č. 23 / 2010
8.11.-21.11.2010
o. Peter Iľko

       Potrebujeme jeden druhého

    
Lev Nikolajevič Tolstoj napísal jednu vzácnu poviedku s názvom: "Pán a jeho sluha".
     V tejto poviedke istý bohatý, ale pritom veľmi skúpy obchodník Vasil Andrejevič má u seba sluhu, ku ktorému nemá cez dlhé roky jediného pekného slova. Sluhovu vernosť a oddanosť považuje za voľačo samozrejmého, veď ho platí. - Raz vezie tento sluha svojho pána v treskúcej zime do ďalekého mesta, kde mal tento uzavrieť veľmi výhodný obchod. Neočakávane nastane prudká snehová fujavica, že nevidieť ani na krok. Prídu do istej dediny, ľudia nahovárajú obchodníka, aby sa nehýbal z dediny. No, všetko nahováranie je márne. Obchodník nemal na mysli iné, ako výhodný obchod, chce sa čím skôr dostať do mesta, aby nič nezmeškal a preto nevšímajúc si ukrutnú zimu a fujavicu, ženie svojho sluhu do tmavej treskúcej noci, mysliac si, že má dobrú bundu. Sneh padal stále hustejšie, tak že cesta zostala celkom zaviata. Z ďaleká bolo počuť divý hlas vlkov. Napokon stratili cestu, zablúdili. Pán teraz už uznal, že ďalej nemôžu ísť. Rozkázal zastaviť sane a rozhodol sa vyčkať ráno v snehovom poli. Zamotal sa dobre do svojej teplej bundy a ľahol si do saní. Sluha sa zakrútil do slamy. Pán nemohol zaspať, ten dobrý obchod mu stále chodil v hlave. Čas bežal a zima si prerazila cestu aj cez kožuch, obchodník pocítil zimu, začal sa triasť a myslel si: "Načo tu budem ležať, ešte tu aj zmrznem. Sadmen si na koňa a pôjdem. Nikita nech zmrzne. On nemusí žiť, ja si ale musím zachrániť život." Sadol si na koňa a bežal do tmavej noci. Bežal hodinu, dve, blúdil po snehu, napokon, po dlhom blúdení našiel sa pri svojich saniach. Nikitu našiel polomŕtveho. Stál a rozmýšľal: "Keď mi Nikita zomrie, zahyniem aj ja, lebo ja nepoznám cestu. Musím ho zohriať, aby ožil."
     Ľahol si na Nikitu, zohrieval ho svojim telom a teplým kožuchom. Po dlhšej chvíli zbadal, že sluha ožíva a vtedy radostne zvolal: "Nikita žije, budem zachránený životu i ja."
     Táto poviedka je veľmi poučná. My ľudia musíme porozumieť jeden druhého, jeden bez druhého nevyžijeme, alebo aspoň veľmi tvrdý by nám bol život. A tak, milujme svojich blížnych, aby sa nám ľahšie žilo!

        Ešte raz ako sa navzájom potrebujeme

     Veľmi sa milovali. Keď vypukla vojna, snúbenca povolali k vojsku. Ona zatiaľ viedla jeho malý obchod. Istého dňa dostala z frontu úradnú zvesť, že snúbenec je ťažko chorý, z dôsledku zranenia leží v nemocnici. List bol písaný cudzou rukou. O niekoľko dní znovu zvesť dostala, že ho previezli do nemocnice vo vlasti. Rozhodla sa cestovať. Na veľké prekvapenie uvidela bezmocnú kaliku bez rúk z bez jednej nohy. Ruky mal odrezané po lakte, nohu nad kolenom. Keď snúbenec uvidel snúbenicu, rozplakal sa ako malé dieťa.
      S veľkou námahou sa jej podarilo stlmiť v sebe žiaľ a bolesť. Pred zrakom obrazotvornosti uvidela celú budúcnosť. Čo si teraz počať? Či ho zanechať? Nie, nikdy! Jej svätou povinnosťou je vytrvať pri ňom, obetovať sa mu. Predsavzatie si urobila a aby ho nedržala dlhšie v neistote, pýtala sa ho: "Či ťa skoro prepustia z nemocnice? Kedy sa budeš môcť zasa vrátiť domov?"
"Hádam za nejakých 14 dní" - odpovedá za neho lekár -"ale len tak, ak bude mať zaručenú doma starostlivú opateru."
"Opatera mu nebude chýbať, máme sa zosobášiť a vtedy mu nebude nič chýbať."
Lekár to pochopil. "Máte deti?"
"Ako, predsa sa máme len zosobášiť."
"Pani, vy ste statočná žena."
     Ona sa potom vrátila k snúbencovi a povedala mu: "Drahý, daj mi svoje papiere, aby som mohla dať napísať ohlášky a vybaviť všetky formality. Ty sa chudáčik o nič nestaraj. Nájde sa i pre teba dosť zamestnania, ktoré budeš môcť vykonávať. Postupom času možno si navyknúť na všetko."
     Stalo to predsa trochu námahy, kým snúbenec pristal na tento návrh. "To nie je možné, to nie je možné, aby si sa zaviazala s takým mrzákom, ako som ja."
     Rozcítená, že on málo chápe jej hodnotu, povedala mu: "Spojila nás láska a len smrť nás môže rozlúčiť. Moja láska nevyhasla a nazdávam sa, že aj ty ma ešte miluješ." S týmto rozhodnutím vrátila sa domov a proti námietkam a odporu najbližších, urobila príslušné kroky. Sobáš sa konal. Po roku prišiel na svet chlapček a medzi nimi z roka na rok sa prehlbovala vzájomná láska. Veď ozajstná láska stavia seba na druhé miesto a túži predovšetkým urobiť šťastného toho, koho miluje.
(Priložená krížovka: 23 / 2010)
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!