č. 6 / 2011
14.3.-27.3.2011
autor
email

            Bambus

      V záhrade stal mohutný bambusový strom, bol pýchou majiteľa záhrady. Jedného dňa prišiel pán k bambusu a hovorí: "Potrebujem ťa." "Rob so mnou, čo chceš," odpovedal strom. "Ale ja ti musím odrezať všetky vetvy!" povedal smutne pán. "Nie, pane, to nie. Použij ma ako chceš, ale moje vetvy mi nechaj!" "Keď ti nebudem môcť odrezať vetvy, nemôžem ťa potrebovať," povedal pán. V záhrade sa rozhostilo ticho, len vietor šelestil listy stromov. "Dobre, pane," povedal po chvíli bambus skláňajúc korunu, "orež ma, ako chceš!" Pán však naliehal ďalej: "Musím ti urobiť ešte inú bolesť, musím ťa zrúbať a rozrezať na kusy!" "Ach, to nie, môj pane," kričal bambus, "to zahyniem, ja, tvoj najkrásnejší strom!" "Keď ťa nebudem môcť sklátiť a rozrezať," odvetil pán, "nemôžem ťa potrebovať!" Opäť bolo ticho, motýle poletovali od kvetiny ku kvetine, slnko hrialo a záhradu naplnila ťažká vôňa orchidey. "Pane, súhlasím, zrúbaj ma a rozrež na kusy!" zašeptal bambus.
      Tak sa stalo. Pán zrúbal strom, orezal listy a vetvy a nakoniec rozrezal pozdĺž kmeň na dlhé tyče. To všetko zaniesol k prameňu, zložil tyče tak, aby nimi mohla prúdiť voda na suché polia, ktoré potrebovali vlahu. Keď bambusom prúdila životodárna voda a keď videl, ako sa polia zelenajú a prinášajú hojnú úrodu, chválil pána za jeho rozhodnutie ho zrúbať a zbaviť drene. Len tak, rozrezaný a zrúbaný, priniesol bambus kraju veľké požehnanie.

          Povstať

      Mladý kňaz mal po prvýkrát kázať pri bohoslužbách pre väzňov. Dlho si pripravoval kázeň, hľadal slová, aby pohol zatvrdenými dušami. Keď vošiel do väzenskej kaplnky a rozhliadol sa po tvárach, zamrazilo ho, poznal na nich pohŕdanie a výsmech. Potichu sa pomodlil o silu a pomaly vystupoval na kazateľnicu. Pred posledným schodom zakopol a kotúľal sa z kazateľnice dole za búrky smiechu poslucháčov. S bolesťou a hanbou kňaz vstal zo zeme. V tom ho niečo napadlo. Vybehol na kazateľnicu, ako najrýchlejšie vládal a volal na pruhované publikum: "Preto som, muži, spadol, aby som vám ukázal, že kto padol, môže povstať." Príprava na najväčší sviatok roka je o podobnej situácii. Ale s tým rozdielom, že pomôcť vstať Ti bude Kristus!

