č. 18 / 2011
29.8.-11.9.2011
autor
email

            Pane Ježišu Kriste, synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym

       V talianskom meste Assisi vyšla kniha Racconti di un pellegrino russo, ktorá vyšla aj v preklade slovenských jezuitov s názvom Spomienky pútnika. Ten pútnik pochádzal z ruskej dediny z oblasti zvanej Oréľ. Keď mal tri roky, ostal sirotou. Keď mal sedem rokov, stratil pri páde zo stromu ľavú ruku. Keď sa oženil, oheň v dedine zachvátil aj jeho dom, takže mu zhorel. Potom mu zomrela manželka na zápal pľúc. Potom všetko, čo ešte mal, rozdal chudobným, vložil si do batôžka jeden chlieb a Bibliu a vybral sa do sveta ako pútnik. Trinásť rokov putoval po mestách a dedinkách a po monastieroch a hľadal svoje šťastie v Bohu. Ale dokonale ho našiel, až keď sa ako tridsaťtriročný stretol s preduchovneným starcom, s mníchom, ktorý bol veľmi nábožný a veľmi šťastný, pretože mal živú vieru. On mu dal poučenie, ako sa dá dosiahnuť Boží dar živej viery. Otvoril pred ním starobylú knihu, ktorá má názov Filokália a čítal mu z nej túto radu svätého Simeona Stĺpnika: „Sadni si v prítmí a v samote, skloň hlavu, zatvor oči, dýchaj pokojne, zozbieraj všetku silu svojej predstavivosti a rozumu vo svojom srdci a spolu s dýchaním opakuj nahlas alebo pošepky alebo aspoň v mysli túto modlitbu: Pane Ježišu Kriste, synu Boží, zmiluj sa nado mnou. Opakuj si ju veľa ráz. Sto ráz, tisíc ráz. A pamätaj si, že zlé mocnosti tohto sveta sa ničoho tak neboja ako tejto opakovanej modlitby.“ Prerušme na chvíľu rozhovor mnícha s pútnikom a pripomeňme si, čo konštatuje dnešná moderná psychológia. Konštatuje, že takéto opakovanie modlitby stane sa pre človeka nepriepustnou ohradou, ktorá ho ochráni pred všetkými vedľajšími rušivými myšlienkami. Takže človek sa dokonale, stopercentne, absolútne môže sústrediť na Pána Ježiša a nadviazať s ním živý, láskyplný osobný vzťah. A hľa, to je tá živá viera. Čiže k živej viere sa môžeme dopracovať opakovanou modlitbou k Ježišovi. A keďže takáto viera je už začiatkom večného života v srdci, svätý Simeon svoju radu o opakovanej modlitbe končí týmto prísľubom: „Dosiahneš vysoký stupeň radosti a dokonalosti. Očistíš sa od hriechov a od zlých náklonností. A skúsiš v sebe blažený stav duše, ktorý je neopísateľný - je to predchuť neba.“ Pútnik túto radu poslúchol. Opakoval modlitbu k Pánu Ježišovi nie sto ráz, ale tisíc ráz a dakedy aj tritisíc, ba až šesťtisíc ráz a dosvedčuje: Odvtedy som nesmierne šťastný. Prežívam radosť v celej jej plnosti. Nijaké svetské radovánky, nijaké svetské pôžitky, nijaké svetské rozkoše sa tejto mojej radosti nevyrovnajú. Pretože ja prežívam predchuť neba, keď mám v sebe Boží dar živej viery.

