č. 11 / 2011
23.5.-5.6.2011
autor
email

            Dieťa a hora

       Na konci sveta, v Nemenovanom kraji, nachádzala sa dolina, v ktorej ľudia dokonca ani v najhorúcejšom lete sa nemohli rozohriať. Bola to pekná dolina, úrodná a zelená, ale veľká hora neustále na ňu vrhala tieň. Bola to hora taká vysoká a veľká, že neprepúšťala ani svetlo, ani teplo. Obyvatelia doliny si skutočne navykli na život v tieni a v zime, ale aj oni zatúžili občas okúsiť teplo leta.
      Pozerali so zlosťou na vrchol hory, ktorý sa dotýkal oblakov, kde sa slnko bavilo s balvanmi a ľadovcami. Niektorí snívali o tom, aby tam vyšli, ale nikto sa nesmel priblížiť k strmým úbočiam hory, kde v noci medzi skalami bolo počuť divné lomozy. Trpezlivo čakali, až víchor a čas zničia horu: vtedy sa bude môcť slnko votrieť do doliny a zohriať ju.

      "Musím prinajmenej skúsiť"
      Istého dňa v tejto osade sa narodilo dieťa. Nebolo ani silnejšie, ani inteligentnejšie od iných detí. Nelíšilo sa ničím zvláštnym. Ako rástlo, nadobudlo však presvedčenie, že nestojí zato čakať celý život na pekný čas, na svetlo a teplo. "Čo prekáža, že sa boja. Skúsim výjsť na horu!" - myslelo si. Keď sa obyvatelia dozvedeli, že dieťa túži výjsť na veľkú horu, usilovali sa za každú cenu odlákať ho od tohto zámeru.
    - Je to úbočie príliš strmé a hladké, spadneš a rozbiješ sa o tie špicaté skaly tam dole - vystríhal ho ktosi.
    - V jaskyniach hory bývajú strašné potvory, nepočuješ, ako ryčia? - dodával iný.
    - Nikto nikdy sa nevydriapal na túto horu - presviedčala istá starenka, - myslíš si, že tebe sa to podarí?
    - Musím aspoň skúsiť - odpovedalo dieťa. Pripravilo si plecniak so živobytím, vzalo mocnú palicu a vydalo sa na cestu.
      Na začiatku išiel chlapec spokojne, pozorne si volil skalné výstupy. Spozoroval pri pohľade zdola, že úbočie hory je skutočne hladké a klzké, že je nemožné ním prejsť. Ale čím viac sa blížil, tým jasnejšie sa stávali pukliny, skalité korytá a miesta pokryté snehom.
      Škriabal sa a škriabal čoraz vyššie. Uzrel prameň, ktorý šumiac sa predieral pomedzi skaly a pochopil, že vlastne tento šum tak veľmi desil ľudí v doline. Začal sa smiať, keď si spomenul na všetky noci plné strachu, keď tlačil hlavu do podušky, aby nepočul "ryčanie" hory. Teraz sa vôbec nebál. Driapal sa pomaly, ale stále. Niekedy ho vydesil strach, keď z diaľky pozoroval tú časť granitovej skaly, ktorá sa dvíhala kolmo a bola úplne hladká. Ale keď pozeral na ňu zblízka, vždy nachádzal nejaký výstupok, kde sa mohol priviazať, nejakú puklinu, kde mohol položiť nohu. Jedna ruka, druhá ruka, jedna noha, potom druhá a dieťa pokračovalo vo svojom horolezectve.

      "Poďte! Možno tu vystúpiť!"
      Nakoniec dosiahol vrchol. Tam pocítil teplo slnečných lúčov. Potvrdil, že je to jednoducho fantastický pocit. Pozrel dole a videl obyvateľov doliny, maličkých ako mravcov. Dieťa začalo volať: "Poďte! môžete vystúpiť! Vidíte, možno tu vystúpiť!"
      Tí, ktorí pozorovali so zatajeným dychom horolezecký výkon dieťaťa, zanechali dolinu a začali sa driapať hore. Iní robili prípravu na výstup. Ale, pretože chceli so sebou vziať všetky cenné veci, nevedeli sa rozhodnúť: každú chvíľu sa vracali, aby videli, či čosi nezabudli. Bolo tiež mnoho takých, ktorí nemali ani najmenšiu ochotu dať sa na cestu. Radšej chceli sedieť dole a čakať na chvíľu, keď sa stará hora rozpadne a dovolí im rozhostiť sa v slnečnej pohode.
      Od toho dňa, keď len niekto vystupuje na vrchol hory, začína volať a echo veľkej hory, odrážajúc sa od strmín, opakuje: "Poďte, poďte! Pozrite, tu možno vystúpiť!"
      Toto rozprávanie potvrdzuje s veľkou istotou, že dôležité je to, aby niekto prvý "rozbil ľady" a taktiež dôležité je, aby sme mali odvahu k pokračovaniu v začatom diele.
      Dieťa, ktoré ako prvé vystupuje na vrchol, aby ukázalo obyvateľom doliny cestu k teplu slnka ako aj neznámy človek, ktorý rozdáva farebné kriedy - môžu v pamäti privolať postavy prorokov, Mojžiša a predovšetkým Ježiša. Ježiš ukázal cestu (ťažkú, pod horu), aby ľudia mohli nájsť "svetlo a teplo. Ľudia dobrej vôle musia ísť za ním cestou, ktorú vyznačil a pokračovať v tom, čo On začal.

