č. 21 / 2011
10.10.-23.10.2011
autor
email

    Modlitbový život

    Henry Nouwen, kňaz a profesor teológie, žil sedem mesiacov ako mních na určitú dobu v trapistickom kláštore (najprísnejšia rehoľa). Spýtal sa opáta Johna Eudesema: „Ako môžem rozvíjať skutočne hlboký modlitbový život, keď opätovne uviaznem v ruchu svojej práce? Mám sklon vybavovať malé i veľké úlohy tak rýchlo ako sa len dá a dokiaľ vidím okolo seba nevybavené úlohy, nemôžem sa takmer vôbec modliť.

    Využívam čas na modlitbu k premýšľaniu o všetkých tých veciach, ktoré ešte musím vybaviť. Mám potom stále dojem, že sú tu naliehavejšie a dôležitejšie veci ako modlitba.“

    Odpoveď bola jasná a prostá: „Jediné riešenie spočíva v tom, že dáte svojej modlitbe pevný poriadok a nikdy ho nezmeníte bez rozhovoru so svojím duchovným vodcom. Určte si rozumnú dobu a keď ste si ju určili, zachovajte ju za každú cenu. To nech je vaša najdôležitejšia úloha... Keď v tom budete verný, pomaly spoznáte, že nemá cenu v tejto dobe premýšľať o problémoch, pretože ich v tejto dobe aj tak nevyriešite. Potom si sám v týchto voľných hodinách povedzte: Pretože teraz nemám nič na práci, môžem sa dobre modliť. Keď sa toho budete verne držať, zažijete postupne hlbšiu skúsenosť sám so sebou. V tejto neužitočnej hodine, keď neurobíte nič „dôležité“ alebo „naliehavé“, sa totiž musíte vyrovnať so svojou základnou bezmocnosťou a musíte zakúsiť svoju základnú neschopnosť vyriešiť vlastné i cudzie problémy a zmeniť svet. Keď sa tejto skúsenosti nevyhnete, ale ju prežijete, postupne pochopíte, že mnohé vaše zámery, plány a povinnosti nie sú vôbec tak naliehavé, rozhodujúce a dôležité, ako ste si pôvodne mysleli a ony nad vami stratia svoju moc. Už vás nebudú obťažovať behom vášho času s Bohom a zaujmú vo vašom živote primerané miesto.“

    Niekedy si myslíme, že je to ťažké, ale tento návod je veľmi jednoduchý s trochou ochoty a chcenia sa to dá. Je to akási načasovanosť, aby modlitba pre mňa nebola problémom, ale radosťou, načerpaním síl a milostí. Hor sa naplánovať si do svojho denného programu aj modlitbu!


    BOŽSKÁ LITURGIA sv. Jána Zlatoústeho
    Anafora

    „Stojme dôstojne a v bázni, pozorne vnímajme, aby sme v pokoji prinášali sväté vďakyvzdávanie.” Týmito slovami diakon púta našu pozornosť na jadro liturgie, ku ktorému sme práve dospeli. Protheoria (komentár k byzantskej liturgii z 11. storočia) poznamenáva: „…ak teda vidíme Boha trpiaceho za nás, stojme triezvo a v pokoji, a tak prinášajme a obetujme tieto dary v pokoji, nemysliac na svetské starosti. Staneme sa hodnejšími jeho božského vzkriesenia a budeme naplnení radosťou.”

    Kňaz nás potom (citujúc 2 Kor 13, 14) vyzýva k milosrdenstvu, láske a spoločenstvu s Bohom: „Milosť nášho Pána Ježiša Krista a láska Boha Otca i spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými.” A toto sa v nás naozaj uskutočňuje pri slávení tohto tajomstva.

    Potom zdvíhame naše srdcia k Bohu. Naozaj zanechaním svetských starostí všetci zhromaždení pútame svoju myseľ na veci nad… - Prečo musíme zomrieť, alebo že náš život je skrze Krista v Bohu. Kristus, náš život, sa nám zjavuje a my sa tiež „zjavíme s ním v sláve.” (Kol 3, 4)

    Kňaz nás potom vyzýva, aby sme poďakovali Pánovi. My odpovedáme: „Je dôstojné a správne…” Teraz sme sa dostali k jadru liturgie, veď eucharistia znamená „vďakyvzdávanie”. Tento akt vďačnosti nás privádza k pôvodnému koreňu Pánovej večere. Pre Židov to bol Birkat-ha-mazon, modlitba vďakyvzdávania, ktorá bola vyvrcholením každej spoločnej hostiny. Bolo to ako modlitba, ktorú náš Pán vyslovil, keď požehnával čašu v tú noc, keď bol zradený.

