č. 5 / 2011
28.02.-13.3.2011
autor
email

            Nevyberaj si

       Stredoveká legenda rozpráva: Akýsi človek neustále nariekal, že má ťažký kríž. Všetci sú na tom lepšie, len on má kríž najťažší. Boh sa nad ním ustrnul a odviedol ho do veľkej siene, kde boli vystavené kríže všetkých ľudí na svete. "Môžeš si namiesto svojho kríža vybrať nejaký ľahší," dovolil mu Boh. Ten človek s radosťou začal prehliadať kríže. Padol mu do oka maličký krížik, ale keď ho chcel zodvihnúť, nedokázal to. "Ten je veľmi ťažký," povedal a hľadal ďalej. Hneď vedľa bol tenký kríž, ale keď si ho dal na ramená, cítil, že má hrany ostré ako britva. Hneď kríž postavil na miesto. A tak to šlo ďalej. Každý kríž mal niečo nepríjemného: jeden bol príliš ťažký, iný príliš ostrý, ďalší príliš dlhý. Žiadny sa mu nepáčil. V kúte spozoroval stáť kríž, ktorý sa mu prihováral. Nebol ani príliš veľký, ani príliš ťažký, ani príliš ostrý. "Ten si vezmem!" povedal a hodil si kríž na rameno. Keď sa bližšie pozrel, spozoroval, že je to ten kríž, ktorý doposiaľ niesol."
       Veľa krát nám chýba jedno riešenie na mnohé naše problémy! V ďalšom príbehu môžeme vidieť odpoveď.
       Vo Florencii žil zbožný kňaz Galeatini. Dal si namaľovať tvár Krista trpiaceho a tŕním korunovaného. Zavesil si obraz pri okne a celé hodiny sa naňho díval. V oproti stojacom dome žila ješitná vdova. Celé dni preležala na okne a neušlo jej, že sa kňaz dlhé hodiny pozerá na jedno miesto pri okne. Iste tam má zrkadlo, pomyslela si, a prezerá sa, aký je krásny. Nedalo jej to, a keď kňaza stretla, povedala štipľavo: "Otče, myslela som, že ste svätý kňaz a zatiaľ sa celé hodiny pozeráte do zrkadla. Kážete proti pýche a sám do nej padáte!" Kňaz sa podivne usmial: "Pani, máte pravdu, pozerám sa opravdivo do zvláštneho zrkadla. Čím ďalej sa doňho dívam, tým viac hriechov na sebe poznávam. To zrkadlo má pre mňa takú moc, že sa od neho nemôžem odtrhnúť." "Ukážte mi ho!" zatúžila ješitná žena. "S radosťou," kňaz jej ukázal Kristovu tvár. "Dívajte sa doňho denne, hodiny, dni, mesiace a obnažíte si svoju dušu!"

