č. 9 / 2011
25.4.-8.5.2011
autor
email

            Veľkonočné podobenstvo

       Z vajíčka sa vyliahla v záhrade húsenica. Celý deň okusovala lístie, nič iného ju nezaujímalo. Ani slnečná žiara, ani duha, ani ligotanie hviezd. Jedného dňa zaliezla do koruny stromov a priviazala sa ku kmeňu hodvábnymi nitkami. Za chvíľu sa premenila v kuklu, v akýsi suchý kamienok. Už nepotrebovala ani jesť, ani sa pohybovať. Jedného rána, keď ju zahriali papršteky slnka, pukla škaredá pokrývka. Vo vnútri zložené krídla sa roztvorili a do krásneho rána vyletel všetkými farbami žiariaci motýľ. Ako drahokam sa usadil na kvetine a sial vonnú šťavu.
      Tak tomu bude s ľudským telom. To nezaujíma nič než jedlo a rozkoše. Ale keď duch ich ovláda, čaká ich krásna budúcnosť. Smrť uväzní telo do rakvy ako do kukly. V zemi bude tíško odpočívať, až príde ráno vzkriesenie. Paprsk všemohúcej Božej lásky spojí atómy rozpadnutého tela do nového celku a puknutým hrobom vyjde nový, žiariaci, oslávený človek. Bude nesmrteľný i čo do tela, bude mať krásu Kristovu, bude po celú večnosť piť z pohára Božej blaženosti.
      Ježiš povedal: "Nebojte sa! Choďte a oznámte mojím bratom, aby šli do Galiley, tam ma uvidia." /Mt 28,10/ To čo Cirkev potrebuje i dnes sú ľudia, ktorí skutočne uverili vzkriesenému Kristovi a žijú podľa jeho slová. Tak vydávajú o ňom najpotrebnejšie svedectvo.
      Kristova Cirkev vo svojich dejinách prežila nejednu dobu a zviedla nejeden boj s klamstvom. Možno nás niekedy znepokojuje, ako je málo veľkonočnej viery okolo nás. Každý z nás nesieme zodpovednosť za šírenie viery okolo nás. A preto sa môžeme spytovať: Čo robiť? Čo najviac i dnes Cirkev potrebuje?
      Pápež Pius X. prekvapil raz kardinálov takouto otázkou: "Čo je dnes najpotrebnejšie pre kresťanský život?" "Katolícke školy" odpovedal jeden z nich. "Nie", odpovedá pápež. "Vystavať viac kostolov," odpovedá ďalší. "Nie." "Viac kňazov," mienil ďalší.
      "Nie, nie", odpovedá pápež. "Najpotrebnejšie je, aby sme mali v každej farnosti aspoň niekoľko veriacich, ktorí žijú skutočne podľa evanjelia, dobré poznajú svoju vieru, neboja sa a vedia kresťanský žiť a apoštolovať."

