č. 25 / 2010
6.12.-5.19.2010


Autor
Email
o. Peter Iľko

        Hviezdičkové topánočky

     Kedysi jestvovalo mesto, ktorého obyvatelia mali predovšetkým poriadok a pokoj. Ustanovili zákony, ktoré tvrdo riadili všetky podrobnosti každodenného života. Všetky fantázie, všetko, čo bolo neobyčajné, považovali za čudáctvo. A za čudáctvo bolo určené väzenie.
     Obyvatelia mesta si nikdy nepovedali "dobrý deň" na ulici. Nikto nehovoril "prosím", všetci sa báli navzájom a pozerali nedôverčivo na seba.
     Komisár Leonardi, šéf polície, nikdy nemal dostatočné množstvo policajtov na to, aby robili výsluchy, dozor, aby  zatvárali, trestali...
     Už deti v predškolskom veku sa učili starostlivo opatrovať svoje kľúče. A boli tam kľúče od všetkého: od  dverí, od skriniek, od škatúľ s hračkami, dokonca i od  škatúľ s cukríkmi.
     Večer sa ľudia rýchlo vracali domov, potom rýchlo zatvárali okná a dvere. Boli tam však chlapci, ktorí dokázali ešte mrkať na seba ako aj učitelia, ktorí ich k  tomu povzbudzovali... Ale predovšetkým tam bola Kristína.
     Kristína mala blond vlasy, priamo slnečné a blyštiace oči, ako horské jazierka. Nikdy si nemyslela: "čo povedia ľudia?" V meste o nej mnoho klebetili, lebo Kristína pomáhala všetkým, ktorí to potrebovali. Potešovala plačúce deti i starčekov, ktorí boli osamotení. Prijímala všetkých, ktorí prosili o pár halierov, ako aj tých, ktorí prosili o niekoľko slov nádeje.
     Všetko sa to zdalo ako škandál. Ľudia nemohli zniesť takýto spôsob života, ktorý bol odlišný od ich vlastného. Istého dňa komisár Leonardi s dvadsiatimi policajtmi  prišiel uväzniť Kristínu, ktorú priatelia tiež nazývali Kri-Kri. Dal ju do väzenia, aby sa nemohla dopúšťať ďalšieho "čudáctva".
     Stalo sa to niekoľko dní pred Božím Narodením. Štedrý deň tu bol sviatok, ale mnohí obyvatelia už nevedeli čo a ako. Pamätali si iba na to, že toho dňa sa treba dobre najesť a uspokojovať sa. Ale bez prehnanosti, aby neochoreli... Predovšetkým na Štedrý večer museli všetci umiestniť svoje topánky pred kozubom, aby nasledu- júceho dňa v nich našli darčeky. Tak robili v meste všetci, skutočne všetci.
     Tak to bolo aj na ten Štedrý večer.
     Na úsvite utekali všetci tam, kde nechali topánky, aby našli darčeky. Ale... Čo sa stalo? Nebolo ani stopy po darčekoch! Dokonca ani jednej čokolády, ani orieška! A okrem toho... topánky!
     V celom meste všetky topánky nemali páru. Pán Bomboni našiel bálovú črievicu, 80-ročná babka mala kopačku futbalistu, malé dieťa našlo topánku číslo 47 atď. Nebolo dvoch rovnakých topánok v celom meste! Otvorili sa dvere i okná, všetci obyvatelia vyšli do ulíc. Každý krútil svojou topánkou a hľadal podobnú. Nastal veselý a sviatočný zmätok. Keď vlastníci našli svoju druhú rovnakú topánku, radovali  sa, smiali sa a mali chuť sa objímať. Možno bolo vidieť radcu Bonboniho s úsmevom, ako dal čokoládu malému dievčatku, ktoré nikdy predtým nevidel, i starenku, ktorú  viedol chlapec. Iba niektoré okná zostávali stále zatvorené. Také boli aj okná komisára Leonradiho. Keď však počul  trmu-vrmu z ulice, myslel si, že je to revolúcia a utekal  pre zbraň. Naraz jeho pohľad padol na topánky, ktoré si nechal pred kozubom. Bol udivený. Popri jeho ťažkej topánke stála červená topánočka Kri-Kri. Zobral túto topánočku a utekal do väzenia. Cela, v ktorej bola Kri-Kri, bola zamknutá na kľúč. Ale dievčatka nebolo. Pod stolom pri  komisárovej topánke stála červená topánočka. Komisár sa pozrel cez okno. Na ulici si ľudia vymieňali topánky a objatia. So vzrušením komisár spozoroval, že svetlo, ktoré vychádzalo z okna, bolo zlaté a teplé ako slnko a malo nebeské záblesky, aké vidno neraz v horských jazierkach. Vtedy pochopil.
     Úžasný príbeh v podstate je to povzbudenie, aby sme začali v období Božieho Narodenia skutočné zmeny v našom živote. Božie Narodenie nemôže zanechať veci nevybavené: musí vplývať na existenciu ľudí. V rozprávaní sviatok Božieho Narodenia vyvoláva "revolúciu" sŕdc i medziľudských vzťahov. Ako kresťania sa pýtame sami seba, trochu bojazliví a zmätení, či je ešte možné oslavovať Božie Narodenie v súlade s jeho zásadným významom, s autentickou vnútornou  účasťou.
     Katechéza v týchto dňoch sa však nemusí stať iba kritikou dnešných osláv Božieho Narodenia. Môže to byť totiž príležitosť na krásne uvažovanie o tajomstve viery, ktorá v tejto slávnosti musí byť pripomínaná a prijatá v hĺbke nášho srdca, našej existencie a vždy novým záväzkom, aby Božie Narodenie slávila nielen Cirkev svojou oficiálnou liturgiou, ale aby sa mohla aj spoločnosť oslobodiť od zmätku týchto dní.
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!