          Veľký pôst - naša „malosť“ sa mení cez Kríž na „veľkosť“

       V pondelok 7.3. 2011 vstúpime do obdobia Veľkého pôstu. Voláme ho Veľkým. Ale môže byť Malý, alebo Nijaký - Žiadny. Všetko závisí od toho, aký osobný postoj k nemu zaujmeme. K pôstu môžeme pristupovať ako k nejakej informácii. Napríklad k informácii o astronomickej jari, čiže prijať do svojho vedomia nejaké informácie, že sa čosi okolo mňa deje.
       V katolíckej Cirkvi sa zmení liturgická farba, kňaz bude oblečený do tmavého pôstneho rúcha, zmenia sa liturgické piesne, nápevy, nebudú sa spievať veselé piesne, jednoducho zmenia sa elementy liturgie. Vo mne sa pritom nemusí zmeniť nič. V takom prípade ide o nekresťanský prístup ku kresťanskej skutočnosti Veľkého pôstu. Bolo by dobre, keby sme sa všetci usilovali prežiť tento čas ako čas intenzívnej duchovnej prípravy slávenia Veľkonočného Trojdnia, čiže Veľkonočných sviatkov.
       Ako to máme urobiť, poúča nás dlhoročná praktika Cirkvi. Predovšetkým máme sa výraznejšie ako doteraz postaviť pred nášho Vykupiteľa, pred nášho Pána Ježiša. Rozjímať nad jeho utrpením, ktoré znášal pre nás, a za našu spásu. V tom nám môže pomôcť účasť na krížovej ceste, spoločná modlitba a meditácia Svätého písma v rodine, intenzívnejšia osobná modlitba, čítanie katolíckej tlače a kníh. Ponáraním sa do hĺbky tajomstva vykúpenia si môžeme lepšie a hlbšie uvedomiť hrôzu hriechu. Lepšie a hlbšie si môžeme uvedomiť potrebu obrátenia, skoncovať s hriechom, prerušiť kontakty so všetkým, čo nás nabáda a privádza k hriechu. Ide o radikálne rozhodnutie, o radikálny boj aj so všednými hriechmi a kráčanie ku kresťanskej dokonalosti. Uľahčiť nám to môže úprimné a odvážne ponorenie sa do hĺbky vlastného svedomia, či už cez veľkopôstne obnovy, či cez sviatosť zmierenia.
       Uvedomenie si lásky, akú nám preukázal Boh - Otec cez utrpenie a smrť svojho jediného a milovaného Syna Ježiša Krista, uvedomenie si krutej nevďačnosti vyjadrenej cez spáchané hriechy nás všetkých - to je zmyslom zadosťučinenia a pokánia. Preto kresťania od začiatku praktizovali pôst - nazývaný Veľkým, lebo prevyšoval iné pôsty časom trvania - trval štyridsať dni. Rovnako bol veľký čo sa týka obsahu, spočíval na značnom obmedzení počtu jedál, často to bolo iba jedno jedlo denne, ďalej v akosti prijímanej potravy a v zrieknutí sa rôznych zábav. To všetko znamenalo aj ušetreniu peňazí, ktoré sa v najstaršej kresťanskej tradícii potom dávali chudobným. Mnohí si tieto praktiky osvojili aj dnes. Nájdu sa ale aj takí, ktorí povedia: veď toto všetko je prežité, zastarané a nemoderné. Pripusťme, že je to nemoderné, ale pripusťme aj to, že je to moderná nutnosť, aby sme dokázali aj my poskytnúť duchovne i materiálne hladným to, po čom sami túžime - Ježiša Krista, ktorý má moc zmeniť nás i celý svet.
       Montalembert sa pýta päťročnej dcérky: Či vieš, načo si na svete?" "Aby som ťa milovala" - a vrhla sa otcovi do náručia. Po pätnástich rokoch ho žiada o dovolenie, aby smela vstúpiť do kláštora a jej otec si napísal do svojho denníka:
       "Ježiš prišiel do môjho domu, aby si odo mňa vyžiadal dcéru. Ježiš je skutočný dobyvateľ sŕdc. Kto je tento bezpríkladne milovaný, ktorý pred 1800 rokmi zomrel na dreve potupy (kríž bol Rimanom šibenicou) a ktorý tak mocne k sebe tiahne mladosť, krásu, lásku? Ktorý sa javí srdciam v takom jase a kúzle, že mu nemôžu odolať? Ktorý tak náhle na ne zaútočí a razom ich pre seba záskava? Je to človek? Nie, je to Boh... Len Boh môže dosiahnúť takýchto triumfov.
       Tento Ježiš, ktorého božstvo je denne urážané a opľúvané, dokazuje denne svoje božstvo znova a znova zázrakmi odriekania a lásky duší, úplne sa oddávajúcich jemu a pre neho. Mladistvé nevinné srdcia sa mu úplne zasväcujú, aby sa mu odvďačili týmto darom za dary, ktoré nám bez našich zásluh slobodne udeľuje. Obeť, ktorú mu ľudia takto prinášajú, ktorá ich takmer pribíja na kríž (kríž odriekania a sebaobetovania) je skutočne odplata ľudskej lásky za lásku Boha, ktorý sa dal pre nás pribiť na kríž."
       - Žiaľ, že slová tohto muža nečítal JAURÉS, socialista, ktorý bez slova klesol do leňošky, keď jeho dcéra ho žiadala o to isté! Zrútil sa... Chcel meno Kristovo vyhladiť z celej Francie a nevyhladil ho ani zo srdca svojej jedinej dcéry!
       Toto je najväčšia vec na kresťanstve. Krista, ktorý nesmierne miluje nedokáže nikto vymazať. Od neho môžeme len a len čerpať. Pôstna doba prichádza na to, aby sme si uvedomili svoju malosť, ktorú Boh vyzdvihol na dreve kríža, aby ukázal, aký veľký sme pre neho, ako veľa pre neho znamenáme!

          Šťastie

       V roku 1932 zomiera v Amerike milionár Winferd. V testamente odkazuje dcére, ktorá bola už niekoľko rokov rehoľnicou, svoj majetok, ale pod podmienkou, že odloží rehoľné rúcho a vráti sa do sveta. Dcéra bez rozmýšľania s úsmevom vyhlásila: "Rada sa zrieknem všetkého, pretože len na tom mieste môžem byť šťastná, na ktoré ma postavil dobrý Pán Boh". Možno teda opustiť všetko a byť šťastný.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!