č. 5 / 2012
27.2.-12.3.2012

    Modlitba za duše v očistci

    Znamenitý francúzsky kazateľ Lacordaire rozpráva nasledujúci pravdivý príbeh, o ktorého pravdivosti sa presvedčil: Jeden poľský šľachtic neveril, že duša je nesmrteľná. Aby aj iných o tom presvedčil, napísal o tejto téme aj knihu. Jedného dňa príde k nemu chudobná žena s plačom a hovorí: "Milostivý pane, muž mi zomrel, duša jeho je určite v očistci a ja nemám ani haliera, aby som za neho dala na sv. liturgiu, a tak mu pomohla. Milostivý Pane, zmilujte sa nado mnou"!

    Pán ju chcel poučiť, že je to zbytočné, pretože po smrti je všetkému koniec. Vidiac však jej bolesť, netrúfal si ju svojou rečou ešte viac zarmútiť. Siahol radšej do kapsy a ženu obdaroval. Na druhý deň sedí pán vo svojej izbe a pozerá svoje spisy. Pohliadne stranou a vidí pri sebe nejakého cudzieho muža. Vyskočí, aby sa na cudzinca oboril, ako sa opováži bez ohlásenia k nemu prísť - ale muž, akoby sa do zeme prepadol - zmizol. Pán zvoní na sluhov a háda sa s nimi, prečo vpustili k nemu tohto cudzinca. Títo však svojho pána uisťujú, že nikto tu nebol. Na ďalší deň opäť sa muž postavil vedľa pána a opäť náhle zmizol. I sluhovia museli znova tvrdiť, že nikoho nevpustili. To začalo byť už pánovi divné. Zaumieni si, že urobí všetko, aby sa cudzinca zmocnil, ak ho ešte po tretíkrát navštívi. Netrpezlivo čaká určitú hodinu a skutočne: neznámy muž je zas tu. Skôr však, ako pán zazvoní na sluhov, cudzinec povedal: "Milostivý pane, ďakujem ti za tvoju almužnu. Som manželom onej chudobnej vdovy, ktorá ťa pred niekoľkými dňami prosila o podporu, aby mohla dať slúžiť sv. liturgiu za svojho zomrelého manžela. Týmto mi pomohla. Tvoj skutok sa Pánu Bohu ľúbil a dovolil mi, aby som ti osobne poďakoval a ukázal ti, že po smrti nie je všetkému koniec. Teraz je na tebe, aby si túto priazeň Božiu využil". Po týchto slovách zase zmizol.

    Knieža sa triasol na celom tele. Zvolal služobníctvo a rozprával im o zjavení a pred nimi spálil svoje spisy, v ktorých chcel dokázať, že duša nie je nesmrteľná, že po smrti je všetkému koniec. A zmenil i svoj doterajší život.

    Mnohí si pomyslia: Ktovie, či je to pravda! Pochybujte si o pravdivosti tejto udalosti, alebo nepochybujte... Ale takýchto prípadov sa stalo dosť. I Písmo sv. hovorí o zjavení zomrelých ľudí. Je to dôkazom, že po smrti musí byť nový život. Pri Ježišovej smrti je u evanjelistu Matúša napísané „Otvorili sa hroby a mnohé telá zosnulých svätých vstali z mŕtvych. Vyšli z hrobov a po jeho vzkriesení prišli do svätého mesta a ukázali sa mnohým.“ (Mt 27, 52 - 53)

    O pokání

    Hovorilo sa o abbovi Arseniovi, že mal na hrudi priehlbinu vymytú slzami, ktoré mu padali z očí počas celého jeho života, keď sedel pri svojej ručnej práci. Keď sa abba Pimen dozvedel, že je mŕtvy, s plačom povedal: “Naozaj si blažený, abba Arsenios, lebo si plakal kvôli sebe na tomto svete. Ten, kto tu dolu neplače kvôli sebe, bude potom plakať naveky. Preto je nemožné neplakať, buď dobrovoľne, alebo z prinútenia vo večnom utrpení.”

