č. 6 / 2012
12.3.-25.3.2012

    Mária - spoločná matka pre všetkých

    Ku koncu poslednej svetovej vojny americký pilot William letel na svojom výzvednom lietadle nad malým ostrovom v Tichom oceáne. Jeho poslaním bolo objaviť stopy po Američanoch, ktorých zajali Japonci. Keďže viditeľnosť bola veľmi dobrá, letec dôkladne skúmal všetky časti ostrova, aby našiel aspoň dajaký náznak prítomnosti svojich spoluobčanov.

    Po istom čase zazrel čosi, čo vzbudilo jeho záujem. Začal krúžiť, aby sa čo najviac priblížil k objektu a mohol ho fotografovať. Zrazu však lietadlo vletelo do vzdušnej jamy a začalo sa vrtieť ako kolotoč smrti. Pilot sa usiloval stroj ovládať a vyviesť ho z nebezpečenstva. No márne. Lietadlo akoby zošalelo. Vrtelo sa ako detská hračka. Keď William videl, že sa nedá nič robiť, upriamil všetku svoju pozornosť na to, aby zmiernil náraz. Našťastie lietadlo dopadlo na zem kĺzavým letom a vlieklo sa voľným terénom niekoľko desiatok metrov. Náraz vyhodil Williama z kabíny lietadla. To bolo jeho šťastím, lebo ináč by bol zahynul v troskách. Bol však doráňaný na celom tele a ležal v bezvedomí.

    O chvíľu prišiel k sebe. Uvedomil si svoju beznádejnú situáciu a zmocnil sa ho strach. Japonci istotne spozorovali, že sa zrútil. O niekoľko minút sa na neho vrhnú. William vedel veľmi dobre, že Japonci sa s nepriateľmi nehrajú, najmä teraz, keď boli rozhorčení nad svojimi porážkami. So smrteľnou úzkosťou v srdci zašepkal vrúcnu modlitbu a znovu upadol do bezvedomia.

    Nevedel ako dlho ostal v bezvedomí. Naraz len počul kroky. Zdalo sa mu, že niekto sa nad ním skláňa. S námahou otvoril boľavé viečka. Zhrozil sa. Nad ním stál Japonec. William zatvoril oči, zovrel čeľuste a čakal dážď guliek. No ten neprišiel. Naopak, zacítil na čele príjemný chlad. Japonec mu opatrne položil na čelo mokrú šatku. Potom mu nalial trocha vody na spálené pery. William otvoril oči. Vtedy zbadal, že z Japoncovho vrecka sa niečo zošmyklo na zem. Kovový krížik, drevené zrnká - ruženec.

    Je kresťan, pomyslel si William. Ukázal Japoncovi na spadnutý ruženec a s veľkou námahou vytiahol z vrecka svoj ruženec. Vymenili si úsmev. Mali na sebe rozdielne uniformy. Ľudská zloba ich postavila proti sebe, aby sa zabíjali. Boli však synmi tej istej Matky. Spoznali sa, a z ich sŕdc zmizli všetky stopy nenávisti.

    Vo vzťahoch k blížnym majme vždy na mysli, že sme všetci synmi toho istého Otca a tej istej Matky. Bude nám ľahšie navzájom sa milovať a pomáhať si.

