č. 16 / 2011
1.8.-14.8.2011
autor
email

            Boh nie je výplod, Boh je skutočnosť

       Známy americký vedec a bádateľ Dr. N. J. Stowell zmeral silu modlitby. Povedal: „Bol som cynickým ateistom, presvedčeným, že Boh nie je nič iné ako výplod ľudského mozgu. Nemohol som veriť v nejakú božskú bytosť, ktorá by nás všetkých milovala a mala nad nami moc.“ Jedného dňa pracoval Stowell aj s ďalšími kolegami vo veľkom laboratóriu na klinike. Ich úlohou bolo zmerať silu a vlnovú dĺžku žiarenia ľudského mozgu a zistiť čo sa v ňom odohráva v štádiu, keď sa končí život a prichádza smrť. „Na pokus sme si vybrali ženu, ktorá umierala na rakovinu mozgu. Vedela to aj ona. Duševne bola prekvapujúco v poriadku, hoci jej fyzický stav bol veľmi zlý. Bola veriaca. Krátko pred smrťou sme dali do jej izby veľmi citlivý prístroj ktorý nám mal ukázať činnosť mozgu v posledných minútach jej života. Na lôžko sme umiestnili aj malý telefón aby mne mohli počuť jej slová, keby ešte prejavovala známky života. My sme boli vo vedľajšej miestnosti. Päť triezvych vedcov. Stáli sme nad prístrojom. Ručička bola na nule a mohla sa vychýliť do polohy 500 stupňov pozitívnej hodnoty a 500 stupňov negatívnej. Chvíľu predtým sa meralo na tomto prístroji vysielanie jednej rádiostanice. Relácia išla do éteru silou 50 kW. Na našom prístroji sa ukázalo 9 stupňov pozitívnej hodnoty. Pacientka sa zrazu prebrala k životu. Boli to posledné okamihy jej života. Zrazu sme počuli, ako sa začala modliť a velebiť Boha. Prosila ho, aby odpustil všetkým ľuďom, ktorí jej v živote ublížili. Ďakovala za silu, ktorou ju obdaroval, ako i za istotu, že bude patriť Kristovi. Odovzdávala mu všetku svoju lásku nezmenšenú o utrpenie, ktoré prežila. Vo chvíli, keď hovorila o odpustení svojich hriechov skrze vykúpenie Ježiša Krista, sálalo z jej slov nesmieme šťastie... Stáli sne rozochvení pred aparátom, takže sme zabudli na to, čo sme chceli vlastne skúmať. Všetci sme mali v očiach slzy, ale hľadeli sme na seba bez pocitu hanby za ne. Zrazu - umierajúca sa ešte modlila - sme začuli z prístroja akési klopkanie. Keď sme sa pozreli na aparát, videli sme, že ručička ukazovala 500 stupňov pozitívnej hodnoty a stále narážala na najvyššiu hranicu merania. Objavili sme a zmerali sme neuveriteľnú skutočnosť: mozog umierajúcej ženy obracajúcej sa k Bohu vyvinul 55-krát väčšiu silu, ako sme namerali počas vysielania rádiostanice. Neskôr sme sa dohovorili, že urobíme ďalší pokus. Prehovorili sme sestričku, aby niečím vyprovokovala jedného pacienta. Pripravili sme prístroj. Pacient reagoval na provokáciu hrubými slovami a nadávkami, dokonca nadával aj na Pána Boha. A opäť to začalo v prístroji klopať. Zhrozili sme sa, keď sme zistili, že ručička je zase na 500 stupňoch, ale negatívnych. V tej chvíli sa zrútil môj ateistický názor na svet. Moja nevera sa mi zdala smiešnou. Stal som pred tvárou Vševediaceho. Keby som chcel byť k sebe poctivý, nemohol som pred pravdou zatvárať oči. Začal som veriť v Ježiša Krista ako vo svojho Spasiteľa a Vykupiteľa.“ Pri skúmaní dĺžky mozgových vĺn zistil Dr. Stowell obrovské rozdiely. Sú rovnako individuálne ako odtlačky prstov. Kdesi sa zaznamenáva dobro, ktoré robíme, i zlo, ktoré páchame.

          Cyrilo-metodská tradícia u gréckokatolíkov

    Bohoslužobný jazyk

       Tam, kde sa zachoval byzantsko-slovanský obrad, sa dodržiavala aj cyrilometodská zásada používania zrozumiteľného jazyka, najmä v bohoslužobnej oblasti. Staro-slovienčina prešla istými vývojovými zmenami, postupne od 11. storočia už hovoríme o cirkevnej slovančine. Zo 16. a 17. storočia sa na území východného Slovenska zachovali viaceré cyrilské kódexy, ktoré dosvedčujú živosť tejto tradície. Cirkevnoslovanské knihy tlačené cyrilikou sa pre gréckokatolíkov na Slovensku aj vydávali, a to v univerzitnej tlačiarni v Trnave na konci 17. a začiatku 18. storočia. Cirkevná slovančina sa aj na našom území vo východnom obradovom prostredí dlho vnímala ako ľudu zrozumiteľný jazyk. Dokonca v polovici 19. storočia sa krátke obdobie rusínski národní buditelia na čele s o. Alexandrom Duchnovičom snažili zaviesť cirkevnú slovančinu ako spisovný jazyk pre Rusínov. Až v prvej polovici 20. storočia sa ukazovala nevyhnutná potreba prekladu z cirkevnej slovančiny do slovenčiny. Priekopníkom v tomto smere bol o. Pavol Spišák, ktorý v tridsiatych a štyridsiatych rokoch pripravil prvé preklady bohoslužobných textov. Gréckokatolícka cirkev na Slovensku vždy udržala živú túto najdôležitejšiu časť cyrilometodského odkazu - používanie ľudu zrozumiteľného jazyka v bohoslužbách.
       Zaujímavá je tu tiež otázka používania cirkevnej slovančiny. Tá je priamym potomkom staroslovienčiny, ktorú do liturgického, kultúrneho a administratívneho používania uviedli sv. Cyril a Metod. Preto by jej “vyradenie” z bohoslužobného života bolo veľkou škodou. Mnohé dnešné cirkevnoslovanské liturgické texty sa len málo odlišujú od prvých prekladov svätých solúnskych bratov a ich spolupracovníkov. K tomu treba čosi povedať aj o písme. Až do polovice 19. storočia sa na našom území používali cirkevnoslovanské knihy tlačené výhradne cyrilikou. Nie je celkom isté, ktoré písmo zostavil sv. Cyril, či hlaholiku alebo cyriliku (väčšia časť bádateľov sa v súčasnosti prikláňa k hlaholike). No isté je, že cyrilika má svoj vzťah k sv. Konštantínovi - Cyrilovi. Ak ju aj nezostavil on sám, urobil to niekto z jeho žiakov a pomenoval ju podľa neho. Rusíni na Slovensku podnes používajú aj upravenú formu tohto písma (tzv. azbuku), a to aj v svetskej oblasti.

