č. 8 / 2011
11.4.-25.4.2011
autor
email

            Najlepší portrét kráľa

       Istého dňa veľký kráľ Peržanov ohlásil konkurz medzi všetkými umelcami svojho obrovského impéria. Imponujúca suma mala byť odmenou pre toho, kto urobí najvernejší portrét kráľa.
      Ako prvý sa prihlásil Manday, Ind, so skvelými farbami, ktorých tajomstvo poznal iba on. Potom Aznavour z Arménska, ktorý priniesol špeciálnu farbu. Potom Wokiti, Egypťan, s neznámymi dlátami a rydlami a krásnymi blokmi mramoru. Nakoniec sa objavil Stratos, Grék, ktorý mal iba vo vrecku prášok. Hodnostári dvora boli urazení týmto chudobným materiálom, ktorý si priniesol Grék Stratos. Iní umelci sa škodoradostne usmievali: "Čože môže urobiť Grék pomocou toho úbohého vrecka prášku?"
      Všetci účastníci konkurzu boli zatvorení na mnoho týždňov do sál kráľovského paláca. Pre každého umelca určili jednu sálu. V určený deň si kráľ začal prezerať diela umelcov. Obdivoval skvelé farbivá Inda, modely Arménca z farebnej hliny a sochy Egypťana. Potom vošiel do sály, ktorá bola určená Grékovi Stratosovi. Zdalo sa, že neurobil nič. Obmedzil sa na vypulírovanie mramorovej steny sály jemným práškom. Keď kráľ vošiel, mohol obdivovať svoju postavu, ktorá sa dokonale odrážala na stene. Prirodzene Stratos sa stal víťazom konkurzu. Iba "zrkadlo" mohlo celkom uspokojiť kráľa.
      Tento príbeh nám hovorí, že stačí "otvoriť dvere". Treba náležite prijať veľkého Hosťa. Grécky umelec vyhladil a vypulíroval stenu svojej sály. Týmto spôsobom kráľ videl svoju opravdivú tvár. Koľkokrát sa hovorí deťom: "Pán k vám prichádza, vchádza do domu vašej duše!" Deti sa Ho musia naučiť prijímať náležite. Veľký pôst je nám daný ako čas, aby "vyhladil našu dušu, aby ju očistil, aby sa Pán mohol poznať v nás a nájsť svoj obraz".
      Veľkým prínosom človeka v takej službe je sv. spoveď. Máme možnosť sa dobre, zdôrazňujem slovíčko dobre sa vyspovedať. Nie len zamrmlať nejaké hriechy, ale skutočne si nájsť čas na prípravu, aby sme sa dobre vyspovedali zo všetkých hriechov. Aby sme už neboli ako tí, čo sa vysmievajú Bohu, keď hovoria, že nemajú hriechy a pritom ďalej pohŕdajú Božou láskou, keď nechodia na sv. prijímanie. Uznajme už, že veríme v silného Boha, ktorý má moc a precíťme to vo svojich životoch, rodinách, farnosti!