          NANEBOVSTÚPENIE  PÁNA  JEŽIŠA

       Prof. Hansa Rohrbacha (nemecký matematik, univerzitný profesor) sa raz opýtal jeden teológ: "Keď ste matematik a veríte vo vstúpenie Ježiša na nebo, môžete mi vypočítať, kedy prišiel ta hore?"
      H. Rohrbach odpovedal asi takto: "Náš vesmír má polomer C, najmenej 2 miliardy svetelných rokov. Svetlo má rýchlosť 300 000 km za sekundu. Uvažujme, že by Ježiš bol "vstúpil" na nebo rýchlosťou svetla ako v dajakej rakete. Odvtedy uplynulo asi 1940 rokov. Doteraz by bol "preletel" 1940 svetelných rokov dlhú dráhu, nepatrný zlomok z polomeru vesmíru! Ešte by bol ďaleko od cieľa, ak nebo by bolo "hore" - za hranicami vesmíru. Biblia a naše Vyznanie však hovoria, že je už "tam" a sedí po pravici Boha-Otca. To znamená, že nebo nemusíme hľadať "tam hore" a že Biblia má dajaký druhý obraz sveta a nie "trojposchodový" ako si ho predstavoval stredovek a pred ním starovek. Biblia vo svojom "obraze sveta" hovorí totiž o dvoch skutočnostiach: o viditeľnej a neviditeľnej skutočnosti. Sám Ježiš Kristus"...- je obrazom neviditeľného Boha ... v ňom je stvorené všetko, čo je v nebesiach i čo je na zemi, viditeľné i neviditeľné" (Kol 1,15-16).
      Na inom mieste čítame, že" ... nehľadíme na veci, ktoré sa vidia, ale na veci, ktoré sa nevidia. Lebo veci, ktoré sa vidia sú dočasné, ale ktoré sa nevidia, sú večné" (2 Kor 4, 18). Boh "prebýva v neprístupnom svetle. Jeho nikdo z ľudí neuzrel, ani uzrieť nemôže" (1 Tim 6, 16).
      Tieto dve skutočnosti - viditeľná a neviditeľná - nie sú umiestnené nad sebou, ony sú - dalo by sa povedať - jedna v druhej. Preto Pavol káže v Atenskom Areopágu, že Boh "nie je ďaleko od niektorého z nás" (Skt. 17, 27).
      Viditeľný svet je teda preniknutý neviditeľným svetom, naše oči však doňho nemôžu nazrieť. A predsa - predsa boli v dejinách mimoriadne chvíľe, keď sa poodhrnul závoj a ľudské oko videlo niečo z toho Neviditeľna: videl to prorok Izaiáš, videl otec Jána Krstiteľa, videla Mária, videli pastieri na betlehemských poliach, videli učeníci na vrchu premenenia, videl prvý kresťanský mučeník Štefan tesne pred svojou smrťou "nebesá otvorené a Syna človeka po pravici Božej". Štefan nemal teleskop, len závoj pred jeho očami sa odhrnul a on smel nazrieť do neviditeľnej skutočnosti.
      Tak aj Ježiš Kristus pri svojom vstúpení na nebo odišiel z viditeľnej skutočnosti do neviditeľnej. Očiam učeníkov ho zakryl oblak. Aký to bol oblak? Zrejme nie obyčajný. Skôr taký, aký sprevádzal a viedol izraelských po Sinajskom poloostrove, aby zatienil vrch Sinaj, aby zakryl stan zhromaždenia na púšti, aby sa ukázal na vrchu premenenia učeníkom. Taký oblak im zakryl pohľad na osláveného a odchádzajúceho Pána.
      Nás dnes nemusí trápiť, či nebo je "hore". Našimi vedeckými prostriedkami a technickým vystrojením nemôžeme toto nebo odhaliť a vidieť. Nevidel ho Laplace svojim teleskopom, ani kozmonauti zo svojich kozmických lodí. Nebo je v neviditeľnej, ale predsa jestvujúcej skutočnosti. Toto neviditeľno sa nám dáva poznať iba cestou zjavenia, prostredníctvom Biblie a Ježiša Krista.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!