č. 12 / 2011
6.6.-19.6.2011
autor
email

            Potrebujeme jeden druhého

       Lev Nikolajevič Tolstoj napísal jednu vzácnu poviedku s názvom: "Pán a jeho sluha".
      V tejto poviedke istý bohatý, ale pritom veľmi skúpy obchodník Vasil Andrejevič má u seba sluhu, ku ktorému nemá cez dlhé roky jediného pekného slova. Sluhovu vernosť a oddanosť považuje za voľačo samozrejmého, veď ho platí. - Raz vezie tento sluha svojho pána v treskúcej zime do ďalekého mesta, kde mal tento uzavrieť veľmi výhodný obchod. Neočakávane nastane prudká snehová fujavica, že nevidieť ani na krok. Prídu do istej dediny, ľudia nahovárajú obchodníka, aby sa nehýbal z dediny. No, všetko nahováranie je márne. Obchodník nemal na mysli iné, ako výhodný obchod, chce sa čím skôr dostať do mesta, aby nič nezmeškal a preto nevšímajúc si ukrutnú zimu a fujavicu, ženie svojho sluhu do tmavej treskúcej noci, mysliac si, že má dobrú bundu. Sneh padal stále hustejšie, tak že cesta zostala celkom zaviata. Z ďaleká bolo počuť divý hlas vlkov. Napokon stratili cestu, zablúdili. Pán teraz už uznal, že ďalej nemôžu ísť. Rozkázal zastaviť sane a rozhodol sa vyčkať ráno v snehovom poli. Zamotal sa dobre do svojej teplej bundy a ľahol si do saní. Sluha sa zakrútil do slamy. Pán nemohol zaspať, ten dobrý obchod mu stále chodil v hlave. Čas bežal a zima si prerazila cestu aj cez kožuch, obchodník pocítil zimu, začal sa triasť a myslel si: "načo tu budem ležať, ešte tu aj zmrznem. Sadmen si na koňa a pôjdem. Nikita nech zmrzne. On nemusí žiť, ja si ale musím zachrániť život." Sadol si na koňa a bežal do tmavej noci. Bežal hodinu, dve, blúdil po snehu, napokon, po dlhom blúdení našiel sa pri svojich saniach. Nikitu našiel polomŕtveho. Stál a rozmýšľal: "Keď mi Nikita zomrie, zahyniem aj ja, lebo ja nepoznám cestu. Musím ho zohriať, aby ožil."
       Ľahol si na Nikitu, zohrieval ho svojim telom a teplým kožuchom. Po dlhšej chvíli zbadal, že sluha ožíva a vtedy radostne zvolal: "Nikita žije, budem zachránený životu i ja."
       Táto poviedka je trošku dlhá, ale keďže je veľmi poučná obšírne som vám ju predniesol.. My ľudia musíme porozumieť jeden druhého, jeden bez druhého nevyžijeme, alebo aspoň veľmi tvrdý by nám bol život.