    Cyrilometodský obrad

       K cyrilometodskej tradícii sa gréckokatolíci na Slovensku osobitným spôsobom hlásia tiež preto, že používajú obrad sv. Cyrila a Metoda - teda byzantský. O jeho prítomnosti na Veľkej Morave svedčí napr. zmienka v 15. kapitole Života Konštantína - Cyrila, že sv. Cyril svojich žiakov naučil aj povečernici, čo je preklad gréckeho slova apodeipnon. Životy tiež spomínajú, že sv. Metod ukončil preklad celej Biblie 26. októbra, na sviatok sv. veľkomučeníka Demetra podľa byzantského kalendára. Takisto 9. pieseň kánona sv. Demetrovi, ktorú zložili a určite aj používali svätí bratia na Veľkej Morave, je jasne liturgickým textom byzantského obradu. Aj služba sv. Cyrilovi, ktorú krátko po jeho smrti zložil pravdepodobne sedmopočetník sv. Sáva, je súborom menlivých častí na večiereň a utiereň byzantského obradu. Významným dokladom existencie byzantského obradu sú pergamenové zlomky s časťou kánona veľkomučeníkovi Demetrovi, ktoré sa našli v obci Ostrožnica pri Humennom. Pochádzajú z 11. alebo 12. storočia. Postavenie a vplyv východného obradu v Uhorsku až do konca 13. storočia bolo značné, ovplyvňovalo zákonodarstvo krajiny v náboženskej oblasti (predpisy o pôste, o ženatých kňazoch, o cirkevných sviatkoch). Na začiatku 13. storočia pápež Inocent III. vyčítal kráľovi Imrichovi, že v Uhorsku na jeden latinský kláštor pripadá mnoho gréckych. Pápež Lev X. v r. 1521 zostavil bulu, v ktorej hovorí o východnom obrade v Uhorsku, pričom si želá, aby “grécky obrad naďalej zostal a zachoval sa v takej podobe, v akej sa uplatňoval od začiatkov.” Ďalším svedectvom sú spomínané Spišské modlitby z roku 1479, ktorých súčasťou sú spoločné modlitby prevzaté a upravené z veľkej (pokojnej) ekténie v byzantskom obrade. Na Spiši sa v 13. storočí spomínajú aj dvaja prepošti gréckeho obradu.
       Od vyhnania žiakov svätých bratov bol byzantsko-slovanský obrad na našom území potláčaný. Tento tlak sa ešte zvýšil po vymretí uhorského panovníckeho rodu Arpádovcov a nástupe Anjouovcov (pôvodom z Neapola). Posilou pre veriacich východného obradu bola najmä od 14. storočia valašská kolonizácia. Kolonisti prichádzali z oblastí, kde sa používal byzantsko-slovanský obrad a cirkevnoslovanský bohoslužobný jazyk. Tak sa cyrilometodské dedičstvo na Slovensku posilňuje imigráciou z krajín, ktoré boli síce druhotnými dedičmi cyrilometodskej tradície, avšak pre priaznivejšie dejinné okolnosti mohli tento odkaz lepšie rozvinúť. Vďaka tomu mohol náš byzantsko-slovanský obrad kontinuálne pretrvať na tomto území od čias sv. Cyrila a Metoda až po súčasnosť.

    Vzťah k Rímu

       Napokon treba spomenúť dobré vzťahy sv. Cyrila a Metoda s Rímom. To, že sv. Cyril priniesol do Ríma úctyhodné pozostatky sv. Klimenta, tretieho rímskeho pápeža, bolo nepochybne z Božej prozreteľnosti. To im naklonilo srdcia všetkých Rimanov. Pápež Hadrián II. schválil a požehnal ich dielo. Dva a pol roka boli hosťami na pápežskom dvore. Keď sa neskôr spory s franským klérom vyostrili, Metod išiel záležitosť riešiť do Ríma, kde pápež Ján VIII. opätovne potvrdil toto dielo a udelil mu rozsiahle právomoci a výsady. A keď Frankovia vo svojej zúrivosti Metoda uväznili, pápež ich pod hrozbou exkomunikácie prinútil Metoda prepustiť. Pre objektivitu však treba podotknúť, že udržiavali kontakt aj s Konštantinopolom, odkiaľ boli na Veľkú Moravu vyslaní. V životoch je doložená cesta sv. Metoda do Konštantinopolu v r. 881-882. Byzantská a latinská cirkev v tom čase ešte nebola rozdelená.
    Zdroj: www.grkat.nfo.sk

    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!