    Abba Ján z Kellie nám hovoril tento príbeh: V Egypte žila jedna veľmi pekná a bohatá kurtizána, ku ktorej prichádzali samí vznešení a mocní ľudia. Jedného dňa sa ocitla pri chráme a chcela vstúpiť dnu. Subdiakon stojaci pri vchode jej nechcel dovoliť vojsť a hovoril: “Nie si hodná vojsť do domu Boha, lebo si nečistá.” Biskup počul ich škriepku a vyšiel von. Kurtizána mu povedala: “Nechce ma pustiť do chrámu.” Biskup jej na to povedal: “Nie je ti dovolené vojsť, lebo nie si čistá.” Naplnila sa ľútosťou a povedala: “Odteraz už nebudem smilniť.” Biskup jej povedal: “Ak sem prinesieš všetko svoje bohatstvo, budem vedieť, že už sa viac nedopustíš smilstva.” Priniesla svoje bohatstvo a biskup všetko spálil v ohni. Ona potom vošla do chrámu, plakala a vravela: “Ak sa mi toto stalo tu dolu, čo všetko by som stratila tam hore?” Tak sa obrátila a stala sa vyvolenou nádobou.

    Abba Gerontios z Petry povedal, že mnohí pokúšaní telesnými rozkošami sa dopúšťajú smilstva nie vo svojom tele, ale v duchu, a zatiaľ čo chránia svoje telesné panenstvo, dopúšťajú sa cudzoložstva vo svojej duši. “Je dobré, milovaný, robiť všetko, čo je napísané, a strážiť svoje srdce so všemožnou starostlivosťou.”

    Abba Kýros z Alexandrie dostal otázku o pokušení na smilstvo, a on odpovedal: “Ak na to nemyslíš, nemáš nádej, lebo ak na to nemyslíš, robíš to. Myslím tým, že každý, kto nebojuje proti hriechu a neodporuje mu v duchu, dopustí sa ho telom. Je veľkou pravdou, že ten, kto naozaj smilní, netrápi sa tým, že na to myslí.”

    Abba Eliáš, služobník, povedal: “Čo zmôže hriech tam, kde je pokánie? A aký je úžitok z lásky tam, kde je pýcha?”

    Abba Izaiáš tiež povedal: “Ak sa Boh chce zmilovať nad dušou a ona sa búri, nič nenesie a robí si to, čo chce, vtedy dopustí, aby trpela tým, čím nechce, aby ho znovu hľadala.”

    Abba Teodor z Fermu povedal: “Človek, ktorý ostáva stáť na mieste, keď robí pokánie, nesplnil prikázanie.”

    Abba Teodor povedal: “Obmedzenie potravy umŕtvuje telo mnícha.” Iný starec povedal: “Bdenia ho umŕtvujú ešte viac.”

    Abba Kopres povedal: “Požehnaný, kto znáša ťažkosti so vďakyvzdávaním.”

    Abba Jakub povedal: “Ako lampa osvetľuje tmavú miestnosť, tak Božia bázeň osvecuje ľudské srdce, keď vnikne doň, a učí ho všetkým cnostiam a príkazom Božím.”

    Povedal aj toto: “Nestačia nám len slová, lebo dnes je dosť slov medzi ľuďmi, ale potrebujeme činy, lebo to sa od nás žiada, nie slová, ktoré neprinášajú ovocie.”

    Stať sa plameňom

    Abba Lót išiel pozrieť abbu Jozefa a povedal mu: “Abba, nakoľko som schopný, konám svoju malú službu, trochu sa postím, modlím sa a rozjímam, žijem v pokoji a ako len viem, očisťujem svoje myšlienky. Čo ešte môžem robiť?” Vtedy sa starec postavil, vystrel ruky k nebu, jeho prsty vyzerali ako desať horiacich fakieľ, a povedal mu: “Ak chceš, celý sa môžeš stať plameňom.”

    o. Peter Iľko

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!