vyznala. Všeobecne si ju obľúbili a keďže bola driečna a milá, kolegovia jej nadbiehali. Ona sa však držala v odstupe. Na výčitky, že je zaostalá, odpovedala: "Práve, že som pokroková, mám odvahu pokračovať tak, ako považujem za správne."
     Keď raz príbuzní majiteľa továrne pohladili ju po tvári, odpovedala vtedy rázne: "Uterák visí v kúte, moja tvár nie je na to, aby ste si utierali špinavé prsty."
     Jednako ju však mali radi. Bola pracovitá, úslužná a veselá. Ale začal sa o ňu zaujímať zástupca riaditeľa fabriky, vidiac jej bezúhonné správanie, nadobudol k nej úctu a jeho úcta k tejto deve rástla zo dňa na deň, až sa stala jeho ideálom. Napokon pán Kleiner poprosil o jej ruku. Otec ponechal rozhodnutie na dcéru. A Hedvička dala súhlas, lebo vedela, že v ňom nájde dobrého muža. Ale pracovala v úrade až do vysviacky svojho brata. Bola naďalej bezúhonná, dokonca aj voči snúbencovi. Lenže raz sa dopustil snúbenec malej netaktnosti. Vtedy mu povedala: Vieš, že ťa milujem, ale nedala som ti dôvod na také správanie voči mne. Zrejme si zabudol, že som ešte len tvoja snúbenica. Ak ma neodprosíš do zajtra, bude koniec nášho priateľstva." A odišla domov. Na druhý deň ráno už o 8. hodine bol pred bytom snúbenice, aby ju odprosil. Mal príliš veľký cit pre spravodlivosť, aby neuznal, že nesprávne konal a spôsob, akým reagovala na to jeho snúbenica učinil mu ju ešte drahšou a milšou...
     Rozprával o tom aj sám zástupca riaditeľa, keď spolu s pôrodnou asistentkou bdeli pri lôžku Hedvičky, očakávajúc udalosť a napokon povedal: "Keby všetky dievčatá boli také, nebolo by nešťastných manželstiev. Zachovanie čistoty až do sobáša je nevyhnutnou podmienkou šťastia." Hedviga si vyvolila bezpečnú cestu. Od začiatku učila muža správať sa k nej s plnou úctou. Vstúpila do manželstva bez tône - škvrny. A šťastie predsa našla.

        O HRIECHU s Tomášom Špidlíkom

Závažnosť všedných hriechov
     Morálka sa snaží dobre rozlíšiť hriech v pravom a plnom zmysle slova, teda ťažký hriech od tzv. ľahkých alebo všedných hriechov. Toto rozlíšenie má, pochopi- teľne, veľký význam pre život. Veď by sme ináč ani nemohli žiť! Nikto z nás sa totiž ľahkým hriechom neubráni. Kto tu nevie správne rozlišovať, prepadne buď laxnosti a nedbalosti, alebo škrupuliam, nerozumnej úzkostlivosti.
     Morálka udáva tri okolnosti, z ktorých i jedna stačí na to, aby sme považovali hriech za ľahký:
1. nevedomosť alebo nedostatočná pozornosť;
2. nedostatok slobodného rozhodnutia pre slabosť, silný vonkajší alebo vnútorný
    nátlak;
3. nepatrnosť predmetu, malá dôležitosť priestupku zákona.
     Duchovní spisovatelia, pochopiteľne, nepopierajú to, čo učí mravouka. Predpo- kladajú však väčšinou, že každý už tieto rozlíšenia pozná. Ale netaja sa obavou, že by výraz «ľahký», «všedný» hriech mohol viesť k tomu, že ho považujeme za maličkosť, za niečo normálneho, o čo sa vôbec nemusíme starať.
     Ukazujú preto, akou vážnou prekážkou v dokonalosti sú i malé chyby, najmä ak sú úplne dobrovoľné: malé neláskavosti, lži, sebeckosť atď. Sv. Bazilovi sa dokonca zdá, že prejavuje väčšiu nevšímavosť k Bohu ten, kto nepočúvne v maličkosti, než ten, kto sa vyhne ťažkej povinnosti. V tejto súvislosti sa takisto hovorí o veľkých bolestiach očistca, ktorý je trestom za všedné hriechy. Upozorňuje sa i na to, že sa ťažkého hriechu nakoniec dopustí ten, kto sa dlho nestaral o malé hriechy.
     V životopisoch svätcov čítame, ako trpko si vyčítali i maličké previnenia, ktoré sa nám zdajú vonkoncom nezávažné. Prežívali totiž styk s Kristom živo a osobne. Vieme sami, ako nás mrzia i maličké nevernosti, ak ide o pravého priateľa. V tom zmysle sa môže rozumieť správne slovám, ktoré počula v zjavení sv. Margaréta z Kortóny: «V pravde ti vravím, že moji skutoční priatelia cítia každý hriech ako smrteľný. Lebo kto ma chce nasledovať a zotrvávať v myšlienkach pri niečom, čo je proti mojej vôli, uráža ma veľmi týmto svojich zotrvávaním…»
     Sotva sa nájde deň, kedy by sme neurobili chybu z nedopatrenia, roztržitosti, výbuchom zlej nálady, teda nedostatkom kontroly, ovládania. Podľa ubezpečenia mnohých mystikov nám Boh tieto nedokonalosti ľahko odpúšťa. Dokonca nám ich vraj schválne ponecháva, aby sme boli pokornejší. Zato vraj veľmi prísne súdi a tresce i maličkosti, ktoré sú pri plnom vedomí a dobre rozvážené, napr. pomstu a neláskavosti voči druhým, ktoré sú vopred pripravené.