    O pravej viere

    Toto rozprával abba Daniel Faranita: Náš otec abba Arsenios nám hovoril o istom obyvateľovi skítu, ktorý viedol pozoruhodný život a mal jednoduchú vieru, no pre svoju ľahkovernosť bol podvedený a vravel: “Chlieb, ktorý prijímame, nie je skutočné telo Krista, ale len symbol.” Dvaja starci, ktorí sa o tom dozvedeli, keďže poznali jeho výnimočný spôsob života, vedeli, že to nehovorí zo zloby, ale z prostoty. Prišli za ním a povedali: “Otče, počuli sme, že niekto povedal tvrdenie protirečiace viere, hovoriac, že chlieb, ktorý prijímame, nie je skutočné telo Krista, ale symbol.” Starec povedal: “Ja som ten, kto to povedal.” A starci ho začali napomínať: “Nedrž sa tohto názoru, otče, ale drž sa toho, čo je v súlade s tým, čo nám dala všeobecná cirkev. My veríme, že ten chlieb sám osebe je telo Krista. Ako to bolo na počiatku, keď Boh vzal prach zeme a stvoril človeka na svoj obraz, a nik nebol schopný povedať, že to nie je obraz Boha, hoci nebolo vidieť, že je to tak, podobne je to aj s chlebom, o ktorom povedal, že je jeho telom, a tak veríme, že je skutočne telom Krista.” Starec im povedal: “Kým ma nepresvedčí samotná vec, nebudem plne presvedčený.” Tak povedali: “Modlime sa k Bohu za toto tajomstvo počas celého týždňa. Veríme, že nám to Boh zjaví. Starec to s radosťou prijal a modlil sa týmito slovami: “Pane, ty vieš, že to nie je zo zloby, že tomu neverím, že sa nedopúšťam chyby z ignorancie, odhaľ mi toto tajomstvo, Pane Ježišu Kriste.” Starci sa vrátili do svojich kélií a tiež sa modlili k Bohu: “Pane Ježišu Kriste, zjav toto tajomstvo starcovi, aby mohol veriť a nestratil svoju odmenu.” Boh vypočul obidve modlitby.

    Na konci týždňa v nedeľu prišli do chrámu a sadli si všetci traja na ten istý pokrovec. Starec sedel uprostred. Mali otvorené oči a keď bol chlieb umiestnený na svätý stôl, ukázal sa iba tým trom, akoby bol malým dieťaťom. Keď kňaz natiahol ruku, aby lámal ten chlieb, zostúpil z neba anjel s mečom a naplnil čašu krvou dieťaťa. Keď kňaz nakrájal chlieb na drobné kúsky, anjel nakrájal dieťa na kúsky. Keď pristúpili bližšie, aby prijali sväté častice, starec sám dostal kúsok surového mäsa. Keď to videl, bál sa a vykríkol: “Pane, verím, že tento chlieb je tvoje telo a táto čaša tvoja krv.” Vzápätí mäso, ktoré držal v ruke, stalo sa chlebom, v súlade s tajomstvom sviatosti, a on ho prijal, vzdávajúc vďaky Bohu. Vtedy mu starci povedali: “Boh pozná ľudskú prirodzenosť, že človek nemôže jesť surové mäso, a preto premenil svoje telo na chlieb a svoju krv na víno, pre tých, čo to prijímajú vo viere.” Potom ďakovali Bohu za starca, že mu dovolil nestratiť odmenu za svoju prácu. Tak sa všetci traja vrátili s radosťou do svojich kélií.

    Vidieť najprv svoje hriechy

    Istý brat sa pýtal abbu Pimena takto: “Moje myšlienky ma trápia, nútia ma odkladať nabok moje hriechy a zaoberať sa chybami brata.” Starec mu rozpovedal tento príbeh o abbovi Dioskorovi: Abba vo svojej kélii plakal nad sebou, kým jeho poslušník sedel v inej kélii. Keď prišiel pozrieť starca, opýtal sa ho: “Otče, prečo plačeš?” “Plačem nad svojimi hriechmi”, odpovedal mu starec. Vtedy jeho poslušník povedal: “Ty nemáš žiadne hriechy, otče.” Starec odvetil: “Veru, dieťa moje, keby mi bolo dovolené vidieť moje hriechy, ani traja či štyria ľudia by nestačili na to, aby plakali nad nimi.”

    o. Peter Iľko

    Priložená krížovka: 6/2012

Sv. matka Paraskeva - sv. Cyril a Metod, proste Boha za nás!