    Je zaujímavé poznamenať, že obidve anafory byzantského obradu, ktoré sa pripisujú sv. Jánovi Zlatoústemu a sv. Bazilovi Veľkému, nadväzujú na túto starú židovskú formu ako na vzor. V ich berakách Židia zvyčajne ďakovali Bohu za stvorenie, velebili ho za spásu a prosili o vykúpenie. V anafore sv. Jána Zlatoústeho ďakujeme, že „nás z nebytia priviedol k bytiu”, velebíme ho, že nás tak miluje, že „dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život” a prosíme ho, aby nám poslal svojho Ducha a aby jeho dary spočívali na nás. Žiaľ, tieto modlitby sa teraz väčšinou modlí kňaz potichu. V minulosti sa však celá anafora prednášala nahlas. V každom prípade počujeme Pánove vlastné slová: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo…” a „Pite z nej všetci, toto je moja krv…”, na čo my odpovedáme „Amen.” Takto ohlasujeme našu vieru v skutočnú Kristovu prítomnosť v týchto premenených daroch.

    Milovať znamená pamätať a pamätať znamená sprítomňovať. Teraz ohlasujeme všetkým to, čo bolo pre nás vykonané: kríž, hrob, vzkriesenie na tretí deň, vystúpenie na nebesia, zasadnutie po pravici Otca a druhý a slávny príchod. My, telo Krista, žijúci na konci 20. storočia, prinášame teraz jednu Kristovu obetu „za všetkých i pre všetko.” Ježiš Kristus prišiel k nám a prijal náš život - život, ktorý stratil svoju pôvodnú slávu. On obnovuje tento život, pozdvihuje, uzdravuje a zbožšťuje našu prirodzenosť. Cez neho sme úplne prinavrátili svoje osoby Otcovi ako dary obetované v čírej oddanosti.

    Dar vzbudzuje dar, láska plodí lásku. A svet so svojím zacykleným systémom nenávisti a odplaty sa obnovuje na raj. V slávení tohto veľkolepého vďakyvzdávania (eucharistie) sa obnovuje aj naša prirodzenosť, pretože práve vyjadrením našej úplnej závislosti na Bohu premáhame pýchu, ktorú zapríčinil prvotný pád. Teraz sa začína vzývanie Svätého Ducha (epikléza). Prosíme Otca, aby poslal Posvätiteľa, ktorý premenil dary na Kristovo telo a krv, aby nám boli „na občerstvenie duše, na odpustenie hriechov, na spoločenstvo v tvojom Svätom Duchu, na uskutočnenie nebeského kráľovstva…”

    Tieto myšlienky zaznievajú počas liturgie niekoľko ráz. V závere liturgie prosíme Boha aj o zachovanie plnosti cirkvi. Herézy si vyberajú iba určité časti z Tradície. Schizmy reflektujú túžbu po oddelení. A hriech stále vyžaduje dezintegráciu - vo vnútri človeka i vo vzťahu k ostatným.

    Eucharistia je koinónia (spoločenstvo), pretože Duch Pravdy zostupuje na cirkev a na sväté dary. Účasťou na týchto daroch prekonávame všetky formy odcudzenia a rozdelenia aj osobného aj spoločenského, pretože Kristovo telo sa stáva naším telom, jeho krv tečie v žilách nás všetkých.

    „Žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.” (Ef 4, 15-16)

    V záverečnej časti anafory je potrebné spomenúť svätých, hierarchov, kňazov, diakonov, svetských predstaviteľov a všetkých núdznych. Veď ak rastieme v láske, akoby sme mohli na niekoho zabudnúť? Preto spievame: Pane, spomeň si na všetkých (mužov) i na všetky (ženy). Anafora vrcholí témou jednoty: „A dožič nám jednými ústami a jedným srdcom oslavovať a ospevovať tvoje vznešené a veľkolepé meno Otca i Syna i Svätého Ducha...“

    A kto sa nemodlí u vás doma?

    Sedliak vošiel do hostinca, kde už bolo veľa hostí, medzi nimi i urodzení ľudia z mesta. Sedliak si objednal jedlo. Keď mu ho priniesli, vrúcne sa pomodlil.

    To ľudí z mesta rozveselilo a jeden mladý muž sa spýtal: „U vás doma sa to tak asi robí, že tam sa zrejme všetci modlíte.“

    Sedliak, ktorý sa dal pokojne do jedla, odpovedal: „Nie, ani u nás sa každý nemodlí.“ A mladý muž sa pýtal ďalej: „A kto sa nemodlí?“

    „Nuž,“ povedal sedliak,“ napríklad môj vôl, môj osol a prasa. Tí chodia ku korytu bez modlitby.“

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!