č. 19 / 2011
12.9.-25.9.2011
autor
email

    Tomášova návšteva


    Sv. Tomáš Akvinský raz navštívil svojho priateľa sv. Bonaventúru, ktorý v tom čase prednášal v Paríži a o ktorom poslucháči hovorili len s obdivom. Sv. Tomáš ho pri tejto príležitosti prosil, aby mu ukázal knihy, z ktorých čerpá svoje vedomosti.

    Bonaventúra ho zaviedol do svojej cely a ukázal mu knihy, ktoré práve ležali na stole. Sv. Tomáš s tým nebol spokojný. Pýtal sa na ďalšie knihy, z ktorých čerpá. Bonaventúra ho po tejto otázke zaviedol do oratória, v ktorom bol krásny a k modlitbe povznášajúci kríž a povedal svojmu hosťovi: „Milý páter, toto sú moje knihy! Ver mi, keď ti hovorím, a keď ťa uisťujem, že toto je moja hlavná kniha a že odtiaľ čerpám všetko, čo učím a píšem. Omnoho viac som prospel v štúdiu a omnoho viac svetla pravej vedy som získal pri päte kríža, než pomocou všetkých ostatných kníh a učených prác. Tu som prednášal svoje pochybnosti a bol som poučený, keď som sa zúčastnil sv. liturgie, keď som pri sv. liturgii posluhoval.


    Kríž naša každodenná posila...


    Stalo sa to pred 40 rokmi v Ekvádorskej republike. Biskup mal v nedeľu popoludní v katedrále kázeň, v ktorej hovoril o krivdách a ťažkých utrpeniach, ktoré spôsobil katolíckemu náboženstvu v Ekvádore predošlý ateistický vládny režim. A zakončil kázeň takouto prosbou: „Bratia a sestry, máme tu pri kostole ukrytý veľký drevený kríž, ktorý bol za minulého režimu odstránený od mestskej brány na znak opovrhnutia Ježišom Kristom. Prosím vás, keď sa u nás teraz skončila vláda ateistického režimu, postavme ten kríž znova na jeho pôvodné miesto na znak úcty voči kráľovi Ježišovi. Po svätej omši ho tam v slávnostnom sprievode zanesieme. Ale potrebujeme silného, nábožného muža, ktorý by niesol kríž na pleciach.“

    A hneď po kázni prišiel z kostola do sakristie nový prezident ekvádorskej republiky Garcia Moreno a povedal: „Ja sa ponúkam niesť kríž.“

    Všetci zhíkli. A o chvíľu všetci ľudia žasli, keď videli svojho prezidenta niesť kríž. Za ním išlo duchovenstvo a množstvo veriacich. Prešli s procesiou celým mestom až k mestskej bráne a tam slávnostne postavili kríž na pôvodné miesto.


    BOŽSKÁ LITURGIA sv. Jána Zlatoústeho
    (postupný výklad)

    Antifóny a Malý vchod

    Antifóny sú žalmové verše s refrénmi, ktoré rozprávajú o slávenom tajomstve. Niektoré sviatky majú svoje vlastné antifóny, ktoré zosilňujú naše chápanie a oslavujú tieto jednotlivé sviatky. V niektorých východných cirkvách je zvykom, že v nedeľu spievajú tú istú prvú antifónu, ako sa spieva na Paschu (Veľkú noc). Takto každý týždeň ohlasujú: „Jasaj Bohu, celá zem…” (Ž 66, 1) Naozaj, každý Pánov deň oslavuje úplnosť vzkriesenia, ktorú zažívame každoročne počas sviatkov Paschy.

    Hymnus „Jednorodený Synu i Božie Slovo…” je jedným z nosných spevov bohoslužby slova. Zložil ho v roku 535 byzantský cisár Justinián a slúži ako isté vyznanie viery. Jeho osobité postavenie v liturgii je určite primerané, pretože v tejto časti bohoslužby sa nezaoberáme Božím slovom iba ako nejakou knihou či textom, ale viac - vnímame ho ako mystickú prítomnosť pôsobiacu v nás.

