č. 22 / 2011
24.10.-6.11.2011
autor
email

    Ali Facid

    Jeden starý príbeh rozpráva o mužovi, ktorý sa volal Ali Facid. Bol roľníkom. Hospodáril na neveľkom kúsku poľa a len tak tak sa dokázal uživiť. Jedného dňa, keď pracoval na poli, prechádzal okolo neho starý mudrc. Pozrel sa na Aliho, potom na pole a povedal mu: „Vieš, že jestvujú veľmi cenné kamene, ktoré sa volajú diamanty? Jeden jediný by stačil, aby sa z teba stal bohatý človek.“ A pokračoval vo svojej ceste. Ali Facid zbytok dňa uvažoval o týchto slovách. Dokonca večer nemohol zaspať. Myšlienka na diamanty sa uhniezdila v jeho mysli. Uvažoval, čo všetko by mohol mať, kým všetkým by sa mohol stať, keby mal aspoň jeden diamant. Nad ránom sa rozhodol: „Musím ten diamant nájsť“. Predal svoj dom i svoje hospodárstvo a odišiel do sveta hľadať diamanty. Prešiel stovky kilometrov, zdvihol státisíce kameňov, no ani jeden z nich nebol diamantom. Peniaze sa mu míňali, až nakoniec už nemal nič z toho, čo získal predajom svojho majetku. Takto hladný, unavený, ale predovšetkým veľmi sklamaný došiel až k moru. Ale ani na jeho brehu nenašiel žiadne diamanty. Celý nešťastný povedal: „Je koniec!“ Vošiel do vôd mora, aby sa už nikdy nevrátil na suchú zem. Medzitým nový majiteľ usilovne pracoval na poliach, ktoré mu Ali Facid predal. Prekopával pôdu hlbšie, aby sa stala úrodnejšou. A zrazu natrafil na veľmi zvláštny kameň - diamant. Kopal ďalej a našiel ďalší a ďalší... Boli akoby rozsiate po celom poli. Keď o nejaký čas okolo znovu prechádzal starý mudrc, uvidel namiesto chudobnej chalupy nádherný dom a plno služobníctva, tak povedal: „Zdá sa, že Ali Facid konečne našiel diamant.“ A bol veľmi prekvapený, keď zistil, že majiteľom je niekto úplne iný. Mnohokrát sa v živote vydávame na cestu za „pokladom“ a pritom „poklad“ sa nachádza na mieste, kde žijeme. Stačí ho iba objaviť...


    BOŽSKÁ LITURGIA sv. Jána Zlatoústeho
    Účasť na Kristovom tele a krvi

    Po ďalších prosbách znovu zintenzívňujeme naše spoločenstvo oslovením Boha ako nášho Otca. Tradícia osobitne hovorí o dôležitosti Modlitby Pána v tejto časti: „…a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom.” Otčenáš teda slúži ako určité očistenie. Tradícia tiež poukazuje na prosbu o „chlieb náš každodenný” a dáva ju do súvisu s eucharistickými darmi.

    Teraz nasleduje „Vnímajme! Sväté svätým.” Táto starobylá formula je privítaním tých, ktorí pristupujú prijať sväté dary. Samozrejme to neznamená, že majú pristupovať len nejakí „perfektní” ľudia. „Svätými” sa označujú pokrstení; tí, čo slúžia Bohu. Skutky a listy svätých apoštolov chápu „svätých” ako celú cirkev. Počas storočí bolo pridaných viacero modlitieb a formúl, ktoré zdôrazňujú náležitú dispozíciu potrebnú pre úprimnú účasť na tajomnej večeri.

    Pristupujeme k prijímaniu „s Božou bázňou a s vierou”. Taktiež prosíme, aby toto prijatie „nebolo na odsúdenie alebo zatratenie”. Svätý Ján Zlatoústy hovorí: „Nenechaj nikoho pristúpiť s nedbalosťou, ale iba zapálených, žhavých, vzrušených… Nenechaj tam žiadneho Judáša, žiadneho lakomca. Ak niekto nie je učeníkom, nechaj ho odísť. Ježiš bude večerať so svojimi učeníkmi. (Mt 26, 18) Tento stôl je taký istý ako tamten. Nie je o nič menší. Nie je to tak, že Ježiš urobil tamten a človek tento. Ježiš v sebe samom učinil aj tento. Toto je tá miestnosť, kde boli predtým, než vyšli na Olivovú horu.”

    V inej homílii Ján Zlatoústy hovorí: „Hovorím tieto veci nie preto, aby sme nepristupovali, ale aby sme nepristupovali bez uváženia. Pretože nedbalé pristupovanie je nebezpečné, ale aj neúčasť na tejto tajomnej večeri znamená hladomor a smrť. Pretože tento stôl je obnovou našich duší, puto našich myslí, podstata našej viery, naša nádej, naše vykúpenie, naše svetlo, náš život.”

    Liturgia vyjadruje pnutie medzi posvätnosťou tajomstiev a vážnosťou hriechov, ktoré sú odpustené účasťou na Kristovom tele a krvi. Kňaz oslovuje každého z nás: „Drahocenné, presväté a prečisté telo a krv Pána a Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista podáva sa Božiemu služobníkovi (povie meno) na odpustenie hriechov a večný život. Amen.” Toto vychádza z podstaty Božieho spasiteľného plánu, preto prišiel jeho Syn, aby našiel stratené, uzdravil chorých a zachránil hriešnikov. Boh pozná každého po mene, preto kňaz pri rozdeľovaní svätých darov spomína krstné meno každého prijímajúceho.

    Keď sme prijali božské sviatosti, „klaniame sa nedeliteľnej Trojici, lebo ona nás spasila.” Spievame: „Nech sa naplnia ústa naše tvojou chválou, Pane,…”


    Prepustenie

    Po ďalšej ekténii sme vyslaní odísť v pokoji. Kristus je náš pokoj. V eucharistii zbúral múr rozdelenia, nepriateľstvo. (Ef 2, 14) Pretože „v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi.” (Ef 2, 13)

    V zaambónnej modlitbe prosíme za jednotu cirkvi a sveta a dostávame záverečné požehnanie. Takto končíme tým, čím sme začínali - modlitbou v pokoji za Božie stvorenie a účasťou na milostiach slávnej vlády jeho Syna.

    V niektorých krajinách ešte veriaci po konci liturgie pristupujú dopredu a berú si z požehnaného chleba - antidoru (nekonsekrovanej prosfory). Je to pozostatok agapé - prvokresťanských hodov lásky. Zároveň idú pobozkať kríž, ktorý drží v ruke kňaz. Na jeho pozdrav „Kristus medzi nami,” odpovedáme „Je aj bude.” Veď ako prisľúbil, on je a bude s nami až do konca sveta. Amen.

    Zdroj: www.grkat.nfo.sk

    o. Peter Iľko

    Priložená krížovka: 22 / 2011

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!