Hriech a ľudská spoločnosť
     Niekedy sa hriechy rozdeľujú do troch skupín:
1. proti Bohu,
2. proti blížnemu,
3. proti sebe samému.
     Toto rozdelenie môže byť výhodné z praktických dôvodov, ale jeho hodnota je iba približná. Každý hriech totiž je i proti Bohu, i proti blížnemu, i proti sebe. Na tú druhú okolnosť sa však ľahko zabúda. Je to akoby sa vravelo: «Hreším sám, pôjdem do pekla sám, čo je koho do toho!»
     V najstarších knihách Písma sa však hriech prejavuje ako previnenie celého ľudu. Boh takisto za hriech tresce celý národ (celé ľudstvo v dedičnom hriechu). Preto všetok ľud proti prestupníkom Božieho zákona povstával, kameňoval ich, vyvrhoval ich zo svojho stredu. Stará Cirkev trestala veľké hriechy exkomuni- káciou, vylúčením od eucharistického stola, od jednoty veriacich.
     Býval polopohanský, polokresťanský zvyk v Rusku, že sa hriešnik spovedal zo svojich previnení «matičke holej zemi», aby mu bola po smrti ľahká. Dostojevskij v tom vidí prejav skutočného kresťanského cítenia, vedomia, že hriechom urážame všetko stvorenie. Raskoľnikov, ktorý sa v Zločine a treste rozhodne nakoniec, že sa prizná k vražde, vyjde von a bozká zem, zmáča ju slzami, aby mu odpustila.
     Ten istý hlboký kresťanský cit však prejavujú všetci tí, ktorí sa rozhodli, že budú konať pokánie za hriechy sveta. Vedia dobre, že sociálna neprávosť sa nenapraví ináč ako sociálnou obetou. Obeta potom, ako vraví sv. Augustín, «je vec božská, i keď ju prinášajú ľudia»; je to podiel na Kristovej obete, ktorá je za celý svet, za všetkých ľudí.

Všetky hriechy sú odpustiteľné
     Ako všetky ostatné pojmy, tak i hriech sa v Písme postupne vyjasňuje. Jeho plná zloba sa však prejavuje až v Novom zákone súčasne so silou Kristovho vykúpenia. Boh akoby odkrýval závažnosť choroby súčasne iba v tom okamihu, keď prináša neomylný liek. Ktosi prirovnal kresťanskú náuku o hriechu k diptychu, dvojitej doštičke, na ktorú sa v staroveku písavalo. Na jednej strane je napísané: «Hriech je najhroznejšie nešťastie.» Na druhej strane potom čítame: «Všetky hriechy sa dajú odpustiť, omyť pokáním.»
     Biblické prirovnanie hovorí o šarlátovom rúchu, ktoré zbelie a bude čistejšie ako sneh (Ž 50, 9). V staroveku boli na šarlátové farbivo pyšní preto, že sa nedalo zmyť. Boh dokáže to, čo by nedokázal nikto. Je to ostatne motív, ktorý sa často vracia v biblickom rozprávaní. Boh vstupuje vždy do dejín tam, kde ľudia skazili dobro, čo im Stvoriteľ prichystal. Odpúšťanie hriechov je «nové stvorenie», alebo ako vraví sv. Augustín, ešte väčší div než stvorenie sveta. Je tu potom i tá podivná okolnosť, že pri nej môžeme a musíme i my sami spolupracovať pokáním.
     «Veľké zlo je teda hriech,» píše sv. Cyril Jeruzalemský, «ale nie je nenapravi- teľné. Ťažké je pre toho, kto ho podrží, ale ľahké je pre toho, kto ho odhodí pokáním. Predstav si, že niekto má v ruke žeravé uhlie. Páli dovtedy, kým ho drží. Ak uhlík odhodí, zbaví sa toho, čo pálilo.»                               
(z knihy "Pramene svetla").
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!