          Pôst a liturgie za zosnulých

      Cirkev považovala sv. liturgiu vždy za istý prostriedok, ktorým dušiam zomrelých veriacich prispieva ku pomoci. A musí to slúžiť k nemalému nášmu potešeniu a k utvrdeniu našej viery, keď vidíme, ako podivne Cirkev svätá s najprvšími kresťanskými časmi a najstaršou bohoslužbou kresťanskou až po dnešný deň súhlasí.
      Už v prvých časoch kresťasnkých bola sv. liturgia obetovaná za mŕtvych. Sv. otcovia a cirkevní učitelia z pradávnych vekov tak zreteľne a určite nám to vo svojich spisoch dosvedčujú, že i protestanti, ktorí sv. liturgiu zavrhujú musia uznať, že už v najdávnejších časoch cirkevní otcovia o sv. liturgii tak učili a kresťania tak verili.
      Tertulián, jeden z najstarších cirkevných spisovateľov (+260) svedčí: "Je to povinnosťou kresťanskej a manželskej lásky, aby vdovec za svoju zomrelú manželku a vdova za svojho zomrelého manžela najsvätejšiu obetu každoročne vo výročný deň ich smrti skrze kňaza dali konať."
      Sv. Ambroz v 4. storočí zvestuje istému biskupovi smrť svojej sestry a prosí: "aby jej smrť neoplakával, ale skôr dušu jej pri sv. liturgii Bohu odporúčal."
      Sv. Augustín, vrstovník sv. Ambóza, rozpráva, "že milovaná jeho matka Monika v posledných hodinách svojho života ho prosila, aby po jej smrti pri oltári na ňu pamätal."
      Čujme konečne ešte slávne svedectvo sv. Jána Zlatoústeho. Tento píše: "Nie bez príčiny bolo od apoštolov nariadené, aby pri najsvätejšom tajomstve, to jest pri sv. obeti, spomínané bolo na zomrelých, veď apoštolovia vedeli, že tým spôsobom sa zomrelým prináša veľký úžitok, lebo keď je tu prítomný zástup veriacich, keď kňazstvo oltár obklopuje, keď všetci ruky dvíhajú, keď sa koná na oltári najsvätejšia obeta, ako by sa Boh nemal dať uprosiť za tých, ktorí vo viere a v milosti z tohto sveta vykročili." Tak hovorili, tak zmýšľali, tak verili, tak kázali a písali sv. otcovia, sv. biskupi, kňazi, cirkevní učitelia z prvých kresťanských čias.
      Podobne dosvedčujú i prastaré pamiatky, staré liturgické knihy dávnych časov, ako i cirkevné snemy, že obety sv. liturgie už od Krista Pána, už od poslednej večere, za živých i mŕtvych bola konaná. Na týchto zaiste nezvratných základoch spočíva výrok Tridentského snemu, ktorý znie: "že (vo večnosti) je oheň očistcový a že dušiam, ktoré spravodlivosťou Božou sú v ňom, modlitbou veriacich, najmä ale najsvätejšou obetou sa mnoho pomoci poskytuje."
      Rozhodnutie o večnosti duše padne bezprostredne po plnom sebapoznaní. Božie milosrdenstvo a dobrota verných prenikne istotou o večnom živote s Bohom, ale dosiahnutie tejto istoty sa môže ešte oddialiť. Nebo je život v Božej svätosti. No Nič poškvrnené… doň nevojde (Zj 21, 27). Duša, na ktorej ľpie aj tá najmenšia nečistota viny alebo jej následku, nemôže hneď vojsť do neba a veľmi túži očistiť sa. Túto možnosť dušiam Boh vo svojej láske dáva na mieste očisťovania, kde môžu znova získať svoju pôvodnú nevinnosť. Tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti (KKC 1030).
      Učenie o Božej ponuke znova získať pôvodnú svätosť duše na mieste očisťovania, je pevnou súčasťou katolíckej viery. V čom však spočíva toto očisťovanie? Môžeme ho prirovnať k bolestnému pocitu túžby po domove. Je to vrúcna túžba byť s Bohom. „Očistcový oheň” je súčasne miesto i stav, do ktorého sa duša odoberie v plnom súhlase, aby sa z lásky k Bohu očistila od poslednej poškvrny vedomá si svojej viny, s ktorou nie je hodna vojsť do nebeskej radosti. Očistec tak predstavuje dar Božej lásky.
      Svätý František Salezský píše: Kto správne uvažuje o očistci, nachádza útechu namiesto strachu. Miesto očisťovania nie je peklo ani nijaká jeho časť. Záverečné očisťovanie sa podstatne líši od absolútnej beznádeje zatratených a ich totálneho vylúčenia z lásky. Je to jarné svitanie očakávania plného ľútosti, nie úzkosť beznádejnej temnoty. Je to vrúcna túžba po domove v nebi, nie však nenávratné oddelenie od Boha. Je to nádej istoty, nie smrteľné zúfalstvo. Duše sú síce ešte spútané vo svojom dočasnom utrpení, ale majú dokonalú istotu života v Božej láske po skončení pobytu v očistci. Hoci je utrpenie duše na mieste očisťovania rozdielne, ako sú rozdielne duše, ktoré sa tam nachádzajú, je ich šťastie nekonečne väčšie ako tu na zemi. Niektorí teológovia ich nazývajú „sväté duše”, veď keď zadosťučinia Božej spravodlivosti, dosiahnu svätosť. Miesto očisťovania nie je stavom ponižujúceho zahanbenia. Duše sa nachádzajú skôr v láskyplnom zameraní sa na Boha a dobrovoľne sa podrobujú Božej láske v očistnom procese za neodčinené viny. Nemôžu už hrešiť, ale ani nemôžu pre seba získať nejaké zásluhy. Podľa svätého Františka Salezského ich utešujú anjeli.

          Na ochranu kríža

      Niekoľko kilometrov pred Čenstochovou jej dedina Lelov. V roku 1939 takmer všetci obyvatelia utiekli pred blížiacimi sa hitlerovskými vojskami. Doma zostali len starší a medzi nimi 18 gazdov. Uprostred dediny stál kostolík, v ňom v strede na oltári stál veľký drevený kríž. Keď hitlerovci obsadili osadu, vtrhli do kostola, sedliakom rozkázali priniesť slamu do kostola, aby ho mohli potom podpáliť na radosť opitých vojakov. Kríža sa nik nedotkol. Hitlerovci rozpajedení, strelami do tyla povraždili 18 sedliakov. Dnes na tom mieste stojí nový, moderný kostolík a pod hlavným oltárom je hrobka s pozostatkami tých, ktorí svoje životy obetovali na obranu kríža Kristovho.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!