          Zmŕtvychvstanie Pána

       O zmŕtvychvstaní Pána zvykneme väčšinou meditovať len vo vzťahu k nám. Hovoríme o jeho dôkazoch a dôsledkoch vo vzťahu k nám. Po prípade povieme, že Vzkriesenie je pečaťou hodnovernosti od Boha Otca. To, že Kristus zomrel za svoju pravdu je svedectvom toho, že bol presvedčený o tom, že má pravdu, ale to, že vstal z mŕtvych, je potvrdením z Božej strany, že skutočne mal Pravdu. Božie Slovo nám tvrdí, že vzkriesenie nie je len holým faktom, slúžiacim ako „bezpečný dôkaz“ pravosti Ježiša, nie je tiež predovšetkým dôkazom pravdy alebo moci, ani nie je predovšetkým počiatkom cirkvi a nového stvorenia. To všetko prichádza ako dôsledok, ako ovocie. Vzkriesenie sa nesmie zužovať na čiste verejný, vonkajší fakt, ktorý sa týka dejín alebo cirkvi, akoby snáď Boh Otec Ježiša vzkriesil len kvôli týmto skutočnostiam a nie pre neho samého.
      Ježiš, ktorý je Pravý Boh ale súčasne skutočný a pravý človek, je ako človek budený Logom - Božím Slovom. Sv. Pavol na začiatku listu Rimanom hovorí, že Syn, ktorý telom pochádza z rodu Dávidovho, bol Duchom Svätým vo svojom zmŕtvychvstaní uvedený do moci Božieho Syna. (zrov. Rim 1,1-4) Podľa P. Raniera Cantalemessu je Vzkriesenie predovšetkým aktom nesmiernej nehy, s ktorou Boh Otec v Duchu Svätom svojím Všemohúcim Slovom budí svojho Syna zo smrti po jeho nesmiernom utrpení a ustanovuje ho Pánom. Ak tu užívame slovo Pán, máme na mysli to, čo toto slovo u Židov znamá. (Pán = Kyrios = Adonaj namiesto JHVH) Ježiš, aj ako človek, je po svojom Vzkriesení zbožštený. Vzkriesenie je aktom Najsvätejšej Trojice. Je to samotný vrchol Božieho konania v dejinách, najväčší dôvod jeho slávy. Od tohto okamžiku bude Boh známy ako „ten, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša Krista“ (2 Kor 4,14; Gal 1,1; Kol 2,12).
      Vzkriesenie je darom Otca jeho vyvolenému Synovi, v ktorom našiel zaľúbenie; je opätovným objatím po krutom „rozdelení“ kríža, činom nesmiernej nežnosti Otca. Je akýmsi Božím výkrikom ako to naznačuje prorok Izaiáš 42,14. „Bol príliš dlho ticho, mlčal, premáhal sa, ale teraz kričí“. Ježišovo Vzkriesenie je výkrikom, ktorým Boh prerušil svoje „mlčanie“. Aj v historickom slede patrí ľudským svedkom tejto udalosti až druhé miesto. Prvé slová, ktoré Cirkev vedená Duchom Svätým, vložila do úst Vzkrieseného Syna v introite veľkonočnej omše, sú radostným zvolaním Syna k Otcovi: „Vstal som z mŕtvych a znova som s Tebou!“ Tieto slová sú prevzaté zo žalmov (3; 138) a od najstarších dôb sú pripisované Vzkriesenému Ježišovi.
      Otcovia rozjímajú o zmŕtvychvstaní na základe Kristovej Božskej osoby, ktorá zostáva spojená s jeho dušou i s jeho telom, vzájomne od seba oddelených smrťou: „Jednotou Božskej prirodzenosti, ktorá zostáva prítomná v každej z oboch častí, sa tieto, časti znovu spájajú. A tak smrť' nastáva rozdelením zloženej ľudskej bytosti a vzkriesenie nastáva spojením oboch rozdelených častí." Sv Gregor Nyssenský.
      Obľúbený výraz autorov Nového zákona pre skutočnosť Vzkriesenia je grécke slovo „egeiro“. Vyjadrené obrazne, Otec v hrobe pristúpil k Ježišovi ako keď sa tíško približuje otec k postieľke spiaceho dieťaťa a prebudil ho zo spánku smrti. Evanjelium rozpráva, že Ježiš ráz pristúpil k máram, na ktorých ležal mŕtvy chlapec a zvolal: „Chlapče, hovorím ti vstaň!“ A mŕtvy sa hneď posadil; Ježiš ho odovzdal jeho matke (Lk 7,14). A teraz Boh Otec koná podobne. Pristupuje k Ježišovi ležiacemu v hrobe a volá: „Syn môj, hovorím Ti, vstaň!“ A Ježiš sa dvíha a vstáva z mŕtvych. Preto ak takto jednal s jedným z nás kvôli nám ostatným, môžeme dúfať, že aj s nami bude jednať rovnako kvôli nemu.
      Apoštol tvrdí: „Bratia, myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť.“ (Rim 8,18) Sv. Pavol píše tieto slová ako ten, ktorý bol vytrhnutý do siedmeho neba a zažil veci, ktoré sa nedajú ľudským jazykom vypovedať. Preto môže tak priamo a jasne hovoriť, nie ako teoretik ale ako človek, ktorý má skúsenosť. Z tohto zážitku sa rodí aj jeho schopnosť jasne rozlišovať duchov. Všetko pokladá za stratu, keď to porovnáva s poznaním Ježiša Krista.
      Slovo poznanie tu má hlbší význam ako u nás. Poznať tu znamená bytostnú skúsenosť. Poznať Krista Ježiša v sláve jeho vzkriesenia je takým dobrom, že všetko ostatné, všetko, čo sa bežnému človeku zdá strhujúce, je v porovnaní s tým skôr stratou, pretože nás zdržuje na ceste za Úžasnejším. Veľmi často nás utrpenie tohto času deptá, pretože zabúdame na túto Slávu, Slávu Vzkrieseného Pána, ktorá očakáva aj nás. Toto utrpenie, i keď sa nám zdá veľké, je v porovnaní s tým, čo nám Boh pripravil, úplne malicherné, čo ani nemožno zrovnávať, teda niečo, čo sa vôbec neprežíva na tej istej úrovni. Utrpenie, ktoré prežívame v tomto čase, sa dotýka nášho tela a našej duše, ale radosť, ktorú dáva Boh je účasťou na Duchu Božom, účasťou na nestvorenej skutočnosti.
      Pápež Lev XIII. vo svojej encyklike „Rerum novarum" hovorí o utrpení tohto času nasledovne: „Časné veci nie je možné správne pochopiť a ohodnotiť, ak sa duša nepozdvihne k inému životu, totiž k večnému; bez neho sa pravé poznanie mravného dobra nevyhnutne stráca, ba celé stvorenie sa stáva nepreniknuteľným tajomstvom. To, čo nám diktuje sama príroda, je dogmou v kresťanstve, na ktorej ako na základnom kameni spočíva celá stavba náboženstva: že totiž ten pravý život človeka je život budúceho veku. Boh nás totiž nestvoril pre tieto krehké a pominuteľné dobrá, ale pre dobrá nebeské a večné: a zem nám dal ako miesto vyhnanstva, nie ako vlasť."

    (pokračovanie v nasledujúcom čísle)

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!