          Neviditeľný Tonko

       Raz chlapec, ktorý sa menoval Tonko, odišiel do školy nepripravený na hodinu. Bol veľmi znepokojený myšlienkou na to, čo bude, keď ho učiteľ vyvolá.
    - Ach! - hovoril si - keby som sa mohol stať neviditeľný...
    Učiteľ kontroloval prítomných a keď prišiel k menu Antona, chlapec odpovedal:
    - Tu som. Ale nikto ho nepočul a učiteľ povedal:
    - Škoda, že Tonko neprišiel, chcel som ho vlastne vyvolať. Ak ochorel, máme nádej, že to nie je nič vážne.
    A tak Tonko pochopil, že sa stal neviditeľný tak, ako po tom túžil. S veľkou radosťou urobil skok zo svojej lavice a ocitol sa v koši na smeti. Zdvihol sa a chodil po triede tu a tam, ťahal kamarátov za vlasy a prevracal kalamáre. Rodili sa násilné protesty a hádka bez konca. Deti sa navzájom obviňovali z týchto kúskov a ani im nenapadlo, že to zapríčinil neviditeľný Tonko.
    Keď sa unavil touto zábavou, Tonko vyšiel zo školy a nasadol do autobusu. Samozrejme, nezaplatil za lístok, lebo ho revízor nemohol vidieť. Našiel si voľné miesto a sadol si. Na nasledujúcej zastávke nastúpila akási pani s plnou kapsou nákupov a chcela si sadnúť na miesto, ktoré sa jej zdalo voľné. Avšak si sadla na kolená Tonka, ktorý sa cítil prigniavený.
    Pani skríkla:
    - Čo je to za pasca! Nemožno si dokonca ani sadnúť? Pozrite, kladiem kapsu a ona zostáva zavesená vo vzduchu!
    Kapsa v skutočnosti spočinula na kolenách Tonka. Začala sa diskusia a skoro všetci pasažieri sa vyslovili kriticky na tému autobusov.
    Tonko vystúpil v centre, vošiel do cukrárne a začal sa sám obsluhovať, rukami lovil kysnuté zákusky, trubičky s čokoládovým krémom a mnoho iných. Predavačke, ktorá videla, že miznú koláče z pultu, obvinila z toho elegantného pána, ktorý kupoval cukríky pre svoju starú tetu. Pán silno zaprotestoval:
    - Ja mám byť zlodejom? Pani, neviete, s kým hovoríte!
    Neviete, kto bol môj otec! Neviete, kto bol môj dedo!
    - Vôbec to nechcem vedieť - odpovedala predavačka.
    - Ako sa môžete vysmievať z môjho dedka!
    Vybuchla strašná hádka. Pribehli policajti. Neviditeľný Tonko sa pretlačil vedľa poručíka a vrátil sa do školy, aby videl vychádzajúcich priateľov. Skutočne videl, ako vychádzajú a ako zišli ako lavína zo schodov školy, ale oni ho vôbec nevideli.
    Tonko naprázdno pobehoval od jedného k druhému, ťahal za vlasy svojho priateľa Roberta, podával lizátko priateľovi Gwidonovi. Nevideli ho, ich pohľady ho prenikali,akoby bol zo skla.
    Utrápený, trochu rozčarovaný Tonko sa vrátil domov. Jeho matka ho čakala na balkóne.
    - Tu som, mama! - zvolal Tonko, ale ona nič nevidela ani nepočula a naďalej nespokojne pozerala na ulicu.
    - To som ja, otec! - zvolal Tonko, keď zasadol pri stole na svojom obvyklom mieste.
    Ale otec nespokojne opakoval:
    - Kto vie, prečo sa Tonko tak veľmi omeškal. Len či sa mu neprihodilo nejaké nešťastie?
    - Ale predsa, ja som tu! Mama! Otec! - kričal Tonko.
    Ale oni nepočuli jeho hlas.
    Tonko teraz už plakal, ale načo sú slzy, keď ich nikto nevidí.
    - Nie, nechcem už byť neviditeľný! - ľutoval zdesený Tonko. - Chcem, aby ma môj otec videl, aby sa na mňa hnevala moja mama, aby ma učiteľ vyvolal! Je to strašné byť neviditeľný, byť sám!
    Vyšiel na schody a spokojne zišiel na dvor.
    - Prečo plačeš? - spýtal sa ho starček, ktorý sedel na lavičke a vyhrieval sa na slnku.
    - Vy ma vidíte? - spýtal sa Tonko, plný nádeje.
    - Áno, vidím ťa. Vidím ťa každý deň, keď ideš a vzraciaš sa zo školy.
    - Áno, ale ja som vás nikdy nevidel!
    - Ó, viem, viem. Nikto ma nespozoruje. Starý dôchodca, úplne sám, prečo by ho deti mali spozorovať? Som pre vás neviditeľný človek.
    - Tonko! - zvolala v tom okamihu mama z balkóna.
    - Mama, vidíš ma?
    - Ách! Vlastne ťa nemusím spozorovať. Choď, choď, počúvaj, čo hovorí otec!
    - Hneď idem, mama - zvolal naradovaný Tonko.
    - Nebojíš sa bitky? - zasmial sa starček.
    Tonko ho objal a pobozkal.
    - Pán ma zachránil - povedal.
    - Zveličuješ - tvrdil starček.
    Toto je jedno z najkrajších rozprávaní Giani Rodariga. Človek musí byť pozorovaný, počutý, musí byť zahrnutý citlivosťou. Každý cíti a uznáva tieto potreby. Tak, ako Tonko.
       A predsa dnes všetci sú takí zaujatí, že neviditeľní ľudia sa nadmerne množia. Môžeme mať nejakú osobu pred sebou každý deň, pri stole, na ulici. Budeme pociťovať jej fyzickú prítomnosť a predsa ju nespozorujeme. Vyhýbame sa, možno povedať, pozerania na ňu.
    Ak máme kohosi radi, musíme na neho pozorne pozerať, vidieť ho. Kedy posledný raz "skutočne" sme pozerali na tvár otca, matky, muža či ženy, sestry, suseda z lavice? Koľko kategórií "neviditeľných" osôb poznáme?

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!