č. 13 / 2011
20.6.-3.7.2011
autor
email

            Eucharistia

       Biskup Augustín raz stál pri oltári vo svojom biskupskom chráme, slúžil svätú liturgiu a nahlas hovoril: „Večer pred svojím umučením vzal chlieb do svojich svätých a ctihodných rúk, obrátil oči k nebu, k Bohu, Otcovi svojmu všemohúcemu, vzdával vďaky, lámal ho, požehnal a dával svojim učeníkom hovoriac: Vezmite a jedzte z neho všetci, toto je moje telo...“
       Keď to Augustín povedal, pozrel sa na posvätený chlieb pred sebou. Telo Kristovo. Vtedy sa mu zdalo, akoby sa mu podoba chleba prihovorila: „Prichádzam k tebe v podobe chleba, aby si ma mohol požiť. Vrúcnejšie sa s tebou ani nemôžem spojiť, než aby si ma požil.“
       Vtedy sa biskup Augustín vo svojom srdci začal s Pánom rozprávať: „Povedz mi, čo to pomôže, keď ťa prijmem do seba? Moje telo premení posvätený chlieb, tvoje telo, na seba, a to predsa nie je nič dobrého. Lebo ja som biedny, slabý a hriešny, a keď sa ty zmeníš na mňa, aj ty budeš úbohý, biedny, slabý a hriešny...“
       Augustín mlčal a čakal na odpoveď. Odrazu v sebe počul znieť hudbu a zreteľne vnímal slová: „Môj duch je všemohúci Boží Duch.. tvoje telo ma nikdy nedokáže premeniť... môj všemohúci Duch Boží premení teba... ty sa zmeníš na mňa.“
       Augustín potriasol hlavou: „Tomu nerozumiem. Ja mám teba zjesť, ale ty chceš mňa premeniť?“
       „Tak je to,“ počul vo svojom vnútri.
       „Ale ako budem po tom premenení vyzerať?“ opýtal sa Augustín.
       „Tak, ako teraz,“ odpovedal Pán. „Ja nezmením tvoje telo, ale tvojho nesvätého ducha. Tvojho nesvätého ducha premením na svätého ducha.“
       „Ďakujem ti za tento nesmierny dar!“ povedal Augustín a hlboko sa poklonil. „Ďakujem ti, Pane môj dobrý!“ Vtedy sa biskupovi zdalo, že počuje zvolať svoje meno: „Augustín! Mýliš sa! Nie kvôli sebe budeš premenený. Premením ťa, aby si mal milujúce srdce...“
       „Áno, Pane,“ odpovedal preľaknuto Augustín.
       „Srdce milujúce všetkých!“
       „Áno, Pane.“
       „Dobrotivé srdce...“
       „Áno Pane.“
       „Srdce, ktoré hľadá a prináša pokoj...“
       „Áno, Pane.“
       Augustín sa túžobne pozrel na posvätený chlieb. Teraz vedel, čo Pán od neho očakáva. Pán prehovoril v jeho vlastnom srdci.