          Z m ŕ t v y c h v s t a n i e   P á n a

       Sv. Pavla však nezaujíma len problém utrpenia človeka, ale zaujíma ho problém celej trpiacej prírody: „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží Synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti - nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí." Je to znovu prejav Božej dobroty voči nám ľuďom. Boh pre nás stvoril svet a nezobral nám ho, ani keď sme zhrešili. Náš svet, teda i príroda, vstúpila spolu s nami na cestu nášho blúdenia a hľadania, i keď sama príroda nezhrešila. Boh nám ju necháva a neberie nám svet, ktorý stvoril ako naše životné prostredie. Keby nás Boh chcel potrestať a svet ratovať pred nami, mohol vytvoriť akúsi izolačku vo vesmíre, ale On to neurobil. Prečo, lebo to, čo Boh pripravil ako odpoveď na náš hriech, je tak úžasne, že v Oslávenom Kristovi má príroda už účasť na slobode a sláve Božích detí.
      „Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz. A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela.“ To čo prežíva naša zem a my na nej a s nami celá príroda sú akési pôrodné bolesti sveta. Svet sa musí znovuzrodiť. Svet musí prijať novú hlavu a tou je Ježiš Kristus. Takáto operácia je veľmi náročná a dá sa urobiť len pri totálnom umŕtvení. Čo vlastne ešte očakávame, keď už máme v sebe prvotiny Ducha Svätého. Aké etapy má spása? Očakávame prijatie za Synov zo strany Boha a očakávame vzkriesenie tela. Celý a dokonalý človek je telo, duša i duch. Aj keď sú zážitky klinickej smrti kolosálne, predsa im čosi chýba, aby sme ich mohli kvalifikovať ako plne ľudské zážitky. Chýba im telo. Očakávame teda aj vzkriesenie tela. Nie ako návrat do narušenej existencie, ale ako účasť na oslávení Kristovom.
      Apoštol Pavol učí: „ak svojimi ústami vyznávaš: „Ježiš je Pán!" a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený.“ Sv. Pavol hovorí o vyznaní úst a o viere srdca. Vyznanie úst sa týka Božstva Ježiša Krista, lebo ak apoštol hovorí „Ježiš je Pán!“, ma na mysli Božie meno JHWH, ktoré sa pri čítaní v hebrejských textoch nahrádzalo slovom Adonaj, a do gréckeho jazyka preložilo ako Kyrios, čo znamená Pán. Kratučké vyznanie: „Ježiš je Pán!“ má teda nesmierne dôsledky pre náš duchovný život. Poznať Ježiša, jeho život a jeho posolstvo, znamená poznať Boha. Boží charakter je ten istý ako charakter človeka Ježiša. On môže povedať: „Kto mňa vidí, vidí Otca!“ Na stvorenej úrovni neexistuje iná možnosť poznať Boha.
      Nad týmto vyznaním: „Ježiš je Pán,“ sa deje triedenie duchov. Od počiatku v anjelskom svete a tak isto i v ľudskom. Boh sa zjavuje ako slúžiaci, dobrý k nevďačným i zlým, Živý chlieb, pokrm pre anjelov i ľudí, Trpiaci z Lásky, Ukrižovaný, na zlo odpovedajúci ešte väčším Dobrom, ako Vzkriesený, a úžasne oslávený človek sediaci po pravici Boha. Boh sa zjavil ako Tichosť, Pokora a Láska. K takémuto Bohu sme vyzvaní povedať svoje „Áno!“ Len ten, kto odovzdal svoj život Ježišovi a prijal ho ako svojho Pána a Spasiteľa, môže v Duchu Svätom pravdivo vyznať: „Ježiš je Pán!“ Sme pozvaní svojimi ústami vyznávať vieru v Kristovo Božstvo. Nehanbiť sa a deliť sa o svoju vieru. Vieru si zachová len ten, kto sa s ňou delí. I toto môže znamenať vyznanie úst, ktoré vedie ku Spáse.
      Sv. Peter vo svojom liste hovorí: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve Vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej...“ Peter dáva do zvláštnej súvislosti so Vzkriesením Pána práve čnosť Nádeje. Vzkriesením Ježiša nám nedal Otec len „bezpečný dôkaz“ o sebe, ale aj „živú nádej“. Evanjelia zaznamenali mnoho výrokov o viere a o láske, ale o nádeji ani jeden. Zato v učení apoštolov po Veľkonočných udalostiach dochádza doslova k akejsi explózii nádeje ako pojmu ale aj k jej prežívaniu a nádej si vydobýva postavenie jednej zo základných súčasti kresťanského života, spolu s vierou a láskou. (1 Kor 13,13).
      Môžeme hovoriť najmenej o dvoch dôvodoch nádeje. Prvým je skutočnosť, že Boh vzkriesil Krista pre naše ospravodlivenie. V Kristovom vzkriesení Boh ničí korunný dôkaz, corpus delicti nášho hriechu. Zjavuje nám Lásku, ktorá je tak mocná, že ničí naše hriechy aj s ich dôsledkami, ak robíme pokánie. Zjavuje nám Lásku, ktorá má moc oživiť tých, ktorých zahubil hriech, moc vzkriesiť potratené deti, alebo vyhynuté druhy rastlín a zvierat. Druhým dôvodom nádeje je, že Kristus svojim zmŕtvychvstaním otvoril možnosť života s Bohom po smrti. To čo SZ spravodliví mohli vidieť len akoby z diaľky a po čom túžili, po ustavičnom prebývaní s Bohom, pretože byť s Bohom je vrchol radosti, to sa teraz v Kristovi naplnilo. Prelomil hrozný múr smrti a týmto prielomom ho teraz všetci môžu nasledovať. V ňom sa človek dostal až na nebesia a on je Cesta pre nás a Pravda aj o nás. Môžeme otvoriť svoje srdce živej nádeji prameniacej z Kristovho Vzkriesenia a vystaviť sa jej obnovujúcemu dychu. Sv. Peter tento stav nazýva „znovuzrodením“. Práve rodiaca sa nádej viedla apoštolov k tomu, že radostne ohlasovali „Vstal z mŕtvych!“ Cirkev sa rodí z nádeje a pokiaľ si prajeme znovu dobyť svet pre Krista, musí sa v nás oživiť táto nádej.
      Apoštol Pavol prehlasuje: „Lebo v nádeji sme spasení.“ (Rim 8,24) Naša nádej sa zakladá na Božom prísľube. Boh nám prisľúbil spásu. My v Spásu máme dúfať. Boh ju dokonca pre nás už zrealizoval v Kristovi, ale my do nej vstupujeme podľa miery svojej túžby a otvorenosti, podľa schopnosti a ochoty prijať ju v Kristovi a v jeho sviatostiach. Vrastáme do nej túžbou a modlitbou.
      Najobľúbenejší svätec ruského národa, ktorý je uznávaní za svätého aj zo strany katolíckej cirkvi, Sv. Serafin Sarovský, strávil celú desiatku rokov v lese v mlčaní. Neprehovoril ani na svojho rehoľného spolubrata, ktorý mu ráz za čas nosieval nejakú stravu. Nakoniec na Boží pokyn toto svoje mlčanie ukončil. A začali k nemu prichádzať mnohí ľudia. Čím ďalej početnejším návštevníkom vychádzal v ústrety so slovami: „Potešenie moje, Kristus vstal z mŕtvych!" Len vtedy môžeme človeka nazvať potešením, keď vnímame jeho úžasnú budúcnosť „Vzkriesenie spolu s Kristom“. Otvorme dnes svoje srdce Vzkriesenému Pánovi, aby nás mohol pretvoriť svojím osláveným bytím skrze Eucharistiu.

          Aká je najväčšia udalosť dejín?

      Keď sa navrátili americkí kozmonauti z pobytu na Mesiaci, prehlásil vtedajší prezident štátu Nixon: "To je najväčšia udalosť od stvorenia sveta v dejinách!" Na to reagoval známy (i u nás v bývalom Československu) ľudový misionár Billy Graham: "Najväčšou udalosťou svetových dejín je narodenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista."

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!