    BOŽSKÁ LITURGIA sv. Jána Zlatoústeho
    (postupný výklad)

       Božská liturgia sa začína tým, čím sa to všetko jedného dňa skončí - Božím kráľovstvom: „Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha…” Týmto zvolaním sa začína každá eucharistická slávnosť v byzantskej tradícii. Tieto slová ohlasujú cieľ každej liturgie - nebeskú hostinu.
       Kým náš Pán kráčal po zemi, nepotrebovali sme sviatosti, pretože bol fyzicky prítomný. Keď sa vráti v sláve, nebudeme potrebovať posvätné obrady. Ale v tomto čase, v dobe medzi „už” a „ešte nie” sa podieľame na týchto tajomstvách: „trpezlivo to očakávame”. „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia.”
       Tento postoj očakávania a trvania vyjadrujú mnohé prvky byzantskej liturgie. Kňaz a diakon stoja tvárou na východ. (Ak nie je možné postaviť chrám tak, aby mal svätyňu orientovanú na východ, má sa brať ako východ tá časť, kde je umiestnený prestol.) Pohľadom a orientáciou majú viesť ľudí za sebou. Svätyňa je oddelená ikonostasom, ktorý ukazuje, že tajomstvo slávené v eucharistii je nielen pre tých, ktorí sa zišli na slávenie. Cirkev nie je iba zhromaždenie tých, ktorí žijú tu a teraz, ale znázorňuje tiež Nebeský Jeruzalem. Nie je uzavretým samoľúbym „združením” ona je putujúcim národom, ktorý očakáva „príchod večného života”.

       Príprava na liturgiu
      Skôr ako sa môže začať príchod do kráľovstva, ľudia musia byť pripravení. Nemôžeme plánovať stretnutie s Bohom, ale môžeme sa na neho pripravovať. Preto oficiálne liturgické texty byzantskej cirkvi hovoria: „Kňaz s úmyslom sláviť božské tajomstvá je predovšetkým povinný byť zmierený so všetkými a nemať nič proti nikomu, pričom aj srdce, nakoľko len vládze, má si chrániť od zlých myšlienok, od večera má byť zdržanlivý a zotrvať v striedmosti až do chvíle svätého tajomstva.” Modlitba, pôst, uzmierenie - to sú predpoklady pre úprimnú účasť na eucharistii.
       Prípravná časť sa začína tým, že sa kňaz a diakon spájajú v modlitbe pred ikonostasom pred začiatkom liturgie. Pred vstupom do svätyne svätých sa otočia k zhromaždeniu a poklonia sa ľuďom - tým sa snažia zmieriť so všetkými a zároveň vyznávajú prítomnosť Krista v zhromaždení.
       Keď vstúpia do svätyne, bozkom si uctia prestol - symbol Krista, ktorý zjednocuje všetkých viac ako stôl s jedlom, ktorý zjednocuje tých, čo sa zišli na hostinu. Kňaz a diakon sa začínajú obliekať. Svetlý stichár je vlastne oblečenie, ktoré všetci dostávajú pri krste. Epitrachil symbolizuje Božiu milosť, ktorú v hojnosti vylieva „na svojich kňazov. Je to sťa vzácny olej, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha.” Nakoniec si kňaz oblieka felón, ktorý ohlasuje radosť a jas života v Božom kráľovstve.
       Diakon si na stichár dáva orár (symbol anjelských krídel), jeho pozdvihnutím vyjadruje naliehavosť diakonátu - služby Božích sluhov. Jeho funkcia pri liturgii je slúžiť, vykonávať manuálne práce. Tak v liturgii pokračuje v práci, ktorú vykonáva v každodennom živote: obsluhovať pri stoloch a starať sa o núdznych.