          Šesť hodín v extáze pred svätostánkom

       Sú dve hodiny popoludní. Oratoriom letí divná zvesť: Dominik Sávio zmizol.
    - Bol na raňajkách?
    - Nie, pri stole sedí vedľa mňa, a nevidel som ho ani na raňajkách, ani pri obede.
    - A v škole?
    - Ani v škole ho nik nevidel. Cez všetky tri hodiny bolo jeho miesto prázdne a učiteľ nevedel o ničom.
    - Žeby bol chorý?
    - Poďme sa pozrieť do spálne!
       Dominikovo lôžko bolo v úplnom poriadku a po Dominikovi ani stopy.
    - Tak bude v študovni!
       Ale ani v študovni nebolo nikoho.
    - Tak čo? Že by ho don Bosko poslal na pár dní domov? Ale to by bol upovedomil učiteľa!
    - Vieš čo? Povedzme don Boskovi. Je to v prvom rade jeho vec.
       Keď sa to don Bosko dozvedel, zarazilo ho to. Potom mu prebleslo mysľou podozrenie, usmial sa a pokojne povedal:
    - Len choďte, ja viem, kde je...
      Zbehol schodmi a cez sakristiu prešiel za oltár. A tu stál Dominik. V polotieni s rozžiarenými očami sa pozeral na svätostánok. Na bledej tvári mu žiaril nebeský úsmev. Jednu ruku mal položenú na stojane pre antifonár a druhú mal na hrudi.
       Don Bosko sa priblížil a oslovil ho. Dominik sa ani nepohol. Potom ho jemne chytil za rameno a zatriasol. Dominik sa pokojne k nemu obrátil a spýtal sa:
    - Už sa skončila sv. omša?
    - Pozri sa, Dominik, a don Bosko mu ukázal hodinky. Sú už dve hodiny.
       Dominik pre toto oneskorenie zrozpačitel, začervenal sa a žiadal odpustenie.
    - Teraz choď pekne na obed, - povedal krátko don Bosko.
    - A keby sa ťa dakto pýtal, kde si bol, povedz mu, že si mi dačo vybavoval.
       Don Bosko videl, ako pokorne odchádza. Usmial sa a potom sa poďakoval Pánovi, že dal jeho Oratoriu tohto chlapca, ktorý vedel stráviť šesť hodín v extáze pred svätostánkom.
       Takto nás vie „tromfnúť“ malý chlapec, lebo veľmi miloval Boha a vedel sa krásne sústrediť. Nemusíme byť 6 hodín pred bohostánkom. Niekedy stačí aj 6 minút, možno až sekúnd, ale úprimných, kedy vieme ďakovať Bohu za jeho dar!

          Hľadáme to, čo už máme!

       Istý európsky pútnik, ktorý v detstve zanedbal svoju vieru, na svojich cestách prišiel až do Indie. Tu sa dozvedel o múdrom brahmanovi, ktorý vraj vie rozriešiť všetky tajomstvá tela i duše. Prišiel k nemu a spýtal sa: „Rozsvieť svetlo, urob pokoj v mojej nepokojnej duši!“
       Starý filozof odpovedal: „Neviem, či naplním tvoju žiadosť, ale keď si zapamätáš sedem vecí poradíš si vo všetkých otázkach života. Sú to tieto:
    - Buď múdry a chápavý.
    - Hľadaj len nebeské veci a nerob si starosti s každodenným životom.
    - Buď odhodlaný a maj pevnú vôľu.
    - Ak chceš niečo urobiť, dobre si to uváž, a čo si sa rozhodol urobiť, urob to s celou silou a vytrvalosťou.
    - Mnoho sa uč, ale nechváľ sa svojimi vedomosťami.
    - Čím viac spoznáš skutočnosť, tým viac sa ovládaj. Ale tvoje srdce, až spozná slabosť človeka, nech vždy ostane dobré a zbožné.
    - A nakoniec najvážnejšie zo všetkých.“ Tu starec vstal a pozrel sa na nebo: „ Ucti si večného Boha. Viera ozdobí a posvätí všetkých šesť vecí a potom: múdrosť a porozumenie, odhodlanie i sila, vedomosť i pokora - Božou mocou sa stanú majetkom toho, kto Ho hľadá.“
       Európan prešiel rukou po čele, akoby chcel odohnať nejaký súmrak a začal pomaly opakovať, čo pred chvíľou počul: „ Múdrosť a porozumenie, odhodlanie i sila, vzdelanosť a pokora, strach Boží - to sú zaujímavé veci. Ale veď sú to tie, ktoré som nachádzal v katechizme už v detstve.“
       „Potom tvoj katechizmus je veľmi múdra kniha,“ povedal brahman, „a preto neviem, prečo si prišiel za mnou.“
       Nič iné nás tu nemôže napadnúť ako obraz dnešného človeka. Máme všetko pri sebe a hľadáme niečo nové.
       Tento Európan sa nám musí veľmi podobať. Hľadáme odpovede na životné otázky, a pritom ich máme buď v Božom, slove, alebo v učení katolíckej cirkvi. Ale my nie. Radšej ideme niekam, čo je „in“ čo je moderné, aj keď je proti životu, proti morálke, proti môjmu svedomiu. Veľakrát si potom začneme vymýšľať výhovorky.
       Skúsme ale začať čítať Sväté písmo, Katechizmus, „oprášme“ svoje vedomosti, aby sme vedeli v pokoji prechádzať rôzne etapy života a aby sme sa tak dostali do „zeme zasľúbenej“, ktorú nám pripravil Boh.

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!