    Vchod s evanjeliárom (nazývaný Malý vchod) pôvodne znamenal vchod do chrámu. Druhý verš tretej antifóny hovorí: „Predstúpme s chválospevmi pred jeho tvár a oslavujme ho žalmami.…” (Ž 94, 2) V každom prípade v praxi slúži Malý vchod na to, aby poukázal na dôležitosť Božieho slova. Aby sa zvýraznila dôležitosť evanjeliára, kňaza a diakona sprevádzajú svetlonosi, ktorí nesú sviečky. V niektorých farnostiach je zvykom, že zhromaždení - no špeciálne deti prichádzajú dopredu, aby si bozkom uctili sväté evanjelium. Na záver diakon pozdvihuje evanjeliár a zvolá: „Premúdrosť! Stojme úctivo!” Ľud odpovedá sklonením hláv a spevom: „Poďte, pokloňme sa a padnime pred Kristom…”

    Tieto gestá majú hlbokú symboliku. Tak ako vyjadrujeme našu vieru v skutočnú prítomnosť Krista v eucharistii, keď robíme poklonu pred svätými darmi, tak prejavujeme našu vieru v Krista prítomného v slove, keď si bozkom a poklonou uctievame sväté evanjelium. Toto všetko nás pripravuje na to, aby sme pozorne a radostne počúvali slovo, ktoré sa nám bude ohlasovať.


    Trojsvätá pieseň

    Po tropári a kondaku, ktoré hovoria o slávenom tajomstve (spieva ich ľud alebo zbor), kňaz intonuje: „Pretože si svätý, Bože náš, a my ti vzdávame slávu…” My spolu s anjelskými zbormi odpovedáme spevom: „Svätý Bože, svätý Silný, svätý Nesmrteľný, zmiluj sa nad nami.” Toto je jedna z najstarších častí byzantskej liturgie, slúžila ako vstupná pieseň. (Do dnešných dní sa pri pohrebných obradoch používa tento hymnus pri vstupe do chrámu.)

    Vstupujúc plnšie do tajomstva Božej prítomnosti v nás, narážame na zvláštnu povahu tejto prítomnosti. „Svätosť” je jedno z mála slov, ktoré nám aspoň trochu osvetľujú Božiu prirodzenosť. Svätosť neznamená dobrota či poctivosť. Znamená to vyhradený, vyčlenený. V anafore sv. Jána Zlatoústeho je Boh: „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný”. Ak zakladáme svoj život na božskej liturgii, začneme si uvedomovať, že Boha nemožno manipulovať a jeho cesty nie sú naše cesty. (Iz 55, 8) Rast v tomto poznaní nás pripravuje, aby sme pozornejšie vnímali jeho slovo, ktoré sa hlása.


    Čítania a homília

    Po odchode k hornému stolcu (sedes, hórnoje sidálišče) sa kňaz po prvý raz otočí k ľuďom a zvolá: „Pokoj všetkým!” Je to pozdrav žijúceho Krista, ktorým po svojom vzkriesení pozdravil apoštolov. V časoch Jána Zlatoústeho sa tento pozdrav udomácnil aj v liturgii. Ak chceme niekoho počúvať s dokonalou úctou, musíme byť v pokoji. Nesmieme sa rozptyľovať vnútorne ani navonok. Skutočný pokoj môžeme dostať len od Krista. Kňaz znázorňuje Krista, hlavu tela, ktorým je Cirkev, a preto práve kňaz zvoláva do nás pokoj.

    Po prokimene (pozostávajúceho z jedného alebo dvoch veršov zo žalmu) počujeme čítanie z listov alebo Skutkov svätých apoštolov. Je adresované nám tu a teraz presne tak, ako ho apoštoli adresovali prvým kresťanským spoločenstvám. Máme ho počúvať tak, ako by nás osobne oslovoval sv. Pavol, sv. Peter či sv. Ján. „Aleluja” je vlastne logickou odpoveďou na ich slová. Tento spôsob poďakovania za ohlasovanie dobrej zvesti patrí k najstarším prvkom bohoslužby. Diakon znova okiadza chrám. Je to príprava na slávnostný okamih ohlasovania evanjelia.

    Od raných čias cirkevní otcovia poukazovali na dvojitú funkciu prestola pri liturgii - prestol evanjelia a prestol eucharistie. Náš postoj k čítaniu evanjelia a homílii nemôže byť čisto intelektuálny. To, čo počujeme, nie je iba nejaký príbeh, povzbudenie či pobavenie. Musí sa to stať našou potravou. „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.” (Mt 4, 11) Božie slovo musí byť prežité. Ak máme zmýšľať tak ako Kristus (Flp 2), potom sa musíme ponoriť do jeho slov.

    V minulosti si ľudia veľmi ctili evanjeliár. Boli tak pevne presvedčení o prítomnosti Krista v ohlasovanom evanjeliu, že niektorí si hneď kľakli pod evanjeliár a chceli sa tak vyliečiť. (Lk7, 44 a Jn 15, 3) Zároveň tak vzdávali úctu. Počas čítania evanjelia svetlonosi držia sviečky, čo symbolizuje, že Kristus je „svetlo sveta”. (Jn 8, 12) Na čítanie evanjelia všetci odpovedáme: „Sláva tebe, Pane, sláva tebe.”

    pokračovanie v budúcom čísle
    o. Peter Iľko
Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!