       Proskomídia - príprava darov
     Proskomídia (prothesis) svojimi modlitbami a gestami vopred pripravuje mnoho spoločných tém, ktoré sa viažu na verejnú časť eucharistie. Pamiatka, služba, posvätenie, obetovanie: toto všetko sa naznačuje, keď kňaz pripravuje dary chleba a vína. Kopijou krája prosfory (chleby) a usporadúva častice tak, že znázorňujú cirkev na čele s Kristom. Bohorodička, anjeli, svätí, žijúci aj zosnutí, všetci obklopujú „Baránka” (výraz, ktorým sa označuje hlavná a najväčšia častica tohoto chleba).
       V prvých storočiach kresťanstva a v niektorých východných cirkvách dodnes kresťania dokazujú hlboké prepojenie medzi ich každodenným životom a liturgiou cirkvi prípravou obetných chlebov (prosfor), ktoré prinášajú do chrámu a dávajú kňazovi so zoznamom mien a úmyslov (intencií), ktoré sa majú v liturgii spomínať. Chlieb, ktorý sa stane pravým telom Krista obetovaného „za všetkých a pre všetko” je obetované týmto telom - cirkvou, ktorá sa schádza na liturgiu. To, že sa stretáva, neznamená, že sa jej členovia otáčajú svetu chrbtom, ale že prinášajú tento svet do Kristovej prítomnosti. Pamätajú na to, čo svet potrebuje.
       Väčšinou chránime to, čo si ceníme, a preto sa aj dary zakrývajú osobitnými prikrývkami. Potom sa kňaz modlí za ich prijatie. Po okiadzaní týchto darov sa slúžiaci presunú k svätému prestolu.

       Liturgia katechumenov
      Diakon okiadza prestol, ikony a všetkých, ktorí sa zišli, aby sa pokúsili o jednotu s Jediným v tele Cirkvi. Tento úkon slúži ako forma pozdravu. Diakon sa ukloní a my tiež. Okiadzaním chrámu sa tiež pretvára bežný vzduch, ktorý dýchame. Znovustvorenie nášho sveta sa začína ako voňavý dym, ktorý sa vznáša nad tvárami zhromaždených ako Svätý Duch vznášajúci sa nad tvárou zeme. Prvá tichá modlitba kňaza je modlitba k Svätému Duchu. Modlitbou „Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy, ktorý si všade a všetko naplňuješ…” slúžiaci prosia o dar Ducha, ktorý „prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi.”
       Diakon sa otočí ku kňazovi a polohlasne hovorí: „Nadišiel čas konať Pánovi. Vladyka, požehnaj!” Nesmieme nikdy zabúdať na to, že kresťanskú bohoslužbu od pohanských obradov odlišuje to, že kresťania oslavujú príchod Boha k nám. To sa vyplnilo v Ježišovi Kristovi. Boh cez Krista a v Svätom Duchu nás v tejto liturgii vťahuje do dôverného styku trojičného spoločenstva.
       Po úvodnom dobrorečení „Požehnané kráľovstvo…” sa začíname modliť za potreby cirkvi a sveta. Tieto prosby sú vstavané do veľkej (alebo mirnej) ekténie. Diakon začína: „Modlime sa v pokoji k Pánovi. - Mírom Hóspodu pomolímsja.” Historicky táto ekténia nasledovala po evanjeliu a homílii (najprv by sme mali vypočuť Boha, skôr ako ideme o niečo prosiť) a ešte viac ako obetovanie prosfory pred liturgiou slúži ako „most”, cez ktorý je celý svet prinášaný pred Boha, tak ako aj my vstupujeme do jeho prítomnosti. Vskutku, táto sviatosť je daná „za život sveta”. Diakon pokračuje: „Za mier na celom svete…” Toto je len malá časť vyjadrenia záujmu o Bohom stvorený svet.
       Diakon zakončuje prosby formulou, ktorá prináša vhodný postoj k ekténii: „Presvätú, prečistú, preblahoslavenú a slávnu Vládkyňu našu, Bohorodičku Máriu, vždy Pannu i všetkých svätých spomínajúc, sami seba, druh druha i celý náš život Kristu Bohu oddajme.” Keď prosíme Boha, musíme mať jednoznačný postoj. Tak ako Bohorodička, aj my musíme povedať: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova.” (Lk 1, 38).
    pokračovanie v budúcom čísle
          Obraz Bohorodičky

       Jeden dobrý človek prechádzal sa každý deň popri múre, na ktorom bol namaľovaný obraz Panny Márie. Zakaždým ju pozdravil: „Dobrý deň, mama“ Po rokoch raz večer jasne počul z obrazu hlas: „Dobrý večer, synku!“ Ak nepočujete odpoveď na naše prosby, je to preto, že ju